Štatistiky sú zvláštna vymoženosť modernej doby, poskytujú prehľad naozaj o všetkom, čo by človeka mohlo zaujať, alebo čo k životu nevyhnutne potrebuje, alebo na čo je iba zvedavý a tak spoľahlivo vieme, alebo môžeme vedieť ešte aj to, kam patríme, ako sa vôbec v živote máme, kam nás voľakto celkom neznámy do voľajakej rubriky zaradí a občas to naozaj nemusí byť ako vyznamenanie. Poznám to, naozaj spoľahlivo, lebo svoju danosť vyvolanú dedičnosťou k určitej vrstve spoločnosti, mať vlastný názor na osobné vlastníctvo, od predkov zdedenú a osvedčenú filozofickú výbavu chápania spoločnosti a vecí jej verejného riadenia i viery som nikdy neprikrýval perinou mlčania alebo vypočítavosti a kým u časti svojho okolia som sa dočkal akceptácie, uznania a priateľstva, u tých druhých, takmer vždy fungujúcim v tej pod perinou ukrytej väčšine, som si kamarátov nikdy nenašiel. Doteraz je to tak, som s takým osudom spokojný a uzrozumený, lebo mať pokoj a poriadok vo vlastnej hlave a predovšetkým v svedomí je základ spokojných dní. Bez výčitiek svedomia a s vedomím, že čo na srdci to na jazyku a ako dnes tak na veky vekov je v postojoch k ľuďom a k životu spoločnosti to najlepšie možné východisko.
Možno práve preto štatistikám tak akosi celkom neverím, cítim v nich „šidlo pochybností a účelovosť“, vyvolávajú vo mne nepokoj a takmer vždy, ak je to voľačo naozaj dôležité, radšej z toho nevyrábam dogmy. Aby ste mi rozumeli celkom presne, použijem jeden príklad, ktorý vám pomôže pochopiť moje výhrady! Štatistiky prieskumov verejnej mienky u nás, ktoré pre Slovákov realizujú viaceré agentúry vnímam vždy nielen v tej viditeľnej podobe, teda poradie a získaný počet hlasov, napríklad rebríček politických strán, ale zásadne v celom kontexte súvislostí. Integrovaný ľavicový Smer 47 % hlasov a pravicový zvyšok čo ja viem 40% hlasov, ale voliť by neprišlo viac ako štvrtina respondentov z čoho mi vyplynie, že anketový výsledok nič jednoznačne nesignalizuje. Som si istý, že podobné manévre naozaj v širokom zábere možností robí pre pokoj mysle väčšina ľudstva a tento drobný ústupok malichernej nádeje, dopriať si trošku pohody, si viem odpustiť.
Tentoraz však štatistika spôsobila voľačo celkom iné, do krížov krážov pochybností, zneváženia, závislostí, zvrhlostí a hriešnosti, v kontexte s užívaním ľahkých drog, alkoholu, návykových látok a závislosti vôbec zatiahla – ba vo vrcholových pozíciách predstavila, našich susedov z Čiech! Ako národ a výsledok bol aj pre mňa šokujúcim zážitkom. Tých ľudí predsa celkom dobre poznám, celý svoj život som s mnohými žil v blízkom priateľstve, roky štúdií, športové kontakty, ba veru aj rodinné väzby, dajú sa priznať aj dávne lásky a ak by ste mi dovolili a aj odpustili trošku samochvály, rozširujem o sebe, že česká letora nemá predomnou žiadne tajomstvá. Viem, čo sa dá očakávať v živote od chacharov z Ostravska, ogarov z tých krajších moravských luhov a hájov, no predovšetkým juhomoravských viníc, dávam si dobrý pozor na „srandistov z Vysočiny“, extra vzťah si celý život pestujem k horným tokom riek v celej krajine a k ľuďom popri nich, k Pražákom som radšej opatrnejší, je tam priveľa príležitostí nechať v sebe prekričať „vlastnú krv a zvyky“ a smerom na juh a na západ to nadobúda charakter neuveriteľnej pestrosti. Kultúrne, jazykové, historické a regionálne zvyky ako keby sa stávali dôkazom pre tvrdenie, že každá dedinka či dolinka je iná, ale tí ľudia sú tam veru iba dobrí! Keď som po zemiach českých vodil svoje dcéry ešte ako dietky školopovinné, akurát tam to milovali najviac, lebo je tam ešte viac hradov a zámkov ako na Slovensku.
