Rómska problematika sa v našej vlasti rieši vlastne odnepamäti, takmer vždy je to v podobe rasovej neznášanlivosti a podceňovania toho ťažko skúšaného etnika, čo svoje spôsoby života nomádov nevedeli vlastne dodnes zvládnuť a napriek dlhovekosti problematiky, zatiaľ veru riešenia niet! Naopak, všetko sa eskaluje, sociálne problémy dneška sú z pohľadu úrovne života väčšinového obyvateľstva hlbšie a nezmieriteľnejšie, prehlbuje sa nepomer vzdelanosti, zdravotnej starostlivosti, úroveň vymožiteľnosti práva a s tým súvisiaca kriminalita predovšetkým v kontexte prežiť a nehladovať a spravodlivo, tých naozaj najzodpovednejších ešte nič neprinútilo urobiť z toho prioritu povinností, čo sa už nesmie odkladať.
Presne to je v ponuke aj dnes, aj keď to s nástupom druhej vlády Róberta Fica vyzeralo byť optimistickejšie – obsadenie miesta splnomocnenca pre riešenie rómskej otázky v jeho vláde, kompetencie jeho spolupracovníka Róberta Kaliňáka, ministra vnútra a „rozbeh až fantastický“, lebo všetko bolo v ponuke, vlastne priamo na stole a na všetko ako keby bolo pripravené riešenie, len len nie v podobe reálnych projektov! Zdanie, kamufláž, iba hanba zo zavádzania tých odkázaných a veru aj všetkých občanov, lebo uznajte, hrať tu divadielko s úmyslom zbaviť sa naozajstnej zodpovednosti je spoločnosti nehodné a tak akosi naviac, vyjadrenia premiéra na adresu rómskej menšiny boli celkom nedôstojné a kritika, čo sa mu ušla, by ho mohla akosi spätne inšpirovať veci naprávať! Konečne!
A presne v tom bol ten týždeň života redaktorov denníka SME v Kecerovciach obdivuhodnou aktivitou, tých, čo to vymysleli a realizovali by sme mali nielen oceniť, ale aj dobre počúvať, lebo všetko čo prežili pretavili do finálnej podoby zhrnutia, v ktorom je vlastne všetko ako dokonalé naprogramovanie budúcich povinností zodpovedných. Je v tom cítiť potrebu sociálneho, vzdelávacieho, kultúrneho, zdravotného a hygienického rozvoja rómskeho etnika a ak by som mal povedať voľačo čo najviac širokospektrálneho, tak predovšetkým ľudskej dôstojnosti!
Aby bolo jasné, to čom som takto optimisticky napísal má v originálnej podobe predsa len skromnejšiu podobu. Účastníci akcie SME v Kecerovciach mali možnosť všetkého sa dotýkať vlastnými rukami, vidieť na vlastné oči, dozvedať sa samozrejme a bez prikrášľovania, plakať spolu s nešťastnými a odvrhnutými, trápiť sa s tými, ktorých pokorili a ponižovali, verili hladným, zúrili nad spoločenskou nespravodlivosťou a nepochopením a hanbili sa do hĺbky duše a srdca za to, ako sa väčšinová spoločnosť k tým ľudským bytostiam v Kecerovciach práva! Rýchlo pochopili, že všetko čo vláda nasľubovala je celkom neaktuálna téma, štát na rómsku problematiku kašle, má celkom iné povinnosti a stanovené má úplne iné ciele, čo neznesú odklad a pod pláštikom dôležitosti je ako priorita vlastný úspech a bezpečnosť vládnutia na úkor všetkých ostatných.
Teda tak a reálna podoba rómskej politiky vlády, tak dlho vraj skúmanej a pripravovanej je akurát teraz v podobe – Rómovia sú téma na neskôr. To bol titulok pondelkového úvodníka SME, podtitulok sucho konštatoval – štát nesleduje konkrétne rómske problémy, ich riešenia ešte len chystá a starosta Keceroviec pokojne tvrdí – že keď problémy nik nehlási, nie sú! Jasné, nielen on, ale všetci zainteresovaní vedia, aká je to falošná hra, voľačo si predstierať je naozaj to najhoršie, klamanie samých seba mnohé celkom znehodnotí a najstrašnejšie potom je, že ten všemocný štát, čo tu sľuboval iniciatívu, reformu, zázraky, sa ukryl za hanebné klamstvo! Konkrétne problémy Rómov nesledujeme, pretože by to bol rasizmus!!! A presne preto štát nevie, koľko je Rómov naozaj, do akých škôl chodia, aký je ich zdravotný stav, koľkí reálne pracujú a za aké mzdy, na čo zomierajú, aké majú sociálne, hygienické a stravovacie návyky, ako vôbec bývajú, akú vodu pijú a v čom sa umývajú, prečo sú zle oblečení, často hladní, nekultúrni a zúfalí...
