Nič sa nedá robiť, problematika školstva je už naozaj do konca života preferenciou mojich všedných i sviatočných dní, akákoľvek zmienka o prítomnosti a budúcnosti rezortu vzdelávania a výchovy ma prinúti zbystriť pozornosť a hoci sa táto iniciatíva Jozefa Mikloška nestretla so žiadnou prudkou reakciou, či vzbudeným záujmom čo i len v miernej podobe, cítil som to veru ako taký štuchanec do morálky v školstve, čo tu už bol, čo tu je a veru opakovane aj bude, lebo ako sa hovorí, je to téma čo je v mnohom interesantná.
Móda, pardon, predpis nosiť do školy pionierske šatky tu naozaj bola, ako taký slabučký náznak podobať sa deťom v Sovietskom zväze, čo však okrem nich nosili aj uniformy a veru až dnes viem doložiť s istotou, prečo sa táto móda stala povinnosťou predovšetkým pre tento štát, lebo túžba podobať sa bohatým kapitalistom sa takto úsporne a vo vojnou zničenej krajine dala aspoň predstierať. Akože my nie sme horší a hotovo!
Všetko to, čo v ľudovodemokratickom a neskôr socialistickom Československu priniesli verdikty v parlamente a vo vláde viem posúdiť iba z toho, akú to malo verejnú podobu, čo všetko sa stalo povinnosťou pre žiakov a študentov a predovšetkým v spomienkach a na starých fotografiách je mi jasné, že žiaden, čo možno aký prísny predpis, sa v praxi neujal. Fotografia z piatej triedy, pred odchodom z Národnej školy, keď už sme sa dávno povinne učili ruštinu je dôkazom, že viac ako štyridsať detí si ani na takúto slávnosť pioniersku šatku na krk neuviazalo a keďže niet potreby v archívoch hľadať, či sa viedli reči o školskej uniforme a jej zavedení aj u nás, tuším, že sme predsa len boli viac Európa západného typu než ten východný blok, kde sme pevne uviazli na dlhočizný čas!
Iniciatíva Jozefa Mikloška ma teda prekvapila, bolo to nesmierne zvláštne vyrukovať s takýmto návrhom akurát teraz, keď je školský systém celkom traumatizovaný vlastnými možnosťami, preferenciami vlády, čo sú skôr obmedzovaním a brzdou rozvoja, čo fikciou sľubov, ktoré štát nikdy neplní, iba zavádza a klame, neadekvátnym postavením učiteľov v spoločnosti a sociálnymi nepokojmi, čo rezort negatívne ovplyvňujú v každom ohľade a potom, ak sa autor návrhu nosiť do školy uniformy nenahnevá, je to nielen marginálna záležitosť, ale presnejšie, voľačo celkom dekadentné!
Klasika, návrh má vraj svoje opodstatnenie v tom, že sociálne zázemie detí v systéme vzdelávania na základných a stredných školách je neporovnateľné a potom sa cez kvalitu oblečenia a jeho doplnkov prejaví negatívne akurát v priamom kontakte v prostredí školy a to je potom prejavený nepomer a nadradenosť či závisť, čo je celkom iste demotivujúce a vyvoláva sociálne nepokoje či vytvára nežiaduce bariéry. Je to zrejme dobre viditeľná a akceptovateľná názornosť, lebo moja jedenásta A v roku 1958, pri odchode na akademický týždeň pred maturitou sa dala fotografovať profesionálnym fotografom v našom meste a predstavte si, keď to moja najstaršia dcéra, po rokoch, akceptovala ako pamiatku hodnú doby a záujmu, povedala takéto hodnotenie - ocko a to ste vtedy boli všetci takí chudobní ?
Som si istý, že vtedy nás rodičia celkom iste navliekli do šiat, čo boli v našom šatníku hodné superlatívom kvality, ale čo už, naozaj sme ani jeden neboli ako z módneho žurnálu a kvalita textilných výrobkov sa dnešku, či vtedajšej kapitalistickej špičke veru v ničom nepodobala! Ale aj tak, ani vtedy sa uniforma do ponuky pre verejnosť nedostala a s výnimkou vojenských škôl, alebo dnes možno elitných vzdelávacích ústavov v súkromnej správe zriaďovateľských povinností ani nedostane!
Vidieť deti a mládež vo Veľkej Británii v uniforme je obrázok, na ktorý naozaj nikdy nezabudnem predovšetkým preto, že je v tom cítiť tá spolupatričnosť a tradícia, ale verte mi, ani v tejto konzervatívnej krajine toho nie je v ponuke priveľa a všetko sa v mnohom zjednodušilo. Túžbe Jozefa Mikloška teda možno formálne rozumiem, ale žiaľ, s ohľadom na realitu možností života v našej spoločnosti, dávnych zvyklostí a slobody rozhodovania ľudí to nikdy nebudem môcť akceptovať! Ba ani len ten jednoduchý jednotný pláštik, čo by zahaľoval rozdiel v tuctovej konfekcii, alebo nebodaj priamo produkcie lacných ázijských výrobkov a produkcie značkových salónov nie, lebo čokoľvek je v tejto sfére účelovosť, to je potvrdenie neserióznej etiky. A povedzte, malo by sa klamať a predstierať aj v niečom takom marginálnom, čo hodnotu a kvalitu žiaka, študenta či školy do ktorej chodí v ničom neprezentuje!?
Viete, v tom návrhu je tak trošku malichernosť našej minulosti – všetko o sociálnej podstate bytia detí sa dalo vyčítať predovšetkým z oblečenia a vybavenia žiakov a študentov, ale na druhej strane už sa oddávna vedeli brániť aj školské ustanovizne, lebo kto si pamätá vie, že boli k dispozícii vnútorné predpisy, čo sa smie a čo je zakázané do školy nosiť, alebo si obliekať! Ba sa aj česať, upravovať, maľovať, líčiť, nazvite si to ako chcete a nikdy nezabudnem na svojho spolužiaka Štefana Hároníka, čo si nechal narásť mohutný účes ála Elvis Presley a ak nechcel dostať trojku z mravov, alebo byť vylúčený, musel to vzdať! Som si istý, že rovnaké pravidlá majú školy aj dnes a ich predpísané pravidlá sa spoľahlivo dodržiavajú a zavádzať akurát do tohto slobodného sveta predpísanú uniformu, to tak akosi samozrejme nemusí akceptovať žiadna rodina školáka.
Ako som povedal na samom začiatku svojho zamyslenia sa, poslanca KDH Jozefa Mikloška si vážim, svoje názory na život si vie obhájiť nielen dnešným postojom v parlamente k problematike súčasnosti, ale aj celým svojim životom, ale problematika zavedenie školskej uniformy nie je dobrou iniciatívou. Budem rád, ak si nikoho zo zodpovedných na svoju stranu nezíska a na všetko sa čo najskôr zabudne, lebo raz darmo, v ponuke je naozaj priveľa dôležitejších problémov a nahradiť ich niečím takýmto s klasifikáciou pseudo, by bol zásadný omyl.