Nuž a presne tento druh spomienok, to vnímanie všetkého, čo pre mňa v súvislosti s Českom znamenajú, ma tá hrôza štatistických ukazovateľov o tomto národe celkom vykoľajila. Aby ste ma chápali, že milujú pivo, že mu nielen rozumejú, ale mu aj holdujú som vedel vždy, rovnako tak, že svoju históriu celkom zbožňujú, veď boli ochotní pre jej slávu aj sem – tam voľačo upraviť o dajaký ten rôčik, aby to malo patričný šmrnc, svoj národ viac ako samozrejme preferujú ako priekopníka kultúry a školstva, zemský ráj sú Čechy aj v ich národnej hymne a tak si s odpustením vôbec nechcem pripustiť, že ten národ s takouto výbavou je v tabuľke konzumentov marihuany absolútnym preborníkom! A pozor, žiadne trochárenie, že je to v rozmere Vyšegrádu či EÚ, to naozaj nie – sú vraj jednotkou v celom svete!!!
Šokujúce, vôbec nie príjemné či na závidenie a odpustite, vlastné poznanie to naozaj nie je, to všetko iba tá štatistika, tie prieskumy a keď som si to overil u kamarátov v Olomouci, v Zlatých horách, v Jeseníku, v Brne, Kyjove, Vsetíne, Karlových Varoch a u rodiny v Prahe, až potom som uveril!
A keby len tá „mariánka či mariška“, ako tú trávu čo vraj prináša radosť, dobrú náladu, ba vraj aj zdravie, ale predovšetkým závislosť čo láme charaktery, ale je to vraj o alkohole, pervitíne a iných drogách čo ničia ľudí ešte spoľahlivejšie než choroba či iný neduh alebo úraz a radšej to nebudem ani menovať, aby ten odkaz čo vymýšľam nebol celkom demotivujúci. Počul som to všetko už viackrát, v podobách naozaj iba matematických či celkom neosobných, ba aj takých, čo o veciach ako keby žartovali a zľahčovali ich, ale neviem si pomôcť, v mojich myšlienkach to všetko viac ako spoľahlivo dostane podobu katastrofy a beznádeje.
Čo sa to s tým národom stalo, kam sa podela jeho prirodzená hrdosť a pýcha, skúsenosti, bojovný duch, prečo v ňom dominuje ako keby z ničoho nič poživačná plytkosť, túžba dirigovať drogou vlastnú psychiku, túžiť po voľačom tak sebavedomie človeka ubíjajúcom, ako je závislosť ktorej nerozkážeš, ale predovšetkým nechápem, kam sa podela prirodzená hrdosť ľudí vedieť si rozkázať, byť zvrchovaným pánom svojich rozhodnutí a činov!!? Rodina i priatelia a naozaj ich mám v Čechách veľa, moje obavy nielen akceptujú, ale ako keby mi chceli pomôcť zmieriť sa s tou strašnou skutočnosťou ma informujú, ako to prežívajú oni.
Našťastie je to celkom neosobná skúsenosť, susedia, kamaráti, známi, spolužiaci detí, známe osobnosti, ale aj tak je to šokujúce, lebo je toho naozaj veľa, cítia, koľko sa v tom točí peňazí a koľko nešťastie to prináša v podobe pridobre utajovanej, aby sa to dalo obísť! Neter z Prahy mi tretím skypovaním v priebehu dvoch dní vyrazila dych, že mariánku už vyskúšali aj jej dvaja vysokoškoláci, našťastie vraj viac nič a pokojne tie reči s jej strachom a vyslovenou hrôzou zvládli so cťou a tak im verí, ale vraj je to naozaj sila a pravda je aj všetko ostatné, o čom sa mi nechce ani len náhodou premýšľať a už vôbec nie hovoriť! Vraj sa tej strašnej štatistike o drogách a závislosti naozaj dá veriť, v Čechách už ako keby nebolo v ľuďoch zodpovednosti, dominuje túžba užívať si napriek vedomiu, že je to podvod a klamstvo, ohrozenie vlastného zdravia, fyzického i duševného, zrada ľudskej dôstojnosti, jednoducho voľačo ľudí nehodné!
Nuž neviem, ako to prežívate vy, ktorí o tom možno ani neviete, že takáto štatistika vôbec jestvuje, alebo aj viete a je vám to celkom jedno, lebo to je predsa o tých druhých a nás to nebolí, ale aj tak! Som si celkom istý, že už sa v tej českej dušičke prebudila zodpovednosť, že sa voľačo organizuje, že vzniká občianska iniciatíva a celkom iste aj oficiálne centrá pomoci a prezentujem aj svoj prínos k riešeniu problému – spolupatričnosť a čisté kamarátstvo i spoľahlivosť vzájomnosti, lebo medzi bratmi je to naozaj o pravde.
Dnes máme spoločný sviatok, svätý Cyril a svätý Metod, solúnski bratia, patria aj do českých dejín a hoci to už dávno nie je voľačo prvoradé a aktuálne, skôr je to naozaj sviatok nostalgie s odkazom na Veľkú Moravu spoločnú Slovákom i Čechom, spolupatričnosť je akurát dnes samozrejmá. To práve preto takto otvorene a verejne, lebo voľačo s históriou 1150 rokov si to naozaj zaslúži.
