Prezidentský symbol je u nás stále občianskou prioritou číslo jeden a ani voľby do tohto úradu, čo nás čakajú na tom nič nemenia! Kandidovať na post prezidenta sa stalo výsadou osobnosti, ktorá má takúto potrebu a ambície, alebo politických strán, mať v svojich radoch takéhoto favorita.
Všetci na Slovensku s tým žijú viac ako spoľahlivo a naozaj dlho, čas Ivana Gašparoviča v tejto funkcii sa schýlil k definitíve konca, naviac, naozaj si nevyslúžil zásluhy nehynúce či aspoň obdivné, naopak a tak sa potreba tešiť a pripravovať sa na voľajakú novú, slávnejšiu, charizmatickejšiu, či predovšetkým v národe obľúbenú osobnosť stalo koloritom dnešných čias. O Kiskovi, Procházkovi či Hrušovskom sa bez zábran debatuje v kruhoch zainteresovaných znalcov nielen v akademických priestoroch a pohostinstvách rôznych tried kvality, ale naozaj všade, kde príde do reči budúcnosť Slovenska a akýkoľvek nový prvok v tejto obľúbenej a ľahko dostupnej agende sa prejaví novou vlnou záujmu. Aby bolo jasné, to naozaj nie je voľačo osobné, čo ma núti si tento interes povýšiť na prioritu, ale na príčine je kolektívna snaha seniorov z nášho spoločenstva, hľadať v tom výbere a debate čo potom nasleduje svoju budúcnosť. Viete, prezident je jednotka a tak sa nehovorí o jeho naozajstných možnostiach, ale o princípe a dôsledkoch viery, čo v národe vzbudzuje.
Celkom naschvál som zatiaľ neuviedol meno, s prezidentskou kandidatúrou najčastejšie skloňované, Róbert Fico, predseda strany Smer a premiér slovenskej vlády už v druhom výkone takejto „služby národu“, lebo zatiaľ je všetko spojené s takouto jeho budúcnosťou iba neoficiálna agenda. Všetko je zabalené v opare výhovoriek, jeho vlastných – nemám čas sa starať o voľačo také vzdialené, lebo slovenská prítomnosť ma potrebuje ako premiéra naozaj na plný úväzok, ale aj straníckych – času je dosť, rozhodneme sa presne v tej chvíli, keď bude treba, lebo veď sa spoľahlivo vie, kto je našim kandidátom a tak ako keby to ani žiadne utajovanie či extra taktika vyvolávania napätia ani nebola! Sám za seba nikdy neodolám a prezradím, čo si o tom myslím tak naozaj, lebo vedzte, príčiny takého odkladania jednoznačných rozhodnutí sú celkom reálne!
Ak nebude vhodný čas, alebo ak nenastane v kontexte s finálnym hodnotením Slovenska za rok 2013 iba spokojnosť, ak sa situácia v spoločnosti, cez financie, nezamestnanosť, dobrý vývoj štátneho dlhu a deficitu rozpočtových očakávaní, čo sa celkom iste prejaví nielen v záverečných správach rôznych našich i cudzích expertov, ale predovšetkým v negatívnych náladách obyvateľstva nestabilizuje a nezlepší, takéto rozhodnutie o kandidatúre Róberta Fica sa vôbec nenarodí!
Kto o takejto možnosti ešte neuvažoval, koho to prekvapuje, alebo možno až šokuje mal by vedieť, že voľakde v hlbinách smeráckej filozofie istôt je utajená možnosť za prezidentského kandidáta navrhnúť ministra zahraničných vecí Lajčáka a hoci sa o tom naozaj hovorí skôr iba tíško či skôr šepotom, pravda to je! Svojho nenahraditeľného zakladateľa si treba chrániť a voľajaká možná katastrofa – lebo uznajte, prehra v prezidentských voľbách by bola katastrofou so smrteľnými následkami, sa musí absolútne spoľahlivo eliminovať! Doba je neuveriteľne zložitá, nikto nevie, čo posledné týždne roka 2013, ako predovšetkým finančné výsledky a prognózy z toho plynúce krajine prinesú a tak sa naozaj bude čakať do posledných chvíľ, aby sa zásada absolútnej istoty potvrdila viac ako bezpečne.