Ak sa vám to zdá byť slabý objav vyplývajúci zo záverov toho pobytu dobrovoľníkov v Kecerovciach vedzte, že naopak! Konečne ukázali prstom na to všetko pre život Rómov kruté a nespravodlivé, čo si štát zámerne nevšíma, lebo ak by to bolo známe, pomenované, registrované a štatisticky spracované, v tej chvíli musí štát konať! Kto by náhodou nechcel rozumieť, čo je tak naozaj za takýmto predstieraným divadielkom zodpovedných, pomôžem mu odkazom, čo im posiela starosta Keceroviec Róm Miroslav Galas –Zaufal. Že by iniciatíva prišla od nás? To je pravda. Ale všetko závisí aj od peňazí.
Cítite to, racionalita, presne to, čo zodpovední vedia rovnako presne, ba celkom iste na odbornej a profesionálnej úrovni, ale k riešeniu čo sa núka im prednostne chýba odvaha investovať do voľačoho takého... Bojím sa to pomenovať, ale akurát v tom bol ten projekt našich odvážnych a obetavých dobrovoľníkov úžasnou človečinou. Hrdinstvom, vzorom pre mnohých a voľačím naozaj spoločensky prospešným.
Svoj stanovený cieľ, žiť s komunitou na okraji spoločnosti, spoznávať všetko, čo je obsahom i spôsobom ich života, hľadať východiská a pomenovať ich napokon splnili do bodky. Pomenovali to napokon ako odporúčania na záver, dali im skromnú podobu reálnych možností a postupov a ich racionalita sa pretavila do šiestich rómskych tém, pri ktorých štát potrebuje poradiť! Na nič geniálne či aspoň mimoriadne sa nehrali, nič nepredstierali a na tej hŕbke základných poznatkov, ktoré ich oprávňovali akurát takúto realitu vysloviť, pribudli okrem vyhodnotenia vlastných poznatkov a zážitkov ešte aj mená tých, čo sa vecou profesionálne a dlhodobo zaoberajú. Je to sumár 8 mien, vedcov i praktických expertov a potom to finálne odporúčanie má jednoduchú podobu.
Škola by mala mať celodenný charakter, mala by mať rómskych asistentov učiteľa a nesmie byť horšie vybavená či organizovaná než ostatné školy v regióne.
Keď dá štát prácu, má ju aj kontrolovať.
Rady pre zdravie obyvateľstva musia počuť a pochopiť obyvatelia osád
Chatrče musia nahradiť domy .
Ľudia v osadách a celé etnikum bude veriť policajtom až potom, keď budú naozaj pomáhať.
Ponížení a obchádzaní Rómovia, bez sebavedomia, potrebujú životné vzory.
Jednoduché, žiadna revolúcia v názoroch či potrebách, ale predsa len, je v tom cítiť ozajstnosť a presvedčenie, že aj bez definitívnej reformy života tejto občianskej menšiny, ktorá prísť musí a bude nás všetkých stáť veľa usilovnej práce ju vymyslieť, usporiadať ju do podoby uceleného zákona a zabezpečiť ju finančne, sa dá mnohé zhumanizovať vlastne celkom prirodzene a takpovediac „za chodu“.
Bolo by skvelé a považujem za celkom nevyhnutné, ak si ten projekt a jeho výsledky vyberie vláda a jej splnomocnenec pre rómsku problematiku za východisko svojich aktivít presne odteraz, ak v spolupráci s ministerstvom školstva a zdravotníctva tie navrhované postupy naštartujú už aj, lebo nerobiť vôbec nič, ako to prezentujú teraz, je jednoznačne hriech voči etniku. A potom už celkom prirodzene začať plniť aj ten zvyšok odporúčaní, lebo v tom niet žiadnych mimoriadností či revolučných zmien, naopak, to všetko je obsah spolunažívania rovnoprávnych občanov s rozdielnymi východiskami a možnosťami života.
Tých päť odvážlivcov to na vlastnej koži prežilo, zaregistrovalo, všetko spravodlivo vyhodnotili a v dobrej vôli v tejto podobe rýchlej pomoci zodpovedným ponúklo. Som si istý, že to presne takto akceptuje každý, čo pomáhať chce, okamžite a aj bez zásadných zmien v riadení spoločnosti a obrovských finančných nákladov, lebo racionalita a jednoduchosť navrhovanej pomoci má v sebe potenciál pomáhať v tom najhoršom.
