Ten finálny produkt o viere má niekoľko podmienok, samozrejme zásadných, lebo ak to aj voľakto ako dobré riešenie spochybňuje, vystavuje sa nebezpečiu absolútneho nepochopenia a možno aj voľačomu ešte horšiemu, lebo stať sa nepriateľom vlasti a princípov jej rozvoja je veru viac ako hriech. Kto nechápe, alebo pochopiť nechce, tomu ponúkam taký maličký rýchlokurz, aby sa rozhľadel, lebo nič sa nedá robiť, je to o zásadných princípoch a tie vláda Róberta Fica stanovila jednoznačne. Sme vládou demokratickou, nič sa na Slovensku nerobí náhodne, alebo jednostranne, kdeže, u nás vládne absolútna solidarita medzi sociálnymi partnermi a pokiaľ medzi nimi absolútna zhoda nezavládne, nič sa v správe štátu a vecí verejných meniť nedá a nesmie! Rokovania sú absolútne slobodné, o všetkom je verejnosť spoľahlivo informovaná a to je jeden zo základných pilierov demokracie u nás!
No povedzte, nie je skvelé mať takéto istoty, ba som si celkom istý, že práve to je na činoch a rozhodnutiach jednofarebnej vlády strany Smer obdivuhodné, že nám to celkom iste voľakde aj úprimne závidia a aby som nehovoril všeobecne, jedno z posledných rozhodnutí podporujúcich konsolidačný proces u nás všetkým pripomeniem. Je to rozhodnutie zásadné, pripravované „dlhodobo a zodpovedne“, ako som naznačil, v spolupráci všetkých sociálnych partnerov vládneho kabinetu a dá sa pomenovať ako dohodnuté zvyšovanie minimálnej mzdy.
Vôbec to veru nebolo jednoduché rozhodovanie, je to poriadna záťaž našej ekonomiky, ba výrobná sféra, teda zamestnávatelia sa bránili, celkom tvrdohlavo a ako vidíte veru aj zbytočne a už aj v tom je to víťazstvo systému vládnutia na tento spôsob – vyžaduje sa názorová jednota a hľa, ako sa hovorí, nechceli, ale museli a hotovo! Nám vo vláde, tvrdia tí zo Smeru a v širokom zábere správy vecí verejných je jasné, že je to dobré rozhodnutie, zvýši životnú úroveň a aj kúpyschopnosť obyvateľov a všetky tie ostatné kritické poznámky nikomu neradíme brať vážne! Je v tom škodoradosť a neznalosť problematiky, lebo strane a vláde to v globále vyhovuje!
Zvýšenie minimálnej mzdy z 457 na 476 eur, ako znie politické rozhodnutie strany Smer, prinúti zamestnávateľov odovzdať na odvodoch štátu približne 23 miliónov eur a uznajte, to je v kontexte so zvýšením životnej úrovne zamestnanca súbeh vládnych záujmov!
Ktohovie, ako sa v kabinete vlády rokuje o dôsledkoch takejto „dobroty“ tak naozaj, kto z ministrov, aspoň z tých naozaj zainteresovaných je schopný porozumieť, prečo sa výrobná a podnikateľská sféra bránila prijať takúto výhodu a bonusy, prečo si vymýšľajú, že je to v tejto situácii celkom iste útok na zamestnanosť, alebo ak chcete celkom presne, vraj to spôsobí zánik mnohých pracovných miest a tá armáda 100 000 teraz ešte pracujúcich, ktorých sa to dotýka osobne, sa vraj celkom iste zdecimuje a nastane nežiaduci presun tejto kapacity do sivej ekonomiky, kde veru niet odvodov, niet minimálnej mzdy a sociálne výhody zamestnania už vôbec nie!
