Akurát teraz, dá sa povedať, že po mimoriadnych voľbách v roku 2010 je to viac ako aktuálna myšlienka, ako keby sa tu z ničoho nič objavila recidíva tých prednovembrových čias, veď sa do čela našej spoločnosti postavila zasa iba jediná politická strana, vôbec nie prekvapujúco socialistická, svojim spôsobom pendant po komunistoch, aj keď sa k tomu verejne nehlási, ale zatĺkať veru nemôže, lebo všetci jej naozajstní bossovia sú rad radom jej bývalými členmi! A zostali im v ponuke aj všetky tie dávne zvyky, rétorika a najhoršie na veci, že veru aj filozofia a ako deň za dňom plynie, je toho k dispozícii stále viac a viac!
Takže uznajte, v kalendári ten dátum síce naozaj svieti ako deň sviatočný, je tam naozaj napísané Deň boja za slobodu a demokraciu, ale už to naozaj nie je sviatok celého národa! Tej našej vrchnosti teda už naozaj nie a aj keď vraj premiér Fico bude na slávnostnom obede so študentmi a má to byť spomienka na nežnú revolúciu, musím sa spýtať, čo im tak akurát on, ako voľajaké spomienky bude pripomínať!? Predseda parlamentu Paška akurát z týchto dôvodov radšej mlčí ako hrob, rovnako tak väčšina papalášov s príslušnosťou k vládnucej strane Smer, ale premiér je natoľko verný svojim ideálom a presvedčeniu, že aj z takejto hrubej a falošnej zvrhlosti – vraj slávnostný obed na počesť 24 výročia boja za slobodu národa a demokraciu – vydoluje pre seba a svoju ideológiu moci jedinej strany voľajaké výhody či preferencie!!!
Veď uznajte, na čo tento dedič komunizmu môže v súvislosti s novembrom 1989 spomínať, on, nomenklatúrny káder komunistickej strany, čo sa akurát vtedy odhodlávala vzdať sa svojej moci dobrovoľne, lebo demokracia, čo na námestiach víťazila to učila celý národ spoľahlivo a presvedčivo, akým príkladom prispeje k zmúdreniu novej generácie vzdelanosti, ako im ten čas zmŕtvychvstania Československa a Slovenska zvlášť priblíži takpovediac osobne!?
Možno tak, ako to vtedy národu vysvetľovali „kádre jeho veku a zodpovednosti“ – nebojte sa nič, tých rozkričaných nespratníkov spacifikujeme, urobíme si tu poriadok a ten zásah na pražskej Letnej, to je iba začiatok ich konca!? No povedzte, to naozaj nemá tento náš politik s takmer absolútnou mocou ani len trošku hanby v tele – vraj so študentmi, vraj slávnostný obed a vraj spomienka na november 1989??!
Na druhej strane pokojne riadi tento štát podľa zdedených zásad vládnutia v podobe moci jedinej strany, s takzvanými sociálnymi istotami vo všetkom, na čo si len spomeniete a v takomto kontexte ohlušujúcich bludov už ani nepočuť, že november bol o návrate predovšetkým občianskych slobôd do nášho života! To má byť oslava výročia nežnej revolúcie z príležitosti takmer štvrťstoročia spomienok naozaj v takejto podobe, to nikomu ten cynizmus vôbec nevadí, to v našom premiérovi absentuje aj tá najobyčajnejšia ľudská hanba nepredstierať to, čím nikdy nebol a a nikdy sa stať ani nemohol? Veď hľa – aký bol pred novembrom 1989 taký je až dodnes a kto to nevidí, alebo vidieť nechce, podvádza a znásilňuje pravdu i realitu ľudskej cti celkom fatálne!
Som ako jedinec iba omrvinka v spoločnosti, ale nič sa nedá robiť, ten čas som vtedy prežíval celkom hekticky, aj ako robotník vo veľkej fabrike a keby som to mal celkom presne pomenovať a charakterizovať, už by to veru bola poriadna rehoľa, lebo nič som si ako dôkazy nezakladal do štatistík a análov, ale presne vtedy som spoznal vôľu a chuť väčšiny svojich blížnych fungovať ako slobodné bytosti! Tých stretnutí bolo neuveriteľne veľa, dostával som splnomocnenia od ľudí, ktorých som nikdy predtým nevidel, ale uverili mi, organizovanie všetkého budúceho malo presnú podobu a obsah a verte mi, keď som sa takto pripravený a povereniami vybavený posadil pred vedenie Okresného národného výboru v Považskej Bystrici, kde som bol doma a kde ma nikto nemohol oklamať, čo je alebo nie je súčasťou nášho života, mal som naozaj viac sily ako oni všetci!
Viete, to je moja najúžasnejšia spomienka na ten neuveriteľný revolučný čas, chápal som to všetko iba v historických súvislostiach a čase budúcom iba podľa svojich predstáv, ale bolo mi nad slnko jasnejšie, že mesto a okres v ktorom žijem sa musí svetu a národu prezentovať v inej, než tej diktátorskej podobe jedinej moci! Nikdy nezabudnem, ako súdruhovia počúvať nechceli, nerozumeli, prečo majú na svoje posty a právomoci abdikovať a až vtedy, keď sa tajomník ONV a predseda miestnej ZO KSS – dávno, v roku 1968 môj školský šéf ozval, že zrejme mám naozaj pravdu a je pre nich celkom márne oponovať, lebo biť sa o moc v prehratom boji je márne, svoju porážku priznali. To viete, on vedel svoje, vtedy som bol s tými „svojskými názormi na chod vecí v živote spoločnosti osamotený“, ale ledva sa so mnou pokonal, než ma vyhodili z práce, vyhlásili za nepriateľa spoločnosti a exkomunikovali do sféry fyzickej práce. Ale neprevychovali, ani v názoroch a ani v poslušnosti k učeniu predpísanému všetkým, vedel, že si celkom iste za vecou stojím a je pripravená. Vtedy aj s pokračovaním a mesto i okres boli prvými na slovenskej mape s demokratickým vedením a občianskymi slobodami.
Je to skvelá spomienka, pripomína mi ju prvé číslo denníka Verejnosť svojou titulnou stranou a verte mi, okrem dnešnej spomienky a tej predchádzajúcej, tiež na blogu, o tom nepremýšľam a nikomu ju ako voľačo dôležité nevnucujem. Lebo verte, je v tom dnes už aj veľa smútku a nepokoja, lebo dnešok je pre mňa naozaj skôr recidívou toho, čo ten november z povrchu tohto kúska zeme upratal, než čas osláv a svoj vek, miesto v spoločnosti seniorov a absenciu kontaktov beriem ako voľačo limitujúce moje možnosti!
Lebo nič sa nedá robiť, denník Verejnosť je už tiež iba minulosťou a čo aký burcujúci článok by som napísal, nemá ho kto národu ponúknuť, aby sa – ak už naozaj nič viac – na svetlo sveta vrátila aspoň naša spoločná zodpovednosť za slobodu a demokraciu!
