Mnohí z vás sa spoliehajú iba na to, že pri takto definovaných problémoch hľadajú odpoveď v encyklopédiách, kde je vraj všetka múdrosť sveta, mňa však celkom iste viac láka objaviť pravdu z ponuky možností reálneho života a tak radšej osobne dumám nad tým, prečo je županom v Banskej Bystrici „národniar“ Kotleba a nie favorizovaný „smerák a naviac europoslanec“ Maňka, či sú peniaze naozaj všetko, ako to svetu dokazuje slovenský milionár Babiš na „českom politickom jarmoku“ tvorby vládneho kabinetu, alebo prečo je u nás prioritou a najväčšou dilemou tá volebná s prívlastkom voľba prezidenta štátu?!
Prečo je toľko kandidátov – teda záujemcov stať sa miláčikom voličov a byť zvolenou persónou, akí sú to ľudia tak všeobecne a hodnotovo, čo ich vlastnosti myslenia, charakteru, citov, ale aj vizuálu a samozrejme mravnosti, lebo prvý občan štátu by nemal mať žiadne neobjavené či nepomenované negatíva a veru aj v tom je ukrytá tá širokospektrálna definícia – čo je politika tak naozaj! Teda s odpustením, to predovšetkým, lebo predstaviteľom zásad a garantovaných pravidiel komplexnej podoby správy krajiny, ktorá je našou predstavou o povinnostiach prvého občana je podľa Ústavy v tomto ohľade platný zákon, volebný víťaz sa prvým a prednostne zodpovedným občanom aj stáva! Premenené na drobné je to potom veru aj reciprocita či vzájomnosť nádejí kandidáta stať sa prezidentom a osobná zodpovednosť k výkonu prezidentskej funkcie, čo je samozrejmosťou - koľko je v tom úcty, uvedomenia si vlastnej zodpovednosti a miery svojich vedomostí a schopností, koľko je za tým iba chcenia a osobnej márnomyseľnosti sa prvým občanom štátu stať a byť úspešným, no nie národu prospešným?! Lebo nič sa nedá robiť, nie každý je oprávnený stať sa v spoločnosti tým, za koho sa považuje či kým sa byť cíti??!
Viete, vychádzam z prirodzenej ľudskej túžby prezentovať sa ako úspešná individualita v kontexte s obchádzanou istotou, že dôvera ľudí vo vlastné schopnosti nie je absolútne dobrým predpokladom či dokonca zárukou pre takéto očakávania, skôr naopak, dejiny ľudstva to dokazujú v prehľade až všetko demotivujúcom, to nie je garanciou istoty vyhnúť sa takémuto zlému rozhodnutiu. Doteraz známych kandidátov na post prezidenta na Slovensku je neoficiálne pätnásť, je to ponuka rôznorodá a fatálne rozdielna, na škále pravdepodobnej úspešnosti usporiadaná od stupienka nezodpovednosť, vylučuje sa až do polôh v znení možno, dá sa, veď aj motyka vystrelí, alebo čo už, ak niet nič lepšieho až po to finálne pozitívne očakávanie – schopnosti korelujú s očakávaním.
O viacerých kandidátoch, čo sú v ponuke z vlastnej vôle som už písal, napríklad Andrej Kiska, Radoslav Procházka, Ján Čarnogurský, Pavol Hrušovský, Milan Kňažko, Peter Osuský a Gyula Bárdos či Róbert Fico, dnes sa prvý raz zmienim aj o jedinej žene v tom zozname kandidátov, poslankyni za OĽaNO Helene Mezenskej a s tým najlepším úmyslom a s pocitom osobnej zodpovednosti ich schopnosti a možnosti “prelustrujem“, ak vám nebude prekážať ten pejoratívne pôsobiaci odborný výraz kádrovania používaný presne v tej dobe, keď to malo význam celkom kľúčový! Nesmejte sa a nepohoršujte sa, ak som sa chcel ako osobnosť pred novembrom 1989 pre režim KSČ absolútne nedôveryhodná stať voľakým s povinnosťami a právomocou zo zákona, musel som dostať také osvedčenie a dodnes ten dokument - ministerský certifikát podpísaný Jánom Lángošom opatrujem. Už to vraj nie je všade v móde ako povinnosť prezentovať sa svojou bezúhonnosťou, som fakt zvedavý, ako sa s tým pokoná prezident Česka Zeman v súvislosti s chýrmi o minulosti možného vládneho činiteľa ČR Babiša, ale všetko jedno, mne ide v prvom rade a prednostne iba o profesionálnych predpokladoch kandidátoch na post nášho prezidenta!
