Vtedy som býval v Považskej Bystrici a Vilma v jej časti s príjemným pomenovaním Orlové. Bola dcérou rušňovodiča, všetci sme jej závideli voľný lístok na železnicu a keďže to bola žena naozaj aktívna, túto výhodu dokonale využívala. Od Karlových Varov po Košice, cez Prahu, Brno, Olomouc, Ostravu sa pohybovala celkom samozrejme a nič z ponuky, predovšetkým hudobnej scény, jej nemohlo uniknúť. Bola vždy a všade, rozprávala nám o tom šťavnato a s príslušným nadhľadom a tento zážitok sa mi natrvalo uložil do spomienok. Čítajte!
Vracala sa z Ostravy, už naozaj neviem, kto tam koncertoval, ale bolo to vraj jedinečné predstavenie. Cestovala nočným rýchlikom do Žiliny a odtiaľ osobáčikom do Bystrice, kam prišla chvíľočku po polnoci. Na perón vystúpila sama a celkom sama vykročila aj na cestu smerom k mostu cez Váh. Topánočky na vysokom opätku klopkali rýchle staccato po dlažbe, ale verejné osvetlenie upokojujúco pôsobilo na jej obrazotvornosť, lebo raz darmo, je noc a tma človeku nedožičí iba pokoj. Keď sa krátkym stúpaním dostala na mostnú vozovku, lampy osvetlenia zostali v hĺbke a za ňou a vo chvíli, keď prešla ponad železničnú trať v diaľke za sebou započula zvuk cudzích krokov.
Jasné, dlhých, ráznych, celkom iste mužských a s pocitom potreby byť v bezpečí pridala do kroku. Na začiatku prvej hrádze Váhu však trošku znervóznela, tie kroky nezaostali, naopak, bola si istá, že sú oveľa bližšie. Ešte pridala a zasa – kroky toho tajomného muža sa ozývali rýchlejšie a veru aj bližšie, nuž sa rozbehla. To už mala strach, cítila pot medzi lopatkami a na tvári, oči ju štípali, trošku sa bála o nohy, lebo vozovka na mostnom telese mala vtedy dlažobné kocky a vysoké opätky veru nie sú bežeckým ideálom. S hrôzou zistila, že kroky dubasia za ňou tiež behom a vtedy začala myslieť na to, čo urobí, ak ju neznámy dobehne, ako sa bude brániť. Potom pod sebou zbadala trblietať sa vody Váhu a zazdalo sa jej, že sa zachráni skokom dolu, možno to prežije! To bol však iba záblesk fantázie, veď ani nevie plávať a je to strašná výška. Budem sa brániť, budem sa biť, ako levica, rozhodla sa a vo chvíli, keď tie kroky boli už celkom blízko, oprela sa o zábradlie chrbtom a odvážne zodvihla obe ruky. Chlap, uvedomila si že mladý, vyšší ako ona a dobre stavaný pred ňou na okamih zastal, no kým mu stačila voľajako ukázať svoju odvahu, uškeril sa a s výkrikom „buď fit!“ sa rozbehol smerom k Orlovému.
A vtedy by som vám doprial Vilmu vidieť! A hlavne počuť, lebo nám to prehrala ako scénku z kabaretu. Z prežitého strachu sa jej celkom podlomili nohy, až si musela čupnúť, vraj pocítila úžasné uspokojenie, ale predovšetkým, začala sa nekontrolovateľne smiať. Tak ako keby v záchvate, povedala nám, musela som vstať, prekrížiť si nohy, napriek tomu že sa mi chveli ako maličkému teliatku, ináč sa pocikám! A držalo ma to dlho, už som bola doma a znova a znova som to všetko prežívala ako filmové predstavenie. A vtedy som si sľúbila, že už nikdy a nikam nepocestujem sama. Takýto zážitok stačí, už nikdy viac!
Pokiaľ viem, Vilma to dodržiavala a vám mladším pripomeniem, že to heslo buď fit znelo Československom akurát vtedy nepretržite, bolo súčasťou reklamy, takej prvej v našich mediálnych prostriedkoch a jeho hlavným interpretom bol český komik Jarda Štercl. Bolo to nákazlivé, ľuďom sa to páčilo, stalo sa to súčasťou vtipov, rýmovačiek, aj sprostonárodných a veru aj vyvrcholením nočného zážitku našej Vilmy. Ten som oprášil z prachu zabudnutia pre vás, potešte sa aj vy, ako sa niekedy zlé na vtipné obráti.
