Nepochybujem predovšetkým o tom, že každý Slovák či Slovenka by si svoj individuálny rebríček obľúbenosti susedov na zemepisnej mape dokázal nielen celkom samozrejme vytvoriť, ale dať mu aj vlastný esprit či podobu a teda exkluzívne poradie garantujúce jeho životné kritériá, ale aj tak, súčasnosť má predsa len trošku iné podmienky hodnotenia. Hovorí sa tomu zásah vyššej moci, alebo vis major a spravodlivo, kým štvorica našich susedov to „dostáva vyžrať v podobe individuálnych preferencií či odmietania“, tak ako vždy, ten piaty, Ukrajina, sa z ničoho nič stal premiantom našej dobroprajnosti. Slovensko smerom na zemepisný východ posiela naozaj výhradne pozitívnu energiu ľudskej priazne a pochopenia, lebo úsilie Ukrajincov, podobať sa spôsobom života v jeho ekonomickej a politickej podobe na ten, podľa nich západniarsky štýl bytia cítime presne tak nástojčivo, ako keď sa k takej istej méte upierali pred časom naše sny.
Viete, nie vždy je to medzi národmi presne podľa zvyklostí či bontónu, ešte zložitejšie je to vždy vo vnútri každého etnika a ruku na srdce, tisíc ľudí, tisíc chutí je platnou poučkou preverenou históriou naozaj všeobecne, nehľadajme teda žiadne špecifiká či výhovorky! Poznáte to, susedov si nevyberáme, to za nás rozhodla história ľudstva, s národnou kultúrou v celom rozsahu sa musíme vždy stotožniť, alebo si privyknúť, aj so všetkými prejavmi takýchto daností a potom to má vždy podobu individuálnych vzťahov – môže to byť všetko na stupnici od absolútnej ľahostajnosti, až po emócie v podobe nenávisť či láska a presne tam je treba hľadať kvalitu spolupatričnosti medzi susedmi. S Čechmi sme bratia v širokospektrálnom rozsahu takejto klasifikácie, ostatní sa na našich osudoch podpísali na mnoho podôb, najviac výčitiek si v histórii našej národnosti vyslúžili Maďari, ale v roku 1968 nás prišli „oslobodzovať všetci“, takže nič nie je dané ako samozrejmosť, naopak a predsa, dnes je aj pre Slovensko Ukrajina štátom, ktorého ľudu fandíme, držíme mu palce a predstavte si, podporujeme ho, žiaľ neoficiálne, v jeho revolte voči oficiálnym predstaviteľom!
Kto aspoň sám pre seba ukrajinskú realitu sleduje, klasifikuje a hodnotí vie, že je to hodnotový súboj medzi ponukou riadenia krajiny na demokratický spôsob života podľa pravidiel západnej kultúry a s pokušením vrátiť sa k Rusku, k jeho „imperiálnej diktatúre s pravidlami jednoty socialistickej šestiny sveta“, lebo presne odtiaľ sa naťahuje ruka plná sľubov a možných preferencií dospieť k výhode, síce bez záruk, ale s benefitmi mnohých výhod. Ako to potom vyzerá v praxi vie už celý svet, národ je vystavený tlaku v podobe svojich prianí, čo je prejav slobody a politike vlády, čo sú predovšetkým osobné výhody, korupčné zisky a istota ochrany mocného Ruska a výsledkom je konflikt na námestiach!
Malo to už naozaj viacero podôb, pokojné manifestácie desaťtisícov občanov vystriedali nepokoje, lebo predovšetkým emócie, utajované aktivity či pofidérna taktika vo veľkom rozsahu sa naozaj nedá ustrážiť, prišli ozbrojené konflikty, námestia sa stali bojovým poľom a keď sa cez prvé ľudské obete konflikt presťahoval do parlamentu zdalo sa, že vôľa ľudu tú natiahnutú Putinovu ruku jednoznačne odmietne. Vytrvalosť Janukovyčovej vlády a oligarchov s ich zázemím je však stále mocná, nevzdávajú sa, túžba mať všetko pod palcom a participovať na všetkom čo riadi krajinu so ziskom je mocným stimulom a a tak je tu recidíva – demonštranti sa vrátili na námestia, ešte rozhodnejšie a s jasnejšie počuteľnými podmienkami na riadenie krajiny, s menšími právomocami pre prezidenta a s jeho abdikáciou.
Na prvý pohľad je to umocnenie vôle ľudu a kto by si myslel, že presne to je v konflikte akurát teraz rozhodujúce, mýli sa, včera sa svetové agentúry zhodli na tom, že je tu negatívna informácia z vládnych kruhov! Armáda dostala rozkazy zablokovať prístupové cesty do Kyjeva, čo v kontexte s ľudskými obeťami, ktoré pribudli medzi demonštrantmi i armádou signalizuje skôr eskaláciu bojov než ich útlm. Naozaj som veril, že to Ukrajina zvládne zamatovo, že to bude ako u nás, pokojne a kultúrne, ako sa má súboj o duševné atribúty riadenia spoločnosti realizovať, ale všetko veru vyzerá tak, že na východ od nás to bude mať oveľa drastickejší a smutnejší scenár.
Už včerajšok to dokázal, kyjevské námestie bolo bojovným poľom, streľba, granáty, požiare, viac ako dve desiatky mŕtvych, stovka zranených, preliata krv nevinných, nenávisť, nepochopenie, v rýchlom slede sa násilie šírilo aj do iných miest, reálna je možnosť občianskej vojny, slovenská vláda začala chystať scenáre ochrany hraníc, pripravuje sa prijatie emigrantov v strachu o život, jednoducho možná je katastrofa v tej najhoršej možnej podobe.
Žiaľ, na nič iné sa u nás naozaj nezmôžeme, ba spravodlivo, slovenský oficiálny zástoj v diplomatickom zákulisí sa naozaj nemá čím chváliť, naopak, naša vláda neurobila nič, čo sa urobiť dalo aspoň formálne nástojčivo, lebo podporu ukrajinskému ľudu v jeho úsilí spojiť sa s demokratickou Európou vyjadril vlastne celý svet! Teda okrem vlády Smeru a takéto memento nás teda naozaj nectí!