To viete, nie je to žiaden oficiálny elaborát, či dokonca voľajaká analýza, kdeže, je to iba skromný pokus amatéra s naozaj veľkými životnými skúsenosťami o peripetiách spoločnosti v celom komplexe ich pôsobenia na občanov národa a ich význame a dopadoch na osobné osudy jednotlivcov, tak ako sa prejavovali a prejavujú predovšetkým v kontexte vo vzťahu k povinnostiam verejného činiteľa a v tej najjednoduchšej podobe to má ponuku viac ako jednoznačnú.
Viera v predurčenosť zastávať prezidentský úrad je vlastná osobnostiam viac ako rozdielnym, sú z rôznych oblastí občianskej sféry a majú viac ako rozdielne vzdelanie a veru aj svetonázor. Ich rozhodnutie kandidovať na post prvého občana štátu vyplynula z udalostí a medzníkov vo vlastných osudoch, tak ako ich priniesol čas a nebojím sa vyhlásiť, že to bolo voľačo také, ako objavenie vlastnej povinnosti a poslania. Neprekvapilo, iba sa potvrdilo, že voľačo na tento spôsob osobných rozhodnutí sa stalo samozrejmosťou aj pre budúcnosť štátu a národa.
V tej plynúcej časovej postupnosti je takto motivovaným kandidátom Andrej Kiska, persóna s politikou reality výkonu verejnej funkcie spätá výhradne cez demokraciu, filantropiu a dobročinnosť či potrebu stať sa niekým, kto v takejto funkcii získa certifikát národu dať presne to, čo sa bude od neho očakávať. Vôbec sa nečudujem, že mu dôveruje naozaj mnoho občanov, jeho kredit dobrého kandidáta podporilo viac ako 60 tisíc podpisov občanov, naozaj nie je žiadnym prototypom politika so skúsenosťami, ale výhradne len človeka vzdelaného, profesionálne úspešného, kreatívneho a odvážneho i spravodlivého, veď dobrý osud si zaslúži mať aj taký čestný a spravodlivý občan, ktorému život naozaj nerozdal tie najsprávnejšie karty!
Odlišnejšie svoje možné osudy po úspešných voľbách snívajú viacerí z tých kandidátov, čo sú politikmi in medias res, alebo aj profesiou historicky. Procházka, Hrušovský, Kňažko, ak budem hovoriť akurát o tých osobnostiach, pre ktorých je v ich túžbe stať sa prezidentom predovšetkým dokonalá znalosť povinností osoby s takýmto postavením v hierarchii štátu a jeho vlastností v rovine morálky, cti a osobnej zodpovednosti - teda voľačo, čo môžeme pomenovať profesionalitou! Bez irónie či podceňovania, výhradne ako postoj osobnej zodpovednosti k ústavnej funkcii. Každý je iný, pre každého z nich sa cesta k takémuto rozhodnutiu stala naozaj originálnou a vari v každom ohľade aj „krížovou“, ale verím im, pokojne poviem, že ak si ich osud Slovenska vyvolí za svojich protežantov, nič mu nebudem vyčítať, nebude to chyba či nebodaj omyl!
