Nerobím si ilúzie, že to predovšetkým tá, ešte stále aktívna moc v štáte bude akceptovať ako nevyhnutnosť, skôr naopak, výhovoriek je k dispozícii naozaj aj na rozdávanie a verte mi, mnoho z nich bolo a je celkom dobre vymyslených. Sám som patril k tým mnohým, čo fandili a boli pripravený pomáhať zo všetkých svojich síl tej „chimére socializmu s ľudskou tvárou“ až do chvíle, kým to nevyriešila pravá podoba ľavicovej politiky silou a vierou v dávne zásady diktátu vládnucej moci menšiny nad väčšinou a ak sledujete dianie u nás naozaj pozorne, práve v týchto dňoch viete, že je tu ako keby z ničoho nič rovnaký modus vivendi ako vtedy! Všetci tí, v politickej strane Smer doma, ale aj občania s nesúhlasnými postojmi sa začali zaoberať možnosťami robiť v praktickej politike vládnutia zmeny, opravy, vylepšenia, ba dokonca takmer až ústupky, aby sa ľavicová politika vlády jednej strany predsa len stala voľajakou modifikáciou delenia moci a tak sa dozvedáme, že dokonca podpredseda vlády a minister kultúry – čo je celkom nádejné, lebo kultúry - pripúšťa po prehre svojho šéfa Róberta Fica o prezidentské kreslo personálne zmeny vo vládnom kabinete!
Doteraz jednoducho vôbec nič s pôvodom v pravicovom spektre politiky nemalo nádej ani len „dýchať“ a tu, z ničoho nič, voľačo na spôsob akejsi veľkorysej dobromyseľnosti, či ako to nazvať, hoci s prepáčením, to všetko je celkom iste iba zdanie a nie čestný úmysel. Lebo vedzte, nikto nevie spoľahlivejšie, čo ten volebný debakel urobil tak naozaj s potenciálom Smeru v spoločnosti, koľko istoty je z ničoho nič iba zdanie a falošná nádej, ba v dôsledku a s perspektívou budúcich „skúšok vo voľbách“, priamou výstrahou voľačo s takýmito možnosťami už nikdy nedopustiť! Je to poučenie, čo sa stalo v minulosti nielen mementom, čo treba zďaleka obchádzať, ale veru aj základným pravidlom, ako voľačo na tento spôsob vlastného ohrozenia bezpečnosti nedopustiť!
Tento národ a všetci v ňom to vedia spoľahlivo, história k nám bola nemilosrdná, s vyvrcholením v podobe „pomoci spriatelených armád“ a tak ani nebudem pochybovať, že „klamanie telom na politickom ihrisku“ vládnucemu Smeru nikto neuverí. Teda presne v tej podobe, ktorú avizujú, predstierajú, či so zdaním veľkorysého uznania zmien v politickej prítomnosti pripúšťajú! Reči a sľuby, ale predovšetkým realita pripravovaných rozhodnutí sú v príkrom rozpore a kto uverí v čestné úmysly rýchlo zistí, čo je to za poučka o farizejstve ľavičiarov v ľudských dejinách tak naozaj! Je to vždy jeden a ten istý postup – sľuby sú zrejme samozrejmosť vzbudzujúcou nádej, ale ich plnenie už v podobe jedinej – zabudnite!
Kandidát na prezidenta Róbert Fico, Slovensku svoje presvedčenie, že zotrvanie Štefana Harabína v justičnom systéme považuje za zásadný omyl a prekážku predstavil v priamom prenose, no ako premiér vlády už iba mlčí a všetko v tejto zásadnej kauze si žije svoj vlastný život, so scenárom predpisovaným predsedom Najvyššieho súdu Harabínom. Rovnako tak zaujímavé je potom aj avizovanie možných zmien na ministerských postoch, keď signály z vedenia Smeru pripúšťali odchod z funkcie ministra hospodárstva Tomáša Malatinského, ale ten sa pri príchode na rokovanie vlády v stredu pokojne vyjadril k téme takto! Moja stolička vo vedení rezortu má stále štyri nohy ako doteraz a verte mi, že stoja stále pevne!!
Je celkom dobre možné, ba viac ako očakávané, že Smer ten debakel svojho predsedu bude musieť navonok voľajako vyriešiť, ale naozaj nesmieme byť optimistickou väčšina národa, doteraz sú karty v tejto hre o našu budúcnosť stále rozdané v podobe prevahy vlády a to naozaj nepredpokladá čakať na voľačo viac, než na chyby v taktike a v zle vymyslených postupoch, lebo ako vidieť, tie celkom iste prídu a nastanú, lebo Smer je stranou s rovnakými metódami reálnej politiky ako jeho predchodcovia.
