Začnem spravodlivo, teda presne tak, ako to prišlo do môjho každodenného programu v piatok okolo obeda, ktorý tak naozaj nebol radostným očakávaním, lebo naplánované menu veľkého pôstu pre starostlivého diabetika malo podobu mojej špeciálnej hrachovej polievky v tej najdiétnejšej možnej podobe. Jej príprava je zložitejšia, je z čerstvého hrachu – ktorý sa pred Veľkou nocou prekvapujúco objavil v našom Tescu a aj tak je základom vývar z toho sušeného, čo musíte potom rozmixovať do hladka, no predsa len, ten čerstvý tomu aj tak dominuje chuťou i vzhľadom a aby to bolo celkom komplexné, závarkou sú perličky a verte mi, polievočka je to mňam! A práve vtedy, keď som si ju servíroval „doharcoval“ za moje dvere ten stratený list. Neznámy rukopis na obálke, bez adresy odosielateľa, podacia pošta Košice a dostal som informáciu, že to celkom iste bude súvisieť s tou májovou slezinou pamätníkov, pri ktorej budeme spomínať na slávu vzniku jednej školy v Považskej Bystrici.
Dal som sa presvedčiť, pokojne som obálku odložil do košíka, oklamal som žalúdok tým jediným diétnym chodom, hoci inokedy si takúto špecialitku vyrábam so slaninkou a až potom, keď som sa usalašil pred obrazovkou, aby som držal Ferrerovi palce, som si list prečítal! Šok, žiadne stretnutie, čistá empatia človečenstva v spomienkach naozaj polstoročných, kontaktné údaje v širokej škále ponuky a náznaky všetkého minulého, prečo tá krásna reminiscencia
Som si istý, že akurát voľačo na tento spôsob spomienok je v seniorskom veku „to pravé orechové“, neváhal som nielen spomínať, ale veru hľadať aj príslušné fotografie z inkriminovaných mladých čias, potom aj telefonovať, mailovať, po Veľkej noci si dohovoriť kontakt cez skype a cítiť sa v príjemnom očakávaní, lebo čo už, je to mimoriadne a v kontexte s tou diétnou stravou zážitky non plus ultra, sľubujúce gurmánstvo ľudských kontaktov a možno práve preto sa potom ten televízny tenis stal toho všetkého pekným pokračovaním.
Ľavákov medzi mojimi súpermi na tenise naozaj nebolo veľa, ba spravodlivo, z tých, čo patrili k mojim stálym to bol iba Ivan, o rok mladší sused „z vyšších poschodí“, čím naznačujem nielen jeho čosi viac ako 190 centimetrov, ale aj fakt, že býval vo vile susediacej s dvorom nášho činžiaka – jeho otec bol voľajakým riaditeľom vo fabrike, ale bolo to v poriadku, kto chcel s nami byť – musel žiť podľa našich pravidiel a tie boli výhradne fair play!
Bolo to spoločenstvo rovesníkov v mestečku ani nie päťtisícovom, kde sme všetci chceli športovať a bolo nás naozaj veľa preveľa takých, pre ktorých to bolo naozaj všetko v ponuke a dodnes sa smejem, že okrem póla na koni to bolo všetko ostatné, čo je dnes za šport označované! Okrem tenisu, čo sa k jeho spoločenskému zaradeniu celkom hodil hrával ešte basketbal, stal sa z neho solídny druholigový hráč s výdržou dlho po tridsiatke, ale tenis sme veru považovali v našich životoch za voľačo celkom osudové. Povedal by som to aj ináč, nikdy ma stretnutia s ním netešili, hoci som väčšinu z nich vyhral, bol som predsa len fyzicky disponovanejší a zdatnejší, športoval som naozaj širokospektrálne a napokon som telocvik aj vyštudoval, ale radosť z tej hry som nikdy nemal! Bolo to trápenie, taktická rehoľa, neustále som si musel opakovať že „Rapkovi“, ako sme Ivana familiárne prezývali musím hrať výhradne na bekhend a čo je v športe povinnosťou, to už nebýva radosťou a aj keď sme si občas spolu aj zatrénovali, boli sme dobrí kamaráti, vážne som s ním hral iba vtedy, ak to bolo treba.
U nás to bolo jednoduché, kurty sme si pod kuratelou fabriky vybudovali sami, rovnako tak aj ich zázemie, údržba samozrejme vo vlastnej réžii a rebríček hráčov podľa výkonnosti, čo určoval nomináciu na „majstráky i turnaje“ bol v kontinuálnej premene. Kto bol v ňom na nižšej priečke mal možnosť vyzvať na súboj toho nad sebou a ak uspel, miesta si jednoducho vymenili. Je vám dúfam jasné, že v tom rebríčku sme nebolo ďaleko od seba a viackrát za sezónu sme sa teda nevyhnutne stretávali a práve pri tom televíznom trháku Nadal – Ferrer som si pripomenul, prečo to bolo skôr „povinnou jazdou“, než radostným súperením. Ferrer je fyzicky slabší ako Nadal, výška a sila v rukách dominuje a doteraz prehrával. Tento rok má však nového trénera, celkom iste takticky skvelého, lebo Ferrer hral celkom povinne každý úder výhradne tak, aby smeroval na ľavákov backhand a po chvíli som si uvedomil, čo mi to pripomína! Ferrer, hráč celkom iste skvelý, kreatívny a takticky zdatný z ničoho nič hral ako podľa šablóny, Rafovi všetko na backhand a prinieslo to úspech! Prekvapujúci, ale zaslúžený a to trápenie oboch, ako taktickou obmedzenosťou hry trpeli a trápili sa tým predpisom – musím iba takto a ináč nie mi všetko v spomienkach vrátilo celkom preukazne.
Ináč sme boli s Ivanom „Rapkom“ kamaráti, radi sme hrávali súťažne aj štvorhru, bolo to príjemné hrať na oboch stranách dvorca forhend, stretávali sme sa, pomáhali si veru aj potom, keď ho vzdelanie chemika a robota „vyhnali“ do Košece, kde sa Farby – laky stali jeho osudom a tieto veľkonočné sviatky a tie spomienky mi ho pripomenuli najmenej po štvrťstoročí zaslúžene a s krásnymi pocitmi spoločných zážitkov, lebo osud tak chcel, už ho niet!
Teda tak, sviatky si naplánovaný program naozaj nesplnili, ale ten tenis a list mi to všetko vynahradili – človek naozaj nie je živý iba realitou, veď hľa, prekvapujúca a v hlbokom tichu vlastnej mysli ukrytá spomienka objavuje radosť z minulosti. Ba možno aj voľačo viac, lebo dnes sa uvidí, ten skypový kontakt má v sebe potenciál možno až prekvapujúci, však uvidíme!
