Cítite to, je v tom sklamanie, skepsa a veľa letargie, väčšina seniorov sa štatisticky ocitla v kategórii občanov čo má finančné problémy, veľké množstvo pociťuje osamelosť, veľa je takých, čo si odkázanosť uvedomujú nepretržite a verte mi, sumár takejto reality a očakávaní berie seniorom aj obyčajnú psychickú vyrovnanosť. Stávajú sa z nich persóny celkom apatické, na to čo ich očakáva neprichystané a pasivita u väčšiny z nich dominuje.
Vždy znova a znova ma šokuje, koľko je seniorov presne v takomto „prevedení“, stretávam ich denne pod strechou domu kde žijem a kde je ich takmer tretina obyvateľstva v 69 bytoch, na ulici, v obchodoch, v inštitúciách, kam nás privedú povinnosti a aj v kluboch, kam nás ťahá potreba nadýchať sa „človečiny“ vzájomnosti a porozumenia rovnakých osudov. Usilujú sa byť vyrovnanými, nezávislými, cítite, že celkom iste hrdými aj nezávislými občanmi a vždy znova a znova ma prekvapí, koľko z nich má „srdce v nohaviciach“ vlastne na počkanie, koľkí z nich nevedia, čo všetko im je spoločnosť povinná dať či poskytnúť, aké sú ich možnosti v zmysle zákonov aj v samosprávnom rozmere a naopak, čo všetko je v ich možnostiach a aké by mali byť ich očakávania.
Prekvapujúco, životné obzory väčšiny z nich sa odchodom do dôchodku ako keby zahmlili, nedovidia ani tam, kde to voľakedy poznali viac ako spoľahlivo a strata zamestnania v nich celkom vygumuje kreativitu, zodpovednosť za spoločenský pokrok a záujem o veci verejné sa stáva výnimočnosťou presne tak, ako udržiavanie telesnej i duševnej kondície. A spravodlivo, štatistika veru tieto trendy posilňuje ešte aj v podobe diagnostikovania zdravotných problémov spojených s vekom a čo ako to znie neuveriteľne, slovenská spoločnosť za „starých“ považuje už občanov vo veku 50 rokov! Veru, hovorí sa, že päťdesiatiny sú oslavou abrahámovín a ruka v ruke s vekom kráča aj komplikácia zdravotných daností obyvateľstva. Ak by ste mi neverili, tak zasa štatistika – priemerný občan, napríklad vo Švédsku, čo je krajina pre nás vzorová, sa v zdraví dožíva 71,7 roka, u nás iba 52,4 roka a potom už bojuje s chorobami chronickými aj akútnymi ako voľajaký hrdina zo zlej rozprávky a čo ako to znie neuveriteľne, presne tieto údaje nás posúvajú na samé dno v Európskej únii.
Väčšina seniorov prestala cvičiť, v priebehu toho tucta rokov, čo som v tejto kategórii doma som stratil osem kolegov z teamu dedkov a babičiek hrávajúcich volejbal a basketbal a čo je najsmutnejšie, už chodím aj na kúpalisko ako „biela vrana“, ak nerátam niekoľko ešte naozaj mladých dôchodkýň, čo chcú byť nielen vo forme, ale veru aj veku primerane vyzerať! Menej je nás veru aj vo verejných knižniciach, ako tak sa udržuje záujem o divadlo, hudbu a kultúru vôbec, kde sú však limitujúcou podmienkou financie, ale nič sa nedá robiť, väčšina seniorov je najradšej v bezpečí svojich domovov a čo nepríde ako ponuka za nimi akurát tam, veru sa s ničím iným nestretnú!
Som jednoducho celkom iná letora, našťastie sme všetci s aktívnym spôsobom života ešte nevymreli, ale nič sa nedá robiť, je to iba v podobe náznakov. Spoločnosť o nás síce píše – štatistiky sú škálou širokej ponuky možností, vzdať hold starobe a odchádzajúcim generáciám je znakom dobrej výchovy a potvrdenie bontónu, ale ako keby sa všetko v tomto ohľade začalo a skončilo skôr formálnym záujmom, než naozajstnou starostlivosťou spoločnosti a zrejme v tom bude tá polovičatosť prístupu k problematike.