Znie to zvláštne, ale čo ako sa budete usilovať objaviť v tom voľajakú záhadu, nedorozumenie, či nebodaj voľajaký účel, neuspejete. Zamestnávatelia a živnostníci, pre ktorých sa povinnosť, vyplácať minimálnu mzdu svojim zamestnancom stala kameňom na krku a popritom udržať ekonomiku svojich prevádzok v zelených číslach zaručujúcich stabilitu, funkčnosť, prevádzkyschopnosť i rentabilitu, predpokladá udržať sa na hladine predovšetkým v konkurencieschopnej odolnosti a aspoň sa neutopiť, takže hádajte, prečo sa im rozhodnutie strany a vlády Smeru stalo smrteľnou galibou? Všetci tí, čo skepticky očakávajú, že sa to prejaví naozaj v poklese pracovných miest na trhu práce, že sa rozšíria obzory šedej ekonomiky a profit vlády bude skôr iluzórny než ozajstný budú mať pravdu!
Viete, ten nápad, zvýšenie miezd predpísané zákonom o minimálnej mzde uhradia zamestnávatelia a nie štát, rovnako povinná bude aj ich platba odvodov štátu, podľa zákonov o daniach a bude to teda jasný profit štátu, teda nás všetkých, sa v praxi celkom zákonite stane ilúziou. Ak má voľakto predstavu, že valór pracovnej sily u nás je naozaj iný, ako je realita, žije vo vysnenom a nereálnom svete a to stačí iba sa trošku po svete poobzerať a nepodliehať ilúziám. Tam kde je zodpovednosť a veru aj zdravá ekonomika a dostatok zdravého rozumu, tam sa z minimálnej mzdy určenej predpísanou sumou nestal nástroj diktátu – tam sa ten celkom účelový nástroj nestal kameňom na krku výrobcov, lebo nič sa nedá robiť, diktát sociálnych výhod udržaniu zdravého trhu práce neprospieva. Naopak, je to celkom zákonite škrípajúci piesok problémov v systéme a v Nemecku, Švajčiarsku a aj v susednom Rakúsku, kde to veru dobre poznáme, veď je to tak trošku aj náš spoločný trh práce, žiaden predpis s takýmto obsahom a určením naozaj nejestvuje!
A aby ste vedeli, prečo to adresne uvádzam vedzte, že presne to sú tie európsky štáty, kde je najnižšia nezamestnanosť a to nie je propaganda či výmysel, to je život v realite a mám to z prvej ruky, žije tam dcéra, pracuje v sociálnej oblasti a pravda je mi prirodzene dostupná!
Takže tak a ospravedlňujem sa svojim čitateľom, ak je to všetko v polohe uštipačnej kritiky a podmienené logickým uvažovaním občana, lebo nedá mi neskončiť slovami premiéra Róberta Fica – táto vláda zobrala na svoje plecia zodpovednosť nad rozhodnutím zvýšiť minimálnu mzdu s úmyslom prispieť k ekonomickej konsolidácii Slovenska, k tomu sme sa zaviazali! S dovetkom, mojim a vlastne spoločným – a čo bude potom, ak je to iba slovo bez obsahu, ak sa naplnia obavy rozhľadených a nebude k dispozícii žiaden profit, žiadna vyššia životná úroveň, ale naopak, problémy presne v tom rozsahu, ako som uviedol? Ak sa situácia s pracovnými miestami skomplikuje, ak sa odvody štátu nezveľadia, ak sa rozšíri sivá ekonomika, čo je morovou nákazou hospodárenia štátu a ak sa preukáže, že zodpovednosť za takéto fiasko si dobrovoľne a adresne privlastnil Smer? Už teraz môžem sľúbiť, že na to veru nezabudnem a v tej chvíli sa celkom nahlas pýtam.
A čo potom, pán premiér, budete mať chuť stať sa našim prezidentom, alebo bude vo vás dostatok cti, zotrvať na čele vlády a viesť tento štát, ako vedúca politická sila k takým cieľom, aké pre nás pripravujete – „premyslene“ a autorsky nespochybniteľne? Nebude čestnejšie, dobrovoľne rezignovať na takýto „progres“ a vzdať sa zodpovednosti, lebo nič sa nedá robiť, ak sa to spýtam, potom už bude celkom jasné, aké to všetko, s veľkým krikom proklamované, malo naozaj konce? Koľko bude vo vás zodpovednosti?
