Veľkorysosť víťazov je v histórii ľudstva vlastne na celej planéte Zem opisovaná ako vyšší princíp morálky, voľačo hodné obdivu a naučili sme sa s tým naozaj žiť, ba to prirodzené - oko za oko, zub za zub dostalo podobu všetko odpúšťajúcej empatie. Ideálna podoba zla a hriechu dostala najčastejšie označenie nešťastná chyba, zlé rozhodnutie, tragický omyl, skrat bez úmyselnej motivácie a väčšina krajín sveta a jeho národov, ak ich máme aj u nás považovať za voľačo naozaj kultúrne a humánne, voľačo na spôsob definitívneho ortieľa o konci života vinníkov –naozaj fatálnom, voľakde na popravisku - zavrhla a odmieta.
To nehovorím iba o treste smrti, ale aj tak, práve takáto radikálna podoba klasifikácie spoločenskej odplaty za zločiny, predovšetkým v rovine násilia voči spoluobčanom je najjednoduchším dôkazom, že vysvetliť jeho absenciu v našom právnom poriadku je voľačo viac ako zložité a v každom ohľade priveľmi náročné, intelektuálne a logicky až kaskadérske, ak mi budete chcieť rozumieť, lebo nič sa nedá robiť, človek, či ľudia v komplexnosti, sú predovšetkým láska, vzájomnosť, sympatia a empatia! Odpúšťať a povzniesť sa nad zlý úmysel, osobné rozhodnutie, čo iným prinesie pokoru, bolesť, poníženie a veru aj násilný koniec pozemského bytia, to chce veru až toľko vnútornej sily a hraničných úvah, že sa z toho už dávno stala naozajstná vedná disciplína.
Predpokladám, možno som priveľký optimista, ale aj tak, že všetko spojené s takýmto realizmom v živote slovenskej pospolitosti vieme ako národ akceptovať, veď trest smrti sme už dávno, pod vplyvom okolitých zvyklostí a možno naozaj aj nášho ponímania humanizmu, zrušili. Nech je tak, hovorí sa, lebo už sa veru neodstane, ale je v našich súčasných dňoch ešte stále toľko anachronizmov minulosti, čo tu už dávno nemali byť, veď ich koniec odštrngala zamatová revolúcia na námestiach vraj definitívne a predsa len ich vôbec netreba hľadať ako voľajakú imaginárnu ihlu v kope sena!
Všetko to vtedy dostalo mnoho pomenovaní, objavovali sme ich za chodu, radostne, učili sme sa ich nielen pomenovať, ale veru aj akceptovať ako nové spôsoby správy vecí verejných a práve vtedy sme zistili, že tá najväčšia zbúraná prekážka Slovenska – to už som zámerne konzekventným hľadačom živej vody – na ceste za slobodou a demokraciou, je koniec vlády komunistov u nás! Nikdy na to nezabudnem, je to pre mňa príbeh s prívlastkom mimoriadnych emócií a spoločnej radosti, lebo do života mi vletel ako povetroň v podobe rozhlasovej správy v priebehu stužkovej mojej mladšej dcéry! Vôbec nie náhodou som bol pri rádioprijímači v čase správ a vôbec nie náhodou som o tom, čo nám ako informačnú bombu oznámili hlásatelia informoval všetkých, v slávnostne vyzdobenej a perfektne naladenej sále a dodnes by som nielen ja, ale väčšina prítomných vedela odrecitovať, kto z hostí sa z tej parády vytratil ako smrad po vyvetraní miestnosti!
Lenže zo spomienok sa nedá vyžiť, to je tiež dávna múdrosť vekov a tak je lepšie vrátiť sa do reality. Tá vtedajšia informačná bomba mala jednoduchý, ba vlastne celkom banálny, či nenápadný charakter – komunistická strana sa zrieka svojich práv stáť na čele spoločnosti a diktovať jej, v akej podobe a ktorým smerom sa bude uberať jej budúcnosť, alebo, čo je predsa len pochopiteľnejšie, už naozaj nebude vnucovať vôbec nič z tých doktrín, čo z ľudí robili nedotknuteľných a mocných a závislých či odkázaných, ak to s odstupom času ešte súčasník dokáže akceptovať. Povolaní, teda tí s členstvom v komunistickej partaji bez špeciálnej klasifikácie, boli v kategórii všednej, akože tuctovej a tých dnes môžem klasifikovať ako radových, či zneužitých a pomýlených, ale kategória tých s výsadami, predovšetkým s príslušnosťou k vyvoleným, to už bola naozaj extraklasa!
Na to sa zabudnúť nedá, verte mi a to nehovorím iba o ich osobných spomienkach, kdeže, aj keď sú celkom iste viac ako extra a špecifické. Byť nomenklatúrnym kádrom, ako sa vtedy tým vyvoleným hovorilo odborne, malo toľko výhod, bonusov a zvýhodnení, že to vyzeralo byť až neuveriteľné a presne v tom je ukrytý ten zázrak tajomnej metamorfózy tých čias do súčasnosti.
