No, priznávam sa celkom dobrovoľne, že takáto informácia je vlastne tiež iba účelová, ba nekorektná a čo ako by som sa usiloval o školskej problematike písať iba v dobrom a nekonfliktnom duchu, klamal by som. Verejnosť Slovenska sa dozvedela – v rámci predvolebnej aktivity kandidátky na post župana pani Beňovej – Flašíkovej, že školy v Bratislave, spadajúce pod právomoc tamojšieho krajského školského úradu obchádzajú nielen zaužívané zvyklosti spojené s výberom dodávateľských služieb v súvislosti s opravou školských budov vo vlastnej povinnosti zriaďovateľa, ale v praxi to vraj vyzerá ako uprednostňovanie organizácií, ktoré ako keby na takéto služby mali prednostné práva. To viete, prvou reakciou verejnosti je podozrenie z uprednostňovania firiem a z korupcie a až potom všetko súvisiace s možnými výnimkami platnými napríklad pri potrebe riešiť predovšetkým havárie a potreba dodržiavať bezpečnosť a hygienické predpisy ohrozujúce zdravie školákov a tak som sa ani nedivil, že všetko, avizované ako hrubé porušenie disciplíny v dodávateľsko – odberateľských vzťahov, skončilo presne tak, ako to začalo, hovorí sa tomu „balónik senzácie“ vyfučal prepichnutý špendlíkom samozrejmej a opodstatnenej odpovede.
Viete, ako príklad spätosti s titulkom to nie je dobrá informácia, lebo na všetko spojené s vyslovením podozrenia a odpoveďou zodpovedných, že pri havarijných stavoch a nebezpečí ohrozenia prevádzky či zdravia sa vyžaduje predovšetkým rýchlosť predstavujúca minimalizáciu ohrozenia bezpečnosti prevádzky – všetky podklady sa prevádzkovateľ zaviazal poskytnúť každej kontrole celkom samozrejme, aj s analýzou stavu a skôr argumentoval údajmi, že situácia v rezorte ja vlastne neudržateľná, prostriedkov problémy riešiť je absolútny nedostatok, ale to už je samozrejme z celkom iného súdka školských starostí, to už naozaj nie je predvolebná agenda, ako iných spochybniť a seba vyzdvihnúť aspoň ako všímavého diváka!
Viac môjho obdivu a pozornosti v tomto ohľade priniesla informácia o prehre pána ministra Čaploviča školskému systému diktovať podmienku zápisu školákov podľa takzvaných spádových škôl, alebo zrozumiteľne, povinnosť zapísať dieťa do prvého ročníka iba tam, kde má trvalý pobyt, či presnú adresu bydliska, ak je to o mestách a výnimkou je iba možnosť zápisu na cirkevnú či súkromnú školu ak sú v ponuke školskej siete. Ešte včera to bol jasný rozkaz, no očakávaná nespokojnosť rodičovskej a veru aj odbornej verejnosti spôsobila, že, citujem – že o takejto povinnosti sa už neuvažuje, lebo ministerstvo pripomienky z verejnej diskusie zapracovalo do svojej správy! Viete, pravda je naozaj v celkom inej podobe, lebo počty zapísaných detí a využívanie školských kapacít neboli problematikou voľajakej prieskumnej či odbornej úlohy v rezorte, ale uznajte, takto to vyzerá byť predsa len oveľa prijateľnejšie než si priznať, že ministerstvo zasa raz „strelilo poriadneho capa“ a minister sa ako znalec problematiky zasa raz prezentoval naozaj v opačnom garde! Výber školy je podmienený naozaj predovšetkým demografiou príslušného areálu, potom povesťou školy v kontexte priemerná, dobrá, vynikajúca, mimoriadna, nadlimitnou ponukou možností vzdelávania a iných služieb pre deti a ich rodiny a tak bolo už vopred jasné, že tento systém sa pánovi ministrovi vôbec nepodarilo spoznať podrobne a do všetkých dôsledkov.
Práve preto ten titulok, práve preto sa školy s prívlastkami mimoriadne či nadlimitné, alebo ak chcete tak všestranne super nemusia báť o dodržanie limitov svojich kapacít, o naplnenie počtov detí i naplánovaných tried, s čím samozrejme súvisia zamestnanecké počty, optimistické nálady a veru aj dosahované výsledky hodné pozornosti a obdivu. Alebo ak chcete, tak pozitívna reklama a viem o čom hovorím, lebo ešte stále je detí u nás menej, než je ponuka kapacity škôl predovšetkým v mestách a byť skvelým garantom pri vzdelávaní je obrovská prednosť.
