Ako sa to povie jednoznačne, mali sme sa, Zuzana, čo je pani domu nám napiekla oškvarkové pagáče a bryndzové tyčinky, Mirka priniesla misu z domácej produkcie decembrovej zabíjačky v rodnej obci, tých fliaš sektu bolo napokon desať a moja hrivna k spoločným radostiam – šesť kusov koly v jednom balení sa napokon stali štartom k dobrej nálade, lebo je to vraj ako v príbehu z toho inkriminovaného bytu! Reči sa viedli naozaj mnohoraké, spomínalo sa, to predovšetkým, lebo čo ako to znie neuveriteľne, ten Silvester dal dokopy troch Slovákov, dvoch Rusnákov, dvoch Čechov a handrbulca z Medzeva ženského rodu, čo sa síce k nemeckej národnosti nehlási – presne tak ako jej rodák exprezident Schuster, lebo vraj komplikovať si akurát u nás vlastný život takouto ničotnosťou by bola chyba, ale medzi nami dievčatami, presne tak to povedala, doma hovoríme iba handrbulsky, lebo nič sa nedá robiť, taký je náš materinský jazyk!
Zuzanka sa celkom samozrejme stala diskdžokejom celej noci, ich naozaj obrovský Samsung ovládala bravúrne a až pred dvadsiatou druhou ho odložila definitívne s oznamom, že teraz sa už na to dianie v „tej bedni“ bude dať pozerať! Viete, svojim spôsobom mi to bolo jedno, ako spoločnosť sme si vystačili a televízor bol iba kulisou zvukov a svetelného sprievodu, ale potom ma moderátori programu Marcin a Dejdar predsa len upútali. To viete, predovšetkým osobným šarmom a talentom herectva, potom tak akosi dominantne oznamom, že je to program venovaný spoločným šesťdesiatinám československej televízie a predovšetkým až takmer detinsky otravným úsilím presvedčiť nás, že naše národy sú zvykovo, kultúrne či dejinne odlišné až prekvapujúco a vychádzalo im to v tých nacvičených dialógoch naozaj presne takto. Z Dejdarovho dejiny sa stali Marcinove rodné dediny, zabíjačka ako vrchol cností a cez sexuálne prifarbené prekáračky, vraj spoľahlivo dokumentujúco naše rozdielnosti, sme sa vždy dopracovali k voľajakej historicky overenej dobrej hudobnej ponuke od nich a aj od nás, takže to náladu tejto seniorskej žúrky udržiavalo v pohode.
Nuž a potom, v bujarom veselí, čo vyvolali Ďoďove spomienky na dovolenku v Soči, kam cestoval ešte ako pionier, nás svojim krikom – bacha, kamaráti bacha, je tam Zeman, k potrebe vrátiť sa k programu zburcovala Zuzana. A naozaj, obrazovka nám ponúkala skeč dvojice – celkom tak ako voľakedy v časoch socialistickej produkcie Bohdalová – Dvořák, kde sa herec usiloval ponášať sa na prezidenta Českej republiky Miloša Zemana a herečka bola v úlohe kartárky v rómskom kostýme „profesionálky“ takejto profesie a verte mi, keď sa ten predstaviteľ mužskej postavy ozval, keď gestami a pohybovými kreáciami osvedčil svoj talent predstavovať osobitosti českej hlavy štátu, upútalo nás to!
