Privykli sme, naozaj od prvých chvíľ vyhlásenia prezidentských volieb na Slovensku, že „karty“ pri tom stole oficiálnej ponuky sú rozdané viac ako zvláštne, povedal by som s nadhľadom, až neseriózne a účelovo, ba nespravodlivo, lebo kým ľavicový kandidát Róbert Fico má svoju čiastku podielu volebného koláča iba sám pre seba, na tej druhej, podľa zvyklostí „merby a počtov“ rovnako veľkej, sa s prepáčením mrvia všetci ostatní. Strana Smer to vymyslela vraj „dobrou integráciou celého ľavicového spektra“ v predstihu, podarilo sa jej voľačo viac ako geniálne, keď svoju súčasnú nasledovaniahodnú podobu vybudovala na troskách starého spôsobu vládnutia „spravodlivou“ modernizáciou, socializáciou a zjednotením zásad, tak trošku nešťastnou zhodou náhod zdiskreditovaného socializmu, na ktorého zániku sa dnešní vodcovia takto zreformovanej ľavice nepodieľali naozaj ničím. Bolo to v tom novembri iba útrpné čakanie, čo a ako sa to bude vyvíjať, ako sa vykryštalizuje boj o moc a preferencie, či sa náhodou, tak ako je to v historickom kolobehu dejín zvyklosťou, nestane zo zvyku železná košeľa a trpezlivosť naozaj ruže priniesla!
Presne tak, ľavica sa mnohým, ak sa nenahneváte, celkom iste predovšetkým zo zvyku a dlhotrvajúcej „masáže vládnucej strany“ formujúcej mysle ľudí a poslušnosť stala akceptovateľnejšou, než novinky dlhodobo kritizovaného voľnomyšlienkarstva slobodného obchodu a konkurencie a v prebiehajúcom systéme porovnávania „za chodu všetkých peripetií doby“, to dospelo až do podoby nebadaného, ale aj tak zákonitého obnovenia vládnucej strany a vlády! Je tu Smer, je tu Fico, je tu prezidentský kandidát lepší než všetci ostatní, lebo uznajte, v záruke jednoty je naozajstná sila! Ľudí, teda presnejšie, ľavicového voliča, čo je podľa štatistík najmenej štvrtina slovenskej pospolitosti formuje presne takáto zotrvačnosť myslenia, samozrejmosťou je potom podpora priamo členov takejto politickej komunity, lebo byť pri tom, mať na tom svoj podiel je samozrejme profit aj v občianskom živote, s istotami a benefitmi presne danými a to už je pred voľbami do čohokoľvek v systéme riadenia štátu už podiel blížiaci sa k tretine preferencií a to je presne slovenská súčasnosť!
Tie zvyšné dve tretiny sa stali priestorom pre zvyšok kandidátov, privykli sme ich označovať ako príslušníkov pravicovo orientovaného spoločenského spektra spoločnosti, ale naozaj to nie je pravda! Je tam najmenej jeden celkom ortodoxný ľavičiar, komunista, nepríťažlivý aj pre Smer, hoci je v svojej podstate myslenia ako ich pokrvný brat, ale uznajte, bolo by chybou niekoho upozorňovať na fakt, že kým člen strany Smer môže byť hoci aj prezidentom, jeho komunistický protikandidát s rovnakou myšlienkovou výbavou by mal byť iba a výhradne reliktom hodným absolútneho zabudnutia. A ani potom to ešte nie je dokonale rozdelený priestor, lebo kým jedna jeho čiastka je charakterizovaná ako kandidatúra s čestným úmyslom slúžiť potrebám národa, ten zvyšok je jednoznačne daný v podobe osobného dobrodružstva. Presne viem, čo viedlo k podaniu prihlášky do boja o prezidentský post profesora Fischera, zachránil život mnohým Slovákom a veru aj mne a akurát to vedomie konať dobro v podobe veľkých činov je predobrazom možného dobra v rozmere prezidentskej širokospektrálnosti. Nevyčítam a nezazlievam mu to, ale aj tak by som bol radšej, keby sa účasti, v tej, v svojej podstate primitívnej bitke o priazeň voliča vzdal! On nepotrebuje nikomu nič dokazovať, svoj pamätník v mysliach a vďačnosti ľudí už má postavený a žiaľ, o nikom inom v tom nezvoliteľnom kandidátskom zozname to už povedať neviem! Povedal by som to takto, mám na mysli tie mená z kandidátskeho zoznamu prezidentských adeptov, ktorých popularita je daná záujmom vyjadrujúcim tak jedno percento oslovených voličov! Sú to všetci s výnimkou Róberta Fica, Andreja Kisku, Milana Kňažku, Pavla Hrušovského, Radoslava Procházku a s prižmúrením oboch očí aj Jána Čarnogurského, Gyulu Bárdosa a Heleny Mezenskej, lebo ich mená sa v ponuke mediálnej sféry objavujú celkom prirodzene. S výnimkou, ako je to už tiež pravidlom, lebo Róbert Fico s opozične orientovaným denníkom SME nespolupracuje vôbec, všetko ignoruje a rád to pripomínam všetkým voličom, lebo takáto nadradenosť a charakterový deficit je dôkazom určitej nedostatočnosti. Pochopiteľne, osobnej a musím zdôrazniť, že prvý občan štátu s takýmto nedostatkom by nemal byť v ponuke ani v najhoršom prípade reálneho života!