Všetci viete, hovorím to predovšetkým tým, kde je v rodine školopovinné dieťa, to predovšetkým, výbava školáka má ako nevyhnutnosť predpísanú patričnú učebnicu. To, čo bolo dlho samozrejmosťou a spoločnosť to vlastne ako voľačo, čo môže zlyhať ani nevnímala, je viac ako dlho obrovským nedostatkom nášho vzdelávacieho systému. Nebudem špekulovať, prečo je to tak, ale iba naznačím, že je to sprievodná udalosť v kšefte s prívlastkom slobodné podnikanie a zázemie spojené s voľačím takým nechutným a nedôstojným ako je korupcia a naozaj býva pravidlom, že potreba dodať do škôl predpísané učebnice sa stáva viac ako často skôr ilúziou než povinnosťou.
Stalo sa aj teraz, povedal by som prekvapujúco, lebo podľa relevantných správ z tlačiarní sú učebnice pripravené na expedíciu do škôl, no voľakde to ako keby úmyselne uviazlo. V novinách sme si prečítali sťažnosť z konkrétnej školy, že objednávku poslali už vlani, ale knihy ešte neprišli a keď telefonovali na edičný odbor, aby veci urgovali a dostali informáciu – nikto to nedvíhal! Keď chceli poznať pravdu či dôvody takéhoto stavu novinári dozvedeli sa, že knihy nakupujú podľa svojich rozpočtových možností a učebnice cudzích jazykov nakupovali – to je špecifikácia chýbajúcich kníh, tie nakupovali predvlani a životnosť učebníc je vyrátaná na päť rokov!!!
Chápete to, dúfam, je v tom pochybnosť naozaj zodpovedných, čo vlastne tie školy chcú a som zvedavý na pokračovanie! Škola podniká kroky učebnice pozháňať vo vlastnej réžii, jasné, potrebujú ich, ináč by celkom iste nepodnikali takéto záchranné akcie, ale objednali si ich spolu s pracovnými zošitmi od vydavateľstva individuálne. Už vedia, že je to v cene 8 eur pre žiaka a keďže je u nás vzdelávanie ešte naozaj zadarmo avizujú školstvu, teda ministrovi Čaplovičovi, že to bude treba preplatiť! Zatiaľ je ticho, mlčanie je klasika, lebo pravdou je naozaj prax, že dodávka takéhoto samozrejmého artiklu viazne na celom Slovensku a nespokojných je veľa! Zrejme dodatok k tomu titulku, školy sú dnes naozaj slobodnejšie ako to bolo v histórii, sú samostatné právne subjekty, môžu sa individuálne postarať vlastne o všetko, čo im štátna moc a zodpovednosť neposkytne.
A predsa je tu voľačo také, ako naozaj optimistická správa pre verejnosť, predovšetkým pre školy a učiteľov, verte mi, priamo a osobne od ministra a hoci má tak trošku iba iluzórny charakter, aj tak sa dobre počúva! Inokedy tajnostkársky a mlčiaci minister dáva sľub, ako sa povie na život a na smrť, že do troch rokov v tomto nevďačnom rezorte zariadi zvýšenie miezd! Kto chce uverí, kto nechce, ten pochopiteľne nášho pána ministra pozná, on takýchto sľubov vyslovil už naozaj viac, platných asi tak, ako viera v sniežik v priebehu horúceho leta a prezradím vám, v čom spočívala tá odvaha sľúbiť voľačo takéto v priebehu troch rokov! Netreba hádať, podľa výsledkov jeho šéfovania a dĺžky výkonu ministerskej funkcie by to malo byť tak akosi „po záručnej dobe“ a uznajte, to už je časovo predsa len celkom neaktuálne.
Teda tak, povedalo sa všetko a verte mi, ak sa dovtedy zo škodoradosti osudu na školskej roličke nič nezmení k lepšiemu, potom sa presne v tej záručnej dobe o ktorej tu bola reč školstvo naozaj oslobodí. Aspoň tak by si to tento ťažko skúšaný rezort celkom iste konečne zaslúžil!