Trochu horšie hodnotenie mám pre tých, čo sú výhradne vypočítavými prezidentskými kandidátmi, ich motivácia dosiahnuť na tieto výšiny štátnej zodpovednosti má síce ambície rovnako dobre vymyslené a slovne opodstatnené, ako tá predchádzajúca pospolitosť kandidátov, ale je v tom iba teatro grosso osobne skomponovanej a inscenovanej drámy akože!!! Ján Čarnogurský, Gyula Bárdos a veru aj Peter Osuský a hoci sú medzi nimi rozdiely – predovšetkým Ján Čarnogurský trpí pocitom možného úspechu, čo je samozrejme falošná nádej, v ich úvahách a predovšetkým v nevypovedanej výhovorke kandidovať je predovšetkým kamufláž zdania a výmysel dôvodov. Nechám na vás, aby ste ich demaskovali, ale ak by motyka vystrelila a niekto z nich by sa prezidentom predsa len stal, bola by to tragédia pre národ a vlasť!
Jediná žena v tejto spoločnosti Helena Mezenská je naivným kandidátom a to nešpecifikujem ako pohanu. Je to neznalosť problematiky, neodhadnutie reality a potrieb spoločnosti i národa, nezrelosť a nenahnevajte sa, aj nevedomosť, aký je rozdiel medzi tým čo človek osobne chce a na čo naozaj má. Poslankyňa Mezenská je v zvláštnej spoločnosti ľudí, čo sú v parlamente naozaj omylom, sú jeho problémom i národným nešťastím, politika ako veda o zodpovednosti voči zákonným normám, kvalite života ľudí a vlastnej zodpovednosti je im celkom neznámym svetom a presne na toto v tomto spoločenstve nedovidia! Bolo by žiaduce, aby si všetko ešte raz dôkladne premyslela, najradšej žensky racionálne a k životu zodpovedne a svoju kandidatúru stiahla. Viete, racionálne je veru aj zjednodušenie volieb, napríklad redukciou ponuky kandidátov a bolo by to jej skvelé rozhodnutie.
A celkom vo finále tejto úvahy mám miesto pre kandidáta straníckeho, takého, ktorý sa národu i svetu predstavil viac ako zvrchovane a premyslene, ba slávnostne a rovnako tak demonštratívne o jeho oprávnenosti byť v tých voľbách reprezentantom politickej strany Smer rozhodlo aj divadelné predstavenie u predsedu parlamentu, kam predsedníčka poslaneckého klubu priniesla podpisy všetkých jeho 83 členov! Nepochybujem, že to malo naozaj správnu a dôstojnú adjustáciu, že to bol dokonalý dokument potvrdzujúci všetkým oprávnenosť Róberta Fica za prezidenta kandidovať, no má to všetko takto zorganizované a vymyslené zásadný nedostatok! Predovšetkým etický, morálny, voľačo na spôsob politickej nespôsobilosti ba barbarstva, hrubej pýchy a panovačnosti panujúcej v tejto politickej strane – je absolútne nedemokratické vnucovať demokratickej spoločnosti panovanie jedných nad väčšinou! Naozaj nie sme žiadna primitívna diktatúra na spôsob Číny, Severnej Kórey, Ruska, Bieloruska či Kuby, aby sme museli vnucovať národu straníckeho kandidáta tam, kde je v ponuke dostatok občianskych kandidátov! Je to voľačo celkom neprístojné, ba hanebné a komu to treba naozaj zvlášť vysvetľovať, tomu je tento princíp akceptovania spravodlivosti vo svete ľudí presne takou udalosťou, akú si Róbert Fico na novembrových námestiach v roku 1989 ani nevšimol! Trpia rovnakým syndrómom nerozlúšteného tajomstva našej demokratickej prítomnosti a neberte to vôbec ako samozrejmosť, je to voľačo naozaj celkom zlé, s prívlastkom hanba zodpovedným a nešťastie národa.