Nuž a nič sa nedá robiť, spravodlivosť prístupu k veci káže byť rovnako dôsledným aj pri posudzovaní možností protivníkov, teda opozície, vyžaduje si to potreba byť rovnocenným partnerom v takejto hre o národnú budúcnosť. Hovoriť o problematike opozičnej politiky je hádankou či životnou krížovkou, nie s jediným východiskom, či presne stanovenou tajničkou, kdeže, je to dilema širočizná, aká sa dá objaviť iba v mysliach ľudí bez túžby pochopiť sa navzájom a tak akosi naviac, aj bez úsilia na voľačom s takýmto cieľom začať aktívne pracovať.
To posledné vzopätie synergie pravicovo orientovaných politikov, vo voľbách v roku 2010, bolo fantastickým návratom ku vzniku SDKÚ a prvej porážke HZDS a Vladimíra Mečiara a nenahnevajte sa na mňa, prežíval som to v celkom inej podobe zážitkov ako väčšina ľudí z môjho okolia. Jednota národa daná tým novembrovým vzopätím a exkluzívnou túžbou, oslobodiť sa z diktátu komunistov ma dodnes fascinuje svojou fantastickou jednotou všetkých, čo na ich vládnutí neparticipovali a nepriživovali sa nezabudnuteľne a vždy, ak sa v živote Slovenska objaví voľačo na tento spôsob historickej repliky, tak sa ten pocit pýchy a hrdosti na slovenský národ v mojej mysli vracia ako spomienka najkrajšia! Lebo ľudská história je voľačo naozaj originálne premenlivé, svedčí o tom história tejto zeme a jeho národa, ale predovšetkým podoby súčasnosti v iných krajinách sveta a skúste porovnávať, aj najväčší ľavičiari sveta z presvedčenia, vo váš prospech tu niet žiaden dobrý vzor! Severná Kórea, Čína, Rusko, Venezuela, Kuba a veru na viac „hriechov s podobným domicilom“ si ani nespomeniem a bohuprisahám, to nie je o čo stáť!
Všetci viete, že to vzplanutie návratu k spoločnej myšlienke jednoty myslenia rovnakej filozofie hodnotenia nemalo dlhé trvanie, politickí učni v SaS a predovšetkým pomýlený guru tohto spoločenstva, lebo nech sa na mňa Richard Sulík nenahnevá, politikom v tej chvíli, keď zničil vládu Ivety Radičovej naozaj nebol, spôsobili koniec krehkej podoby pospolitosti pravicovo orientovaných politikov a umožnili návrat k moci strane Smer a tentoraz už bez prisluhovačov z SNS a HZDS DS! Všetci viete, že sa to ukázalo byť ešte horšou realitou, ako prvá vláda tohto „spolku“ v rokoch 2006 až 2010, lebo Smer s parlamentnou prevahou už všetko naozaj iba diktuje bez bázne, hany a pochybností a slovenská pospolitosť dostala poriadne zaucho v podobe návratu k tým časom zabudnutého diktátu komunistickej moci! Ešte našťastie nie v podobe celkom katastrofálnej, lebo parlamentná demokracia má predsa len možnosť síce krehkej, ale dôležitej ochrany v podobe potreby ústavnej väčšiny 90 poslancov hlasujúcich za jednu vec, lebo potom by už naozaj všetko bolo v podobe návratu do pekla rokov spred novembra 1989!
A žiaľ, napriek tomu, navzdory skúsenostiam, čo pravicovo orientovaní politici, alebo jednoduchšie, tí čo nemyslia ako postkomunistickí vládcovia si nedokážu udržať spoločné vedomie jednoty slov a činov! Pomenovať opozičnú politiku vedia, ale ako keby stratili vedomie potreby mať rovnaké životné kréda a normy, ako keby zabudli, že všetci, čo dnes stoja v opozičných zákopoch boli jediným politickým subjektom a hoci SDKÚ už dávno nie je tým dedičom dávnej slávy prvej vlády Mikuláša Dzurindu, nie je márne začať akurát na tie časy myslieť ako na základnú normu patriacu k dnešku!
To naozaj sa dnešná politika pravice realizovaná SDKÚ DS, KDH, MOST – HÍD, pridám aj OĽaNO, NOVU Daniela Lipšica a vlastne všetkých z opozície, nevie dohodnúť ani len na tom, že mať nádej znamená byť jednotným politickým blokom názorov a postojov!? Že aj keď už v sebe nemajú vôľu a odhodlanie, vytvoriť čo len jednorazovo spoločný politický subjekt s povinnosťou vyhrať parlamentné voľby a demokraticky zobrať Smeru presvedčenie, že je oprávnený Slovensku diktovať svoje maniere zvrchovaného vládcu - urobiť to musia?! Voľajakou dohodou s označením buď prežijeme ako demokracia, alebo na jej absenciu umrieme, lebo inej cesta jednoducho niet!