To, čo tu z tej kasty vyvolených zostalo ako artefakty, ktoré sa v spoločnosti uchovali ako relikt dávnej podoby, iba našou nedôslednosťou, lebo ošiaľ a obrovská radosť z tých okamihov, keď sa vzdali na veky vekov svojej nadradenosti a povolanosti diktovať svoje normy všetkým, s úmyslom riešiť v spoločnosti naozaj všetko iba podľa vlastnej vôle a predstáv, sa nám stali osudnými. Vôľa byť znova vládcom, diktovať vlastné normy správania a rozhodovania, s použitím princípu celkom demokratickej poučky, že väčšina je sila, ktorú treba rešpektovať a akceptovať, je realitou pohrobkov tých, ktorým sme po víťazstve na revolučných námestiach veľkoryso odpustili ako víťazi naozaj celkom všetko! Žiaden proces, žiaden lokálny súd, už vôbec nič s úmyslom svetu a aspoň našej histórii zachovať ako poučenie strašnej krivdy na slovenskom národe, nič na spôsob „norimberského procesu“, hoci všetci vieme, že by veru bolo o čom!!! Víťaz však svoju veľkorysú zhovievavosť a odpustenie realizoval priveľmi s nadhľadom, lebo to zlé svedomie národa tu prežívalo ako vírus či bacil bez tlaku „dezinfekcie, antibiotík i predpisov hygienickej prevencie“ až do týchto chvíľ, keď už zasa diktuje presne to, čo sa mu zachce a čo považuje za sebe prospešné!
A smutné na veci je potom predovšetkým to, že ako keby bol tento národ zasa neprebudený, ako keby naozaj nevidel, neakceptoval a nedomýšľal si realitu dneška, že je tu zasa kasta povolaných, čo tým vyvoleným zaisťujú priestor mať všetko k dispozícii, všetko, na čo si len spomenú, alebo čo sa im zachce a hoci to nie je – zatiaľ - tak bezbreho svetovládne ako za komunistov, lebo parlament predsa len svojim zložením kopíruje naozajstné zloženie slovenského občianstva a ústavný zákon si tá súčasná moc nemôže dopriať, aj tak je to viac ako zlé! Lebo len si predstavte tú zlú chvíľku, čo môže nastať akurát v tej chvíli, keď si Smer bude môcť dopriať to potešenie oznámiť Slovensku, že tu je návrat k tej dogme ktorej sa komunisti verejne vzdali – že už nebudú vedúcou silou v krajine!? Lebo doba dozrela, nič stabilnejšieho a mocnejšieho nie je v ponuke a všetko bude celkom jednoznačné! Počul som to Róberta Kaliňáka vysvetľovať v televízii presne vtedy, keď tvrdil, že on to vlastne ani nechce riešiť na tento spôsob, ale nič sa nedá robiť, presne takto je to v priamej ponuke!
Mrazí ma takáto predstava, ale keďže je ešte stále na svete KĽDR, Čína, Kuba, Venezuela, ešte aj iné krajiny s jednoznačným diktátom inej podoby a charakteru, možné je všetko. Podliehať ilúzii, že to akurát tu nie je možné, to sa u nás, uprostred Európy jednoducho nemôže stať, lenže vidíte, dejú sa veci, je to možno naše prekliatie a vidíte, ak nemáme podliehať ilúziám, treba to všetko - o čom som meditoval, na čo som spomínal a z čoho treba mať strach - pripomínať!
Slovenská pospolitosť je celkom iste spoločenstvo ľudí s väčšinovými postojmi potvrdzujúcimi nezávislosť, kresťanské tradície, západnú kultúru potvrdenú históriou a kultúrou demokratických zásad a tak sa akurát tieto atribúty musia stať impulzom samozrejmého návratu k takým pravidlám nášho spoločného bytia, ako sme si to sľúbili v novembri 1989! Tam sme si to povedali všetci, s vierou v srdci, že je to na veky vekov a pripomeniem, jedinou spoločenskou zložkou, čo tam vtedy absentovala boli tí dnes vyvolení, čo sa nám z ničoho nič do nášho života vrátili ako voľačo celkom nežiaduce, voľačo, čo na nás parazituje a našu veľkorysosť zneužíva a čo treba celkom jednoznačne vyriešiť!
Námestie je posledná príležitosť na zmenu, to už je odskúšané, začnime teda jednoduchšie, budú voľby a nech sú prvým stupienkom na ceste k zmúdreniu a náprave, aby sa tá recidíva prednovembrových hrôz začala likvidovať celkom spoľahlivo väčšinovým úsilím dopriať našej prítomnosti pokoj a voľačo predsa len lepšie ako smerácku budúcnosť.