V podobnom duchu sa však správa aj celkom nová osobnosť s prezidentskými ambíciami, o ktorej sa tiež špekuluje, že veru áno, je v nej utajená nielen ambícia ale aj potenciál schopností osloviť voliča, ale pod tlakom zrejme osobných pochybností, či je ešte stále známou a obľúbenou osobnosťou, s nádejou presadiť sa a nebyť iba do počtu bezvýznamnosti, byť oficiálnym kandidátom stále váha. Je to Milan Kňažko, tribún novembrovej revolúcie, potom chvíľku aj politik, minister zahraničných vecí i kultúry a jeden z prvých verejne známych občanov, čo presne pomenoval účelovosť a chrapúnstvo vlády HZDS a mieru osobnej moci jej vodcu Mečiara, ale namiesto pokračovania takejto praxe, odišiel do dobrovoľného ústrania a mlčania.
Teraz sa teda vracia, svoju prítomnosť avizuje tak trošku opatrne, s podtextom, nič nebudem predbiehať, najskôr sa národu pripomeniem a urobil to síce o kúštik serióznejšie ako Róbert Fico, ale tiež iba opatrnícky. Zbiera občianske podpisy, na podpisovom archu je heslo, že kandiduje slobodne a vážne, podľa pravidiel, ale jedným dychom oznamuje všetkým, aj tým čo sa podpíšu, že napokon to nemusí byť pravda! Dá sa mu rozumieť, zišiel z očí, zišiel z myslí ľudí a celkom racionálne a bezcitne mu to pripomenul voľakedajší politický súputník a veru voľakedy aj kandidát v prezidentských voľbách, Eduard Kukan. Ak ma osloví, rád sa mu podpíšem, všetko čo dal Slovensku hodnotím pozitívne, ale politická realita naozaj nie sú sny o veciach možných, ale predovšetkým reálnych! Jeho nádej je skôr ilúziou než voľačím reálnejším, mal by to vedieť.
Ale čas to aj tak vyriešil po svojom, Milan Kňažko sa už rozhodol, odprisahal by som, že po voľajakej porade s expertom na numericky podložené predpovede osudu, lebo dátum 22.11. 2013 je naozaj predurčený k tomu, aby sa človeka s pochybnosťami posunul tým správnym smerom. Je v tom naozaj kopec dobrej energie a očakávaní a napriek predpovediam a očakávaniam to naozaj môže byť v celkom opačnom garde!
Môj skepticizmus v tomto ohľade už naozaj nie je jednoznačný, naopak, vo chvíli negatívneho hospodárenia Slovenska v posledných dňoch roka 2013 to môže byť naozaj lepšia voľba, než očakávané „náhradné kandidatúry“ za stranu Smer, ale aj tak, raz a navždy som zástancom princípu hľadania spoločného mena za všetkých občanov s rovnakým myslením a potrebami. Času bolo a ešte stále je naozaj dosť a v tom pravicovom spektre kandidátov je takpovediac priveľa mien, čo trieštia jednotu. Ale nedá mi, voľačo prezradím, štatisticky už nedočkavci vypočítali, že aj iba z tých, doteraz oficiálnych Ficových konkurentov, by v druhom kole prehral s doteraz najviac podporovaným Andrejom Kiskom a vedzte, že už aj to sa v Smere počúva ako Jóbove zvesti!
No čo už, tieto úvahy naozaj nemôžem ukončiť tým očakávaným, ten a ten, alebo možno aj tá Na hrad a tak iba s nádejou, že sa veci v tomto ohľade predsa len zjednodušia, pripomeniem. Ak financie a ekonomika našej krajiny, v priebehu posledných dní tohto roka, dostanú „do nosa a do zubov“ presne tak, ako je to v odborných i laických prognózach, potom je viac ako isté, že kandidatúra Róberta Fica na prezidentský post sa neuskutoční. V tej strane sa všetko kalkuluje výhradne ako istota, ohrozenie tohto princípu sa vylučuje a tak v záujme zachovania dôveryhodnosti značky Smer, sa meno jeho vodcu a zakladateľa nebude „vláčiť marasom podozrení a pochybností“, za čo všetko je zodpovedný a prečo je ako kandidát osobnosťou problematickou a nie výhradne jedinou! To zvolanie Na hrad teda odkladám a je viac ako možné, že takúto príležitosť mi realita nášho občianskeho bytia už v týchto voľbách ani neponúkne.
