Táto problematika je naozaj slovenskou prioritou, predovšetkým v oblasti súperenia o voličské hlasy v obrovskom predstihu a žiaľ, aj na úkor regionálnych volieb, čo prídu na program ešte na jeseň tohto roka a naozaj nie je ťažko uhádnuť, aké sú príčiny občianskeho interesu. Sme ešte stále iba mladá republika, budeme si voliť svojho štvrtého prezidenta a ak mám byť spravodlivým kritikom, tak vlastne ani jeden z nich nebol klasickým reprezentantom prvého občana. To viete, nemám na mysli voľačo súvisiace so vzhľadom Michala Kováča, Rudolfa Schustera či Ivana Gašparoviča, to naozaj nie, alebo nebodaj preferovať osobné záľuby týchto pánov, hoci v mnohých aspektoch to všetko okolo nich bolo naozaj zaujímavé, ba ten náš súčasný prvý občan to v zmysle známych udalostí celkom iste prežíval s nevôľou a nepokojom, ide mi predovšetkým naozaj iba o to, ako na tom prezidentskom kresle profesionálne a bezúhonne pôsobili.
Bolo by z môjho pohľadu celkom nekorektné, keby som ich prezidentovanie hodnotil voľajako osobne, nie som oprávnený na voľačo také, od nikoho nemám poverenie a to, čo som o týchto pánoch chcel kedy povedať, keď to bolo aktuálne a keď o všetkom boli predovšetkým dôkazy v nespochybniteľnej ponuke a výbere, to už som urobil a teraz –keďže už zo zákona stratili akúkoľvek možnosť sa o tento post znova uchádzať, všímam si iba ak to, kto prichádza ako nováčik.
Tentoraz to bude tak trochu osobné, novým uchádzačom v ponuke, Jozefovi Behýlovi a Milanovi Melníkovi ich prihlášku do dotazníka pre voličské predstavovanie sa nedoplním takmer o nič, lebo sú tu ako „hrom z jasného neba“ , z ničoho nič, hoci ten druhý kandidát je zo sféry tých dávnych čias, keď bol „pánom Slovenska od Tatier k Dunaju“ Vladimír Mečiar a tak napíšem radšej celkom presne svoje očakávania – to meno nie je zárukou vôbec ničoho! To naozaj zvláštne a poviem to viac ako opatrne, aby som veci nezakríkol a už vôbec ani o máčny máčik nezveličil, je to tretie meno, čo sa do mediálneho sveta dostáva po troške, ako vzácne korenia do každodenného menu a vyvolalo vo mne nostalgické spomienky na tie skvostné chvíle na novembrových námestiach v roku 1989.
Milan Kňažko, herec mimoriadnych kvalít a obľúbenosti, tak trošku fanfarón a sveták, ale dokonalý profesionál v každom ohľade a celkom iste priamy režisér tých úžasných chvíľ, keď sme si ako národ hľadali svoje miesto v dejinách. Keď už sa v tom pokračovaní politických zmien pokračovalo, keď už KSČ prestala byť riadiacim prvkom života Československa zazdalo sa, že dosky javiska vymení za oveľa väčšiu politickú scénu. Nestalo sa to, hoci naozaj skúsil, ako je to a vôbec nie prekvapujúco rezignoval! Voľakedy bol jeho zástoj v politike Slovenska viditeľný, ale čo ako to znie neuveriteľne, svoju osobnú vojnu o charakter a podobu politiky čo má viesť krajinu prehral! S Vladimírom Mečiarom, bol mu slabým protivníkom a ako keby sa po ňom zľahla zem!
A to nielen v svete politiky, ale veru aj v kráľovstve Tálie a priznajte sa, najmä milovníci dramatického kumštu, na škodu vecí! Bol tak trošku extra hrdinom javiska, v televíznom či filmovom svete predovšetkým protagonistom a ten dobrovoľný odchod zo sveta reflektorov ma nepríjemne zaskočil. Chýbal mi, celkom iste, konzumenti divadelnej kultúry prišli o veľa krásnych zážitkov, ktoré nemohli vzniknúť a práve preto teraz začnem impertinenciou – vraj sa vracia k herectvu! Neviem samozrejme kde a ako, či je to zmluva s voľaktorou kamennou scénou či menším divadlom, alebo prevzatie ponuky do televízie či filmu, lebo aj to je dnes množné, veď príležitosti sú a príklady tiež, lebo návrat Palúcha pred kamery je príkladom nad iné a tak teda uvidíme! Nuž a ako bonus je tu potom klebietka, že prezidentská kandidatúra nie je vôbec vylúčená, aj keď rozprávať sa na túto tému odmieta!
Je teda ako iný možný kandidát, Róbert Fico, čo síce spoľahlivo funguje ako najväčší ľavicový žolík prezidentských volieb, ale nič sa nedá robiť, on osobne sa v tomto slova zmysle ani len v náznaku nevyjadril ako o možnosti. Milan Kňažko, keďže nemá ten obrovský priestor na prezentáciu seba samého a svojich aktivít ako náš premiér a už vôbec nie toľko priamych i nepriamych pomocníkov, nám skromne odkázal – ak sa rozhodnem kandidovať, určite sa to dozviete!
