Teda tak, povedal som čo bolo treba a teraz trošku spomienok. Viete, v žiari reflektorov stál náš predseda Najvyššieho súdu a ešte predtým aj minister spravodlivosti, ba veru aj obyčajný právnik či študent práva voľakde z východu Slovenska viackrát, ba – povedal by som aj celkom nedávno, ale už o tom ani psy nebrešú – keď nám z nemenovanej krajiny na Balkáne vydali drogového zločinca Bakiho Sadikiho a všetci očakávali, čo bude, čo sa stane, lebo akurát on a náš Štefan Harabin mali byť kamaráti, spriaznené duše a to zaváňalo prinajmenej oživením všetkých dávnych kontaktov. Hovorí sa tomu možná senzácia, no nič sa neudialo, nič sa nedeje a hoci všetci vieme, že je to v našom súdnictve vec prirodzená a všeobecne známa, predsa len, také ticho skôr signalizuje riadený chod vecí a radšej ani nenaznačujem, kto by v tom mohol realizovať svoje manipulátorské triky.
A tak teda muselo prísť, celkom prirodzene, lebo naturel a podstata osobnosti nášho predsedu NS Štefana Harabina jednoducho neznáša stáť voľakde v kúte, v anonymite a tak je tu voľačo bytostne späté s jeho veľkorysou fabuláciou životných príbehov. Iba v skratke, takže dobre pochopte súvislosti jednotlivých fragmentov celého diania, lebo iba tak, v ucelenej podobe, nadobudnete predstavu o jeho genialite využívania životných náhod.
Štát cez svoju firmu Vodohospodárska výstavba čelí žalobe od konzorcia súkromných firiem v sume viac ako 6 miliónov eur za zmarené kšefty s takým banálnym produktom ako je štrk. To už je tu v realite od roku 2007 a nebolo by na tom vôbec nič zvláštneho nebyť skutočnosti, že vo vedení tých firiem, čo mali od štátu dostať vysúdené peniaze predsedal istý pán Miroslav L., čo je už úplnou náhodou od roku 2010 aj zamestnancom Najvyššieho súdu SR, ako šéf odboru verejného obstarávania, ale aj to je iba zlomok reality. Medzitým, v roku 2009, Štefan Harabin od neznámeho vlastníka kúpil na jazere vzniknutom po ťažbe štrku pozemok s rozostavanou rekreačnou nehnuteľnosťou za 66 450 eur – čo bola podľa denníka Hospodárske noviny fantastická kúpa, lebo taká vraj bola iba cena pozemkov a dlho sa nedalo zistiť, kto bol tým neuveriteľne dobroprajným predajcom.
Až v roku 2010, v apríli sa „investigatíva SME“ dopracovala k informácii, že to bol Miroslav L., čo skončil s podnikaním a zamestnal sa na Najvyššom súde – teda celkom náhodne a potvrdil to samozrejme aj zamestnávateľ Štefan Harabin, čím sa životopis Harabinovej chaty dostal do štádia hotovej a užívanej nehnuteľnosti.
Uznajte, dokonalosť sama, kam sa hrabe Ostap Bender, hoci to bol literárny manipulátor veľkého formátu, lebo raz darmo, všetko takéto sa v realite hodnotí vždy aspoň násobkom významu! Tak teda vedzte, že aj to je iba zlomok celej pravdy, Harabinove možnosti samozrejme siahajú až do skvostných pokračovaní. Majiteľom pozemku, na ktorom stojí dnes Harabinova chata bol istý pán Plačko, je to podnikateľ v nákladnej doprave a hoci si vôbec nevie spomenúť, ako ho predával pánovi Miroslavovi L. nič to nemení na tom, že keď sa Harabin do chaty sťahoval, keď finišoval s jej dokončením, dostal 5 objednávok na odvoz nábytku a likvidáciu stavebného odpadu, čím sa začarovaný kruh náhod a neznámych vplyvov uzavrel.
To viete, nedá mi a tak presne na tomto mieste pripomeniem, že to súvisí s kauzou „svedectvo mafiánovej svokry“, ktorú policajti v súčasnosti vyšetrujú a aby to nemalo charakter voľajakej fámy tak ozrejmím, že akurát tam sa meno Miroslav L. uvádza ako člen konkurznej mafie, čo tvorí „konzorcium pofidérnych mafiánskych firiem a ešte horších politikov“ takže dokonalý fundament cti, čo poviete!? A ešte slovko, ako keby na margo takejto informácie – Štefan Harabin sa v roku 2008 stal majiteľom mezonetového bytu v novostavbe Octopus v Bratislave za cenu asi 95 tisíc eur, ale podľa Hospodárskych novín bola jeho cena najmenej 170 tisíc eur, takže je tu o záhadu viac!