Ale to už odbočujem, chcem sa zamerať akurát na ten priestor verejnej prezentácie osobných postojov kandidátov, keď hovoria o potrebách a úrovni pomoci štátu kategórii občanov naozaj velikánskej – seniorskej populácii! Viac ako milión je nás a dve tretiny žijú na hranici biedy z dôvodov nedostatočných dôchodkov a aj to som veľkorysým hodnotiteľom. Mám dcéru už viac ako dvadsať rokov v Rakúsku, etablovanú v rovine zamestnancov na vyššej spoločenskej úrovni a znalú sociálnych pomerov u našich susedov a viem celkom presne, ako je to s kategóriou seniorov tam a u nás. Neporovnateľne, sme viac ako len chudobní príbuzní, ani so svojou apanážou, ktorá je lepšou strednou som s nimi neporovnateľný, lebo v Rakúsku je tisícka euro normou, pri ktorej nikomu nespadne sánka!
Nad niečím tak presne špecifikovaným však prezidentskí kandidáti nemeditovali, otázkou dňa pre nich bolo iba niečo také jednoduché ako povedať, či súhlasia s vyplácaním vianočného príspevku k dôchodku, teda priznať sa, či im neprekáža, že aj dôchodca dostane voľačo také ako je trinásty plat, aj keď je to samozrejme v objemoch financií neporovnateľné. Ku cti im slúži, že tento ťah strany a vlády Smeru, ako účelové marketingové riešenie majú prečítané všetci a rozumejú mu do detailov, ale už nie všetci dokázali prehodiť výhybku vo vlastnom rebríčku hodnôt a zabudli na to najdôležitejšie – dôchodky sa jednoducho musia upravovať pravidelne a presne podľa úrovne hospodárenia štátu! Nie ako napríklad teraz, keď sa zvyšovanie miezd stalo pravidlom vyjadreným najčastejšie percentom rastu, pre seniorov iba číslo z ríše snov, alebo ak už aj pevnou sumou, lebo to bolo o veľkej skupine štátnych zamestnancov, aj tak to bol najmenej násobok tej osem eurovej almužny, čo si seniori našli na svojich novoročných dekrétoch! Namiesto udržania životnej úrovne viac ako milióna občanov Slovenska chudobnieme, stávame sa vo veľkej miere naozaj závislými a verte mi, čím ďalej, tým viac!
Ešte neviem, kto z kandidátov sa predstaví u nás v Prešove osobne, ale som rozhodnutý byť pri tom a spýtať sa všetkých, čo do metropoly Šariša prídu, čo si v tomto ohľade uložia ako povinnosť, lebo už traja z nich o tom voľačo vedia naozaj „z prvej ruky“, aj keď v triede seniorov super a extra a tým ostatným to treba pripomenúť! Lebo ak už nič iné, budeme naozaj jazýčkom na váhach, čo o prezidentovi v konečnom dôsledku svojim podielom rozhodnú. Jednoducho je nás veľa, vieme svoje, svojim potrebám a životnej úrovni, v akej na tomto svete fungujeme rozumieme v celom rozsahu a vieme nielen dobre počúvať, ale aj spravodlivo súdiť. Klamať nás je naozaj zbytočné!
