A stretli sme sa aj predvčerom, to už sme hovorili o futbalovom ošiali a o tom, ako sa darilo deťom v škole, dal som pozdravovať doma a s pocitom pekného zážitku sme sa rozlúčili. Dnes som mal program tak trošku atypický, lebo sedieť v tom krásnom, teplom a slnečnom podvečere pred televízorom, to naozaj nie je ono, ale čo už, keď sa bijú Nemci s Argentínou a to naozaj treba vidieť na vlastné oči! V tom najkritickejšom okamihu, keď sa začal druhý polčas a Argentína pritlačila na plyn, ozval sa zvonček. Za dverami nikto a tak som zdvihol slúchadlo domáceho telefónu.
Prosím!? Dobrý deň, tu je Šebová, otvoríte mi, chcem vám vhodiť do schránky parte. Zomrel mi otec! Po chvíľke ticha som sa zmohol na tiché hlesnutie, že zídem dole.
Oba dámy, mama aj dcéra, v čiernom, uslzené, prijali moju kondolenciu s noblesou, no potom už sme sa rozplakali všetci nahlas. Kedy, zmohol som sa na otázku? Dnes v noci, vari o pol druhej, no vlastne ani som nevedela, čo sa to stalo. Bez slova, ako keby v spánku, ale hneď som vedela že je zle, povedala mi manželka a všetko bolo ešte smutnejšie!
Ešte ráno som sa našej trafikantke posťažoval, že som sa v noci zobudil, lebo som mal všetko dookola pootvárané v očakávaní tropickej noci a bol som presvedčený, že ma prebudila zima, lebo sa spustil nepríjemný lejak. Aj jej zážitok bol rovnaký, aj ona sa zobudila, no mne sa práve teraz začne snívať o tom, že to nie lejak, že to sa so mnou rozlúčil Jozef! Veď sme sa mali radi, naše debaty boli vždy klasicky rovnaké, dôstojné, argumentačne vypointované, dbali sme na diplomatické maniere a nikdy sme sa nesporili ako nepriatelia, hoci by nás podľa orientácie k rôznym politickým spektrám za takých mnohí pokladali. To by ste museli zažiť a tie jeho dámy to vedeli veľmi dobre. Ak mám náš vzťah klasifikovať voľajakým hodnotením, tak to bolo elegantné priateľstvo s úctou k tomu druhému!
A teraz ho teda už niet, už nikdy sa nestretneme a nebudem mať informácie o tom, čo zdravie, manželky, ako dcéra medzi študentmi, čo vnúčik a čo na to Alex, lebo súčasný highlandský teriér tohto mena je neskutočne krásne a ešte celkom mladé psíča. Aj on tam s nami stál, aj on tie naše panychídy počúval a celkom iste vie, že sa stalo voľačo nezvratné. Pánka už niet!
Nemám rád nekrológy, predovšetkým tie v novinách či v iných médiách nie, lebo slovom sa nedá napraviť už vôbec nič, ale Jozef si takúto spomienku jednoducho zaslúži. Je to môj blog, moja spoveď, môj žiaľ a budem to všetko znášať oveľa lepšie, ak o tom budú vedieť všetci. Všetko na rozlúčku a na ďalekú púť bez návratu mu rozpoviem v utorok popoludní a bude mi chýbať presne tak, ako keď je v živote z ničoho nič prázdnota, čierna diera, do ktorej už nikdy nič nebude pasovať.
