Najstrašnejšie na veci v takejto súvislosti je potom fakt, že hoci máme ÚPN s povinnosťou presne takúto zločinnosť odhaľovať, pripomínať a ak už nič iné, tak takýmto postupom aspoň dnešného občana nabádať k nesúhlasu s ľudskou duševnou biedou, je to málo, je to nedostatočné a žiaľ, celkom formálne. Stále znova a znova sa na povrch spoločenského bytia dostáva špina nových dôkazov o zlyhaní ľudských charakterov, o ich zapredanosti za výhody a profity a potom je šokujúce zistiť, že ten, čo by mal byť aspoň na pranieri hanby, ak už nie voľačo adekvátnejšie, pokojne vykonáva povinnosti, na ktoré jednoducho nemá právo! Ako sa hovorí, cap je záhradníkom a o tom je potom hanba a škoda nás všetkých.
Kauza prokurátor Jaroslav Kozolka je v tomto smere príkladom naozaj dominantným, svedčí o tom, že k spolupráci s ŠTB sa zaviazal dobrovoľne, že svoju podlosť a zapredanosť komunistickej zlovôli vykonával s presvedčením a entuziazmom, lebo to znamenalo mnohostranný profit, no ešte aj dnes dokáže tomu „starému pánovi“ slúžiť, lebo mu to naša nedôslednosť dovolí. Ak si uvedomíte, čo všetko sa akurát dnes deje vo vojenských tajných službách, koľko je v tom strašnej účelovosti zločinu s osobnou účasťou mnohých zodpovedných, ako sa s pomocou takých, ako je Kozolka dokážu stať neviditeľnými a ako spoľahlivo si udržujú zdanie korektnej činnosti v práci i v občianskom živote, potom je to naozaj neuveriteľná hanba nás všetkých!
To naozaj nie je iba slovo, to je fakt, lebo v tajných službách rezortu obrany sa švindľovalo, kradlo a tunelovalo pod kuratelou tých, čo niesli osobnú zodpovednosť a mali z toho dokázateľné výhody a profit a pre istotu, ešte aj ten, kto je nositeľom predikátu štátna moc si to nielenže nevšímal, ale ktohovie prečo to ešte aj dnes kryje ako spolupáchateľ! A to nie je iba voľajaký slogan do reklamy, klišé, či iba voľajaké slovíčko spolupatričnosti, kdeže, to je vyslovenie dôvery a podpory! Minister obrany dá takýmto persónam dôveru, namiesto vylúčenia zo zodpovednej služby štátu ich posadí do ešte vyššej sféry zodpovednosti a veru aj premiér vlády im všetkým, takto nezákonne zvýhodneným a hodným trestov dá svoju dôveru!!!
A my, ako keby nič, pozeráme a registrujeme, lebo povedzte, čo už s tým máme robiť?
Budeme však musieť, lebo ináč sa to v tejto našej milovanej vlasti dostane celkom do závozu, skrachujeme na zlých vlastnostiach a charakteroch tých, čo by mali byť zárukami všeobecnej spravodlivosti a vždy znova a znova si pripomínam, ako rovnako nesprávne som to po novembri 1989 riešil aj ja – svoju životnú krivdu a nespravodlivosť, čo postihla moju rodinu a predovšetkým moje deti som napokon nenaprával vyvodením zodpovednosti pre tých, čo boli všetkého príčinou! Bola v tom nechuť si to pripomínať, obava, že by som svoju krivdu premenil na zlosť vo voľajakej fyzicky primitívnej podobe odplaty a potom veru aj nechuť, aby som sa s takýmto odpadom slovenskej spoločnosti nemusel znovu kontaktovať.
Vždy predtým, voľakedy od toho roku 1968, som si vari každý deň sľuboval, že keď tu komunisti skončia, zoberiem sa pred tie dvere, za ktorými býva ten, čo to všetko zlo a nespravodlivosť v mojom živote spôsobil, zazvoním či zaklopem a keď mi otvorí, dám mu také strašné zaucho, aká velikánska je tá moja krivda! Ako hovorím, to bola myšlienka na pomstu, ale ľudské skutky predsa len riadi rozum a nie pocity a tak som sa dal v plynutí času presvedčiť Milanom Lasicom, čo zrejme prežíval voľačo podobné tomu môjmu trápeniu. A čo teda spravím, keď už bude spravodlivosť!? Budem ich biť a mlátiť? A čo dosiahnem, no, ruku na srdce, to bude spravodlivosť?
Mal pravdu, na tie dvere som nezabúchal, toho úbožiaka som nezbil a hoci som sa s odstupom času dozvedel aj o iných „dobrodincoch“, čo mi v priamom výkone svojich povinností spolupracovníkov ŠTB „podkurovali, alebo ak chcete odborne“, čo môj život monitorovali, vec som v svojej duši a srdci odložil jednoznačne ad acta!
Ako však vidíte, to nie je a to nebolo dobré riešenie! To nie je o osobnom trápení, to je hriech na celej spoločnosti a na večné veky vekov, lebo na takýto rozsah hriešnosti naozaj nejestvuje žiadna amnestia! To je veru ešte horšie, ako tvrdenie nášho premiéra, že Mečiarove amnestie sú nezrušiteľné a keďže sa osobne na tom prikrývaní zločinov tajných z armády podieľa vyslovením falošne prezentovanej dôvery, mal by mať v sebe charakter priznať si vinu! Lenže to je presne to čakanie na Godota, ako sa hovorí a aby to nebolo naozaj iba takéto o ničom, bude sa treba k voľačomu radikálnemu odhodlať. Možností je tu stále viac ako dosť a ak sa nám podarí konečne nájsť všetkých takých, ako je ten Kozolka a akým je ten minister a premiér, čo dávajú za nečestných ruku do ohňa, bude to mať dobré konce. Ináč naozaj nie.