A aby to bolo všetko, ako sa hovorí pokope, potom mi nedá, aby som nepripomenul Štefanovi Harabinovi, ako ťažko nesú sudcovia Ústavného súdu neuveriteľné znevažovanie ich osobností a majestátu funkcie, čo mu odkázala aj cez médiá a verejne jeho predsedníčka Ivetta Macejková a ako neuveriteľne primitívne argumentoval v médiách on sám, keď ich prirovnával k nedoukom, čo by nemohli vo Svidníku a vo Veľkom Krtíši robiť ani koncipientov. Hrubosť a neprimeranosť takýchto znevažujúcich výrokov sa celkom iste dotýkajú aj občanov v príslušných lokalitách, lebo to naozaj nie je žiaden koniec sveta a vôbec by som sa nedivil, keby ho voľajaký lokálpatriot za to zažaloval, lebo on sám to robí presne tak! Tu je dôkaz! Vyslovila ho akurát Ivetta Macejková a jeho znenie je veru Harabina celkom kompromitujúce! Ťažko možno žiadať od ostatných zdržanlivosť a dôstojnosť v stanoviskách na adresu Ústavného súdu, ak sa jeden z vedúcich predstaviteľov súdnej moci, sudca Najvyššieho súdu, vyjadruje takto absolútne neprimerane. A ešte jeden šokujúci dodatok, Štefan Harabín navrhol, aby vo veciach Ústavného sudu rozhodoval Najvyšší súd pod jeho vedením a vraj to bude v pohode, lebo tamojší sudcovia sú iba ak voľajakí družstevníci.
Bude však správne to všetko podoprieť ešte o jedno svedectvo profesionála, ponúka ho realita policajného vyšetrovania. Ako lekár môžem povedať, že niekedy sú choroby nákazlivé a naša justícia je chorá, ochorel Juraj Majchrák, ochorela doktorka Lauková, ktorá tak isto zomrela na tvrdú perzekúciu doktora Harabina – presne tieto slová odzneli z úst psychiatričky Renáty Papšovej, ktorú vyšetruje polícia až teraz, hoci to bolo reálne už pred vlaňajšou voľbou členov Súdnej rady. Harabinova žaloba televízie i psychiatričky bola vtedy okamžitá, no teraz dosť prekvapujúco tvrdí, že on s trestným oznámením na Dr. Papšovú nemá vôbec nič a ktohovie, čo je za tým všetkým tak naozaj. Psychiatrička si je v svojich záveroch istá, vraj čaká, aby ju zbavili mlčanlivosti a ľahko dokáže, že tá inkriminovaná veta, vytrhnutá z kontextu a použitá bez jej vedomia je čistou pravdou a naozaj neklamala, takže...
Teda tak, dlho bolo ticho, ale hrniec Harabinovej profesionálnej i občianskej aktivity sa hrial na ohníčku jeho zvláštnej filozofie permanentne, para hriechov a zla sa hromadila a teraz to teda prišlo – vyfučala s poriadnym syčaním, čo sa nedalo nepočuť. Je teda zasa na tej pomyslenej rampe života potentátov u nás, svietia naň reflektory ako na s ním rovnocenných mocných a tak akosi naviac zisťuje, že je toho naozaj akosi priveľa na jednej kôpke! Možno to prehnal, nepriateľov už bude mať celkom všade, medzi obyčajnými, vzdelanými, spravodlivými, ba veru aj krivákmi, možno, ba vlastne celkom iste už aj medzi svojimi, lebo gazdami na roli už v jeho videní sú aj sudcovia Najvyššieho súdu a ktohovie, ako by zhodnotil jeho zástoj ten nešťastný Sadiki, čo sa nádejal, že kamarát Štefan, ako zvrchovaný justičný vládca Slovenska mu podá pomocnú ruku, lebo tá avizovaná basa je veru viac ako štedrá!
Veci sa teda pohli a vôbec by nebolo zle, keby to bol začiatok lavíny, čo by presne túto nedôstojnú kapitolu našej justície a práva konečne zmietla priamo do zabudnutia – lebo Slovensko a Slováci už veru poučení sú!
