Opis varšavského povstania Židov v gete vytvorenom v štvrti Muranov je tak trošku naturálny, nevyberavý slovníkom a dôsledkami, ale jednu špecialitku si autor predsa len neodpustil – všetku pozornosť svojich spomienok sústredil na básnickú tvorbu budúceho poľského nositeľa Nobelovej ceny Czeslava Milosza. Tie časy vo veršoch všetkým priblížil naozaj zvláštne, lebo ľahostajnosť obyvateľov Varšavy k tragédii občanov v gete je opísaná ako divadlo sledované zo susedstva, kde boli cirkusové atrakcie a vraj najkrajšie sa na to pozeralo z kolotoča! V kontexte s tým, ako ten masaker s odstupom času hodnotí celý svet a veru aj Poľsko, lebo národovci a potom aj komunisti boli empatickým kritikom a sudcom fašizmu, je to pre národ na sever od nás hanba bez možnosti nájsť pochopenie.
Tomáš Forró to poriadne zjednodušil, dnes už je ako antisemiti charakterizovaný celý poľský národ a naozaj sa s tým nedokážem stotožniť! Viete, už aj preto nie, že takéto zjednodušenie opisu tých čias, čo aj v umeleckej tvorbe mu Poliaci nikdy neodpustili, napriek sláve, ktorú pre nich ziskom svetovej ceny priniesol, lebo ho odsudzovali, kritizovali, zazlievali mu a napokon ani nedovolili pochovať ho na miesto večnej slávy v panteóne na krakovskom Waweli. Podľa autora článku márne a zbytočne, lebo historici ten kolotoč hanby Poliakom vedia dokázať!
Ako sa hovorí, sú veci s ktorými sa nikdy nevyrovnám a jedna z nich je presne takéto stotožňovanie všetkých s niektorými, celkom iste sa Poliaci s židovským etnikom v dlhej histórii spolužitia naučili vychádzať a dôkazom nech sa stane otvorenie Múzea histórie poľských Židov, čo je stvorené na obraz, čo prekoná všetky predsudky a pochybnosti, ako to so spolužitím etník naozaj je! Je tam vraj všetko, cez všetky rozpory a rozdiely v čase i spolužití, poriadne do hĺbky a podrobností, aby sa na nič nezabudlo a potešil som sa, ako múdro sa autor dopracoval k záverom, čo sa naozaj dajú akceptovať ako seriózne hodnotenie.
A presne vtedy sa Tomáš Forró, ktohovie prečo rozhodol, hodnotiť onú strašnú dobu cez prizmu pozorovateľa našej reality z tých čias a šokujúco to nedopovedal tak, ako sa mu to podarilo opísať z poľskej súčasnosti. Je klasicky otvorený – naši Židia neboli žiadni hrdinovia, nebojovali so zbraňou v ruke s fašistami a ani s domácimi gardistami, dobrovoľne si dali našiť žlté hviezdy a pokorne putovali do lágrov smrti. U nás nebolo geto, nebolo teda žiadne povstanie či rebélie a básnici vraj nič nemuseli ako inšpiráciu hľadať! Ba jeho predstavivosť našla podobu až v opisoch hrdinských Aničiek, čo boli partizánkami, ale vraj predovšetkým takými persónami, čo počas holokaustu žúrovali, donášali na Židov a hajlovali kde len mohli, najradšej na námestiach, aby to malo svoju hodnotu! Ergo, sme národ..., no fuj!
Presnejšie, aby som nič nevynechal, lebo v tých jeho hodnoteniach je voľačo katastrofálne, nás ako národ hanobiace, ako keby tu nežili desiatky, stovky a tisíce tých, čo holokaust síce pomenovať nevedeli, ale ľudské zlo bolo ich nepriateľom celkom prirodzene. Nikde na svete niet viac príslušníkov určitého národa, čo Židom pomáhali, čo ich ukrývali a s nasadením vlastných životov riskovali vlastne celú vojnu, lenže to si Forró spoľahlivo neuvedomil. Ba dal tomu podobu a obsah proroctva, lebo práve preto, že sa tu nič nedialo, teda nič také, čo by stálo za spomienku na hrôzy vojny máme ako národ čisté svedomie a pri všetkých podobných tryznách spomienok na holokaust môžeme sa aj o rok stretnúť a velebiť tlstého kňaza, ktorý odvisol na šibenici ako malé, no poslušné koliesko holokaustu.
No povedzte, takéto zovšeobecnenie je jednoducho naozaj sila – dovoľte mi trošku legitímnej zmeny obsahu tejto úvahy – nie ducha, ale zloducha, lebo tak, ako v prípade poľského národa aj ten náš sa správal ináč, ako len v jeho chorých predstavách a tak akosi naviac, epigóni prezidenta Tisa by ho mali zažalovať za hanobenie jeho človečenstva! Tie prívlastky čo použil sú človeka dneška a takého nevedomca v histórii absolútne nehumánne. Ako to vôbec prešlo do verejného média, to si nikto seriózny s profesiou publicista ako vhodný výraz použiť nemôže dovoliť! Nota bene už aj preto, že táto naša história nie je uzavretou kapitolou nášho bytia, je v tom záhad a tajomností či pochýb aj na rozdávanie a Slovensko si naozaj zaslúži v každom ohľade viac úcty! Nech už je Tomáš Forró trebárs Poliak, Žid, Maďar, alebo ktokoľvek, na voľačo v takejto podobe naozaj nemá nárok!