Kto by si myslel, že takéto úvahy o generácii, ktorú spoločnosť akceptuje ako keby zo zotrvačnosti je márnosť, tak by som rád pozornosť všetkých upriamil na fakt, že v súvislosti s demografickým vývojom u nás, so začiatkom skúmania, vyhodnocovania a trendov do budúcnosti, s letopočtami 1950 až – 2050, ak budeme akceptovať materiály IVO, je pravda v podobe viac ako krutej! Naša spoločnosť jednoducho starne, detí a mládeže vo veku 0 až 14 rokov je menej, ich pokles v uvedenom rozmedzí rokov predstavuje číselný údaj od viac ako 30% populácie až po jej alarmujúcu predpoveď voľajakých 14% a v kontexte s nárastom občianstva v kategórii 65 a viac rokov, od 5% až k údaju 24%, je to predpoveď neudržateľnosti sociálneho systému! Obyvateľov v produktívnom veku, už podľa upraveného údaja odchodu do penzie - vo veku 64 rokov, namiesto platných 62, je jednoducho v ponuke odvodov do sociálnej poisťovne nedostatočný už dnes a ak si k tomu pripočítame všetky tie zdravotné problémy starnúcej populácie, o ktorých už bola reč aj v tomto blogu zistíte, že nečinnosť štátu v tomto ohľade životaschopnosť nášho národa celkom iste poriadne skomplikuje.
To viete, možností je viac a prvé čo každého laika napadne je zvýšenie hranice odchodu do dôchodku, tie ekonomické nožnice sa predsa len nebudú roztvárať tak nenásytne, druhou, vlastne menej reálnou možnosťou je voľajako obmedziť predsudky a nerovnosť možností udržať či získať si zamestnanie, lebo aj keď tomu dnes málokto verí, starší ľudia sú na trhu práce diskriminovaní a ten paradox – na úkor tých, čo svoju pracovnú kariéru na trhu práce iba štartujú a presne to je najväčšia dilema všetkých zamestnávateľov.
Viete, ten začarovaný kruh, v ktorom sa seniori ako „stratená generácia“ pohybujú, sa teda svojim spôsobom uzaviera a všetko, čo je v ich vlastnej moci urobiť ako dobré riešenie sa dá zhrnúť do snahy udržať si aktívny spôsob života. Namiesto letargie záujem o všetko čo život prináša ako ponuku, v preklade to znamená vrátiť sa k životu zainteresovaného občana, vnímať svoje možnosti, občianske povinnosti a život v komunite, ktorá je jeho domovskou sa musí stať aktívnou zložkou v každom ohľade. Je celkom nevyhnutné, aby sa rovnako tak ústretovo správala aj spoločnosť, všetky jej zložky, oficiálne i dobrovoľné a presne vtedy sa angažovanosť tých, doteraz pasívnych seniorov vráti do sféry športu, vzdelávania, záujmu o prácu v združeniach a spoločenstvách, ale predovšetkým, k verejnoprospešným a politickým aktivitám, čo zlepšia predovšetkým nálady v spoločnosti.
Je to veru aj môj sen byť prospešným, angažovanosť, zainteresovanosť a vlastne žiadna aktivita hodná seniorských zásluh ma nenechá v pokoji či ničnerobení a tak jednoducho nepochopím, prečo sa portál blog.sme správa k mojim príspevkom o veciach a problémoch výhradne zo života našej spoločnosti, čo ešte včera pokojne uverejnili na stránkach denníka SME tak nenávistne, že ich exkomunikovali z verejného portálu!? Bolo by veru spravodlivé akceptovať to ako seniorskú otázku, aspoň takto som si ten článok usporiadal, lebo nič sa nedá robiť, zodpovednosť mám nielen ja, ale celkom iste aj SME a všetci ľudia, ktorí ho reprezentujú. Zaslúžim si to, patrím medzi tých seniorov čo spoločnosti preukazujú nielen úctu, dodržiavajú zákony, ale aj jej chcú slúžiť a byť prospešní. Napriek svojej seniorskej prítomnosti, lebo inej možnosti naozaj niet!