A spýtam sa, Slovensko naše ťažko skúšané, vidíš v tomto ohľade voľajakú perspektívu, zdá sa ti, že strany s takouto povinnosťou voči lepšej budúcnosti krajiny spolupracujú, usilujú sa rokovať, hľadať východiská a pracujú na záchrane štátu zo všetkých svojich síl?
Nuž nikomu z nás sa to nepodarí, opak je pravdou, to koketovanie KDH so Smerom pri parlamentných dôvernostiach o rodine svedčí skôr o možnej nebezpečnej hriešnosti takýchto pomýlených aktivít a tak akosi naviac sa k tomu všetkému pridali ešte aj aktivity odídencov z viacerých relevantných opozičných strán a ešte viac opozičnú sféru slovenskej politiky rozdrobili a významovo minimalizovali.
Radoslav Procházka, prezidentský kandidát s podporou viac ako veľkej skupiny voličov, lebo nič sa nedá robiť, mal v svojom úsilí, ponúknuť Slovensku vlastný potenciál možností byť užitočným úspech, sa rozhodol založiť si politickú stranu. Evidujem vo verejnosti pocit uspokojenia predovšetkým preto, že sa k nemu už celkom programovo pripojil aj významný bývalý člen SDKÚ DS Miroslav Beblavý a čerstvý odídenec zo strany MOST – HÍD, primátor mesta Martin Andrej Hrnčiar a začalo sa kalkulovať, čo všetko dobré a pozitívne sa takýmto pričinením pre opozičnú politiku udeje!
Som skeptik, v súčasnej vyhrotenej a konfrontačnej situácii, ktorá je však v dôsledku jasnej prehry Róberta Fica a strany Smer v prezidentských voľbách jednoznačne väčšinovým postojom voličov naklonená k opozícii je neuveriteľnou chybou toto spoločenstvo ešte viac rozkladať na čiastočky malého významu a dosahu svojho vplyvu. Nova Daniela Lipšica je tu už dlho, usiluje sa, mala predpoklady a ešte väčšie ambície, ale pravicový rozmer slovenskej politiky neposilnila a som si istý, že sa presne to stane aj novému politickému spoločenstvu pod vedením Procházku, Beblavého i Hrnčiara, nech už sa im podarí predstúpiť pred občanov s akýmkoľvek úžasným projektom! Nič nové a zázračné ako program svojej túžby pomáhať a slúžiť tejto krajine múdro a seriózne demokraticky neobjavia, skôr naopak, vzniknutá skladačka pravicovej ponuky bude ešte rôznorodejšia a to celkom iste nebude očakávaná pomoc pri tvorbe uceleného obrazu rovnocennej ponuky voči účelovej a dlhodobo preferovanej propagandy Smeru.
Bolo by skvelé, keby sa akurát tento, riadením dobrého osudu vytvorený potenciál okolo Procházku a jeho už ohlásených spoločníkov doplnil ešte aj o dve úžasné dámy v našej politike, o Ivetu Radičovú a Luciu Žitňanskú a spolu vytvorili voľajaký koordinačný výbor združujúci všetky pravicovo orientované strany, aby sa našla platforma schopná priniesť do reality nášho života subjekt, schopný nad stranou Smer víťaziť permanentne a kontinuálne, od prvej chvíle vyslovenia spoločných názorov na realitu doby!
Rýchlo a radikálne, s realitou jednoty už v máji, v podobe spoločnej kandidátky pravicových kandidátov do EÚ a som si istý, že to vôbec nie je prehnaná nádej! Naopak, všetci menovaní vodcovia takéhoto združenia si dôveru všetkých politických subjektov už získali v priebehu svojho účinkovania v osobnom živote, v profesii, v politike a tie necelé štyri desiatky postov v poslaneckom zbore európskeho parlamentu, by mohli byť voľačím aspoň tak preukazným vo voľbách, ako Ficov a smerácky debakel v našich voľbách prezidentských! To všetko vlastne celkom bez prípravy, ako výsledok multilaterálnej dohody, veď voľačo na spôsob podobnej dohody – samozrejme bez toho potenciálu tých nových osobností – tu už bolo! A garantujem, že presne v tej exkluzivite spoločného úsilia je ukrytý nevídaný potenciál úspechu pravicového spoločenstva! A potom už bude jednoduché a jasné, ako to rozvíjať k dokonalosti, verte mi a naozaj by to nebolo vo vzniku novej politickej strany!