Je celkom dobre možné, že sa Milan Kňažko rozhodol vrátiť do aktívneho života profesie a možno aj politiky. Trúfnem si povedať, že je to dobrý počin, ako profesionál dramatického kumštu bol skvelou osobnosťou a keďže do politiky vkročil presne vtedy, keď sa naozaj bytostne dotýkala aj môjho života dokážem posúdiť aj to, ako sa na tom ražni všeobecnej pozornosti opekal! Stáť na námestiach a zvládať emócie chvíle a zainteresovaných občanov dokázal spoľahlivo, s veľkou dôstojnosťou, dobre skrotenými emóciami a obrovským šarmom, ale vnútorný svet politických vzťahov, postojov a predovšetkým ich dosah na vývoj spoločnosti už bol v celkom inej rovine.
Viete, mal som akurát vtedy rovnaké starosti, dilema rozhodovania, kam sa posuniem, čo bude mojou prioritou a ako sa vyslovím jednoznačne, alebo čo uprednostním ma zamestnávala celkom osudovo, ponuky boli až neuveriteľné a lákali, ale kým mne sa podarilo odolávať a odolať, Milan Kňažko najskôr voľačo z toho lákavého koláčika ochutnal. Aby ste nemuseli hádať, HZDS a Mečiar vedeli lákať, sľubovať a motivovať viac ako majstrovsky, no našťastie, ten pazúrik pochybnosti sa v tom všetkom dal objaviť spoľahlivo! A presne v tej chvíli, keď sa tak stalo, Milan Kňažko prestal byť hviezdou na slovenskom politickom nebi! Zabuchol za sebou dvere tej lákavej scény poctivo, nedovolil, aby ho ľutovali či aby ho pranierovali, rozhodol sa – takto si svoj život naozaj nepredstavujem a ako som už povedal, na dlhočizný čas zavládlo ticho!
Teraz je tu teda ako keby možný návrat. Zaslúži si však nielen spomienku, ale veru aj takéto pripomenutie si jeho potenciálu, v tejto sfére spoločenských potrieb a udalostí krajiny, nuž práve preto poviem celkom nahlas to, čo spolu s vyslovením jeho mena cítim. Je to osobnosť viac ako talentovaná, írečitá, empatická s vecami väčšiny Slovenska, dokázal to a presvedčil všetkých viac ako spoľahlivo, že v politike ho žiaden lacný bonus nezláka od čestných postojov! Neuveriteľne ma trápi, ak sa jeho kolegyňa v profesii a veru aj v politike z tých čias začiatkov VPN, Magadaléna Vášáryová vyslovila celkom skepticky na jeho adresu výrokom, vraj ich priateľstvo sa skončilo v tej chvíli, keď sa pridal k Vladimírovi Mečiarovi. Je to celkom krátkozraké a nepravdivé, alebo iba polovičaté, lebo veď aj ona už spoľahlivo vie, že chcieť, rozhodnúť sa a dobre trafiť do cieľa naozaj nie je len tak! Svoje predstavy o svojom osobnom mieste v politike národa si naplnila a napĺňa spoľahlivo a múdro a predsa aj ona zahryzla do ovocia, čo ju takmer definitívne zaskočilo! Pripomínam jej to nerád, ale čo už, je to akurát teraz aktuálna spomienka, lebo som si viac ako istý, že svoju púť za prezidentským postom si už nikdy viac nebude chcieť zopakovať!
Viac ma však trápi fakt, že všetko to politicky a ľudsky prínosné, čo v Kňažkovi treba odkliať je tŕňom v oku mnohých, aj profesionálov v politickej branži. Sú skeptickí, svoje dávne sklamanie preferujú ako istoty zlyhania a nepripúšťajú, že človek s jeho kvalitami by vedel voliča osloviť – aj toho pravicového a občiansky čestného a spravodlivého! Lebo voľačo tomu hercovi bez angažmánu a politikovi bez politickej strany predsa len nemožno uprieť – bol sám k sebe celkom spravodlivým kritikom!
Z Milana Kňažka by naozaj bol celkom prijateľný prezidentský kandidát. Chce to však prípravu, osobnú, profesionálny posun v rebríčku politických schopností, návrat do priestorov, kde ho bude vidieť a počuť a ak by sa mu v spojení s televíziou, filmom či divadlom podaril do začiatku volebnej kampane pozitívny prienik do povedomia milovníkov dramatického kumštu, stal by sa možno z ničoho nič aj favoritom! Lebo verejná mienka a jej nevyspytateľnosť je ešte stále záhadou s otvoreným koncom a hoci sa pravicová časť voličov utešuje tvrdením, že ich neosloví a nie je práve preto nádejným kandidátom, je to priveľmi odvážne tvrdenie!