Bol presvedčivý, bola to dokonalá karikatúra prezidenta Zemana a aj keď sa dialóg medzi ním a kartárkou odvíjal celkom amatérsky a priveľmi prvoplánovo, ako keby ho vymýšľali priamo za chodu, napokon to bolo nielen dramatické a poučné, ale veru aj smiešne. Vynikla závislosť Zemana na alkohole, pointa dedukovania jeho „virózy a rozmazaného videnia i straty rovnováhy v súvislosti s korunovačnými klenotmi českých kráľov“ mala úspech v štúdiu a veru aj medzi nami a rovnako tak presvedčivo vyznelo aj konštatovanie, koľko ľudí v národe ho miluje. Ba v tej chvíli, keď kartárka spomenula návštevu politika, ktorého v celosvetovej histórii uvádzajú ako „zberateľa písacích potrieb“ z medzinárodnej úrovne podpisovania dohôd – práve v tej chvíli, keď nevedela nájsť medzi rozloženými kartami svoju vlastnú prepisovačku, sa Miloš Zeman ako hlavná osoba tejto scény „plnej humoru“ spravodlivo rozčertil a jeho reakcia bola takzvane hodnotová – to u nás môže byť prezidentom naozaj každý!!?
Skeč takýchto historických hodnôt potom zavŕšilo extempore jeho odchodu zo scény s kartárkiným odporúčaním, „pozor na ten schod“, opilecké potknutie sa a jeho šťastný koniec a potom už prišli iba naše reakcie na videné a počuté! Bolo by možné natočiť takýto pamflet na vládnu moc a jej predstaviteľov u nás?? Produkovala to česká televízia a preberala naša RTVS na kanáli Jednotka, bolo to jednoznačne a adresne na prezidenta Zemana a už penzionovaného Klausa. U nás by to potom bolo o Ivanovi Gašparovičovi a o tom budúcom a hoci by naozaj bolo z čoho vychádzať, či hľadať inšpirácie pochybujem, že by to malo dobré konce?!
Možno to je náhoda, že sme duše naozaj spriaznené v hodnotách posudzovania osobných vlastností a skúseností plynúcich zo životnej praxe, ale zhodli sme sa viac ako jednoznačne, že v takejto podobe naozaj nie! Čokoľvek s takýmto podtónom či náznakom sa objaví v mediálne sfére, ako prirodzená reakcia na reálnu udalosť či osobný skutok voľajakej osobnosti spriaznenej s vládnou mocou či správou vecí verejných, je to vždy iba antireakcia, viac nič! Žiadne filozofovanie či vyvodzovanie dôsledkov, iba odpoveď na skutok a aj tak to má takmer vždy pokračovanie v rovine právnych následkov. Žaloba, trestné podanie za prinajmenej ohováranie a urážku a po pravde, akurát v tomto ohľade vyniká predseda Najvyššieho súdu Štefan Harabín a samozrejme, predovšetkým premiér vlády a už aj kandidát na prezidentský post Róbert Fico! Prebrali sme si to všetko, od sumára vysúdených „náhrad za ujmy na cti“ až po medzinárodné tribunály a ich verdikty v prospech Harabína a skončili sme to všetko stiahnutím trestného podania za Shootyho karikatúru premiéra bez chrbtovej kosti na rtg zobrazení a definitíva zostala rovnaká – u nás by takýto skeč, scénku, paródiu, či pomenujte si to ako chcete, nevyprodukovala žiadna televízny spoločnosť!
Poviem to pre istotu ešte raz, hodnota tej produkcie českej televízie bola umelecky viac ako chabá, celý ten program 60. výročia vzniku ČST bol „ušitý horúcou ihlou“ tak akosi narýchlo, moderovanie a všetky hovorené či hrané odkazy boli umelecky nehodné reality a úrovne vysielacej spoločnosti, obstála iba hudba a kumšt kúzelníka, čo zachraňovali nezachrániteľné, ale nič sa nedá robiť, aj v tejto nekorektnej podobe verejnej produkcie sme sa dozvedeli, že v Čechách a u nás platia celkom iné normy správania sa zodpovedných, či občianskej statočnosti. Možno je to naozaj tým klasickým, čo u nás používame od vekov ako výhovorku, že čo Čech to muzikant, alebo komediant, ale aj tak, treba im závidieť. Oni hovoria pravdu napriek všetkému a Slovensko iba zbabelo mlčí, hoci ruku na srdce, aj u nás by bolo o čom hovoriť!!!
