Odkedy si pamätám, na stene v byte mojich starých rodičov, rodákov z Bratislavy, teda presnejšie, z Karlovej Vsi, lebo akurát na tom si obaja zakladali aj tu, v Považskej Bystrici, kam dedo prišiel ako odborník na zbrojnú výrobu hneď po založení nového podniku Zbrojovka, visela farebná litografia tejto osobnosti našich dejín na čestnom mieste, hneď vedľa kresťanského kríža. A presne tam, kadiaľ som dennodenne chodieval, som prechádzal okolo obrovského pamätníka hrdinom vojny s nápisom, na ktorý nikdy nezabudnem – Dali ste život aby národ ožil - a nad ním, už na telese mosta cez Váh a železničnú trať sa týčil pylón s obrovskou kamennou sochou Milana Rastislava Štefánika, vo vojenskej uniforme, s opásaným mečom, zahľadený do diaľky a neuveriteľne monumentálny. Na to sa nedá zabudnúť a naozaj ma mrzí, že na to autor mimoriadnej prílohy celkom zabudol! Nikdy nezabudnem, ešte stále ako malý školák na chvíle, keď sa po druhej svetovej vojne rozbiehal v Európe život aj v športovom rozsahu, ako cez Považskú Bystricu prechádzali dve etapy Šesťdňovej motocyklovej súťaže a ako na nich ten monument hlboko zapôsobil! Pri prvom raze sa tam zastavili všetci a obdivovali ten obdivuhodný výtvor celkom bez dychu a ako sa pri druhom prejazde všetko zopakovalo ešte aj fotografovaním, lebo všetci motocykloví pretekári už nezabudli mať fotoaparáty so sebou!
Súčasťou pamätníka bol malý, no skvele udržovaný park, blízkosť mosta a komunikácia zaručovali jeho vysokú návštevnosť a poviem to takto – ten priestor mesta, na rozhraní pôvodnej zástavby a novovybudovanej továrenskej kolónie, kde som býval, bol našou ozdobou! Verte mi, nikoho normálneho by nebolo napadalo to, čo vtedy predstaviteľov štátnej moci, predovšetkým komunistov, čo už vtedy spravovali fabriku naozaj ináč, ako to korešpondovalo s tradíciami Štefánikovej osobnosti, že takéto niečo je treba zničiť a celkom odstrániť!
Vladimír Dvořák si v svojej práci spomína, vraj pomník v Bratislave bol veľký a než zmizol, vraj všetci videli, ako robia prípravné práce s legendou, že ho budú sťahovať na iné miesto a národ bol šokovaný, keď potom zmizol v nenávratne. Tá socha Milana Rastislava Štefánika u nás, v Považskej Bystrici bola oveľa väčšia, nebola z perfektnej bronzovej zliatiny s tenučkými stenami, ale z masívnych kamenných kvádrov a predstavte si, zmizla z povrchu zeme z večera do rána a pospolitý ľud o tom naozaj ani len netušil, že sa voľačo chystá! Bolo to v roku 1954, keď bolo treba skoncovať so „štefánikovskou legendou“ a komunisti, ba vraj u nás to boli tí z Ľudových milícií, ktorým v našom meste patrila všetka vojenská technika, ktorí sochu v noci podmínovali a odstrelom barbarsky zničili. Jej časti sa snažili zlikvidovať vlastne hneď po detonácii, ale okruh, v ktorom sa úlomky roztrieštili bol naozaj velikánsky a verte mi, ešte dlho potom ich ľudia nachádzali a urobili si z nich pamiatky. Na jednu z nich, čo mal sused vo svojej záhradke tiež nezabudnem, bol to poriadny kusisko, čo sa nedal prehliadnuť a večná škoda, že sa jej obnova po roku 1989 nepodarila.
Viete, v neďalekej obci Predmier mali v parku pred katolíckym kostolom tiež sochu generála Štefánika, bronzovú, samozrejme v komornejšom vydaní než bola tá naša, ale dá sa vidieť dodnes, múdri občania ju v tom nebezpečnom čase dobre ukryli a v Považskej Bystrici im už budú na veky vekov iba závidieť. Snaha obnoviť sochu naozaj bola, bola to občianska aktivita viac ako seriózna, už bola vybraná aj lokalita, kde bude stáť, lebo stavba diaľnice cez mesto pôvodnú lokalitu vylučovala, ale dodnes je to iba márny sen! Mám fotografie, pripomínam si ten skvost pri listovaní v albume a dávam do pozornosti historikovi Dvořákovi, verte mi, ten náš monument Štefánika bol naozaj skvostnejší než pamiatka v Bratislave, ktorú vám štát zrekonštruoval a bolo by fantastické, keby ste si v svojich obzretiach sa do našej histórie našli aj stránky s týmto obsahom!
