Tie lavičky pred vchodom do nášho paneláčika, ktoré preslávila babka Terezka, čo už je žiaľ iba spomienkou, sa s príchodom toho nádherného počasia z konca apríla stali miestečkom častých posedení viacerých susedov a to viete, najčastejšie seniorov, ktorí sa všetci celkom dobre poznáme. Nie je nás veľa a tak, keď sa na jeseň zdravotný stav Paľka, zo štvrtého poschodia, čo je odomňa o rok starší prudko zhoršil – mozgová príhoda a následná hospitalizácia, držali sme mu všetci nielen palce, ale od jeho manželky Zuzky aj vyzvedali, čo a ako, ako sa dáva dokopy a aké robí pokroky. Pred Vianocami prišiel domov, to viete, naše návštevy boli spontánne, ale aj „na objednávku“, lebo Paľko sa zle pohybuje, mŕtvica najviac postihla pohybový aparát a práve preto, keď som ho voľakedy pred prvým májom našiel sedieť spolu so Zuzkou a dvomi susedkami pred barákom a vyhrievať sa na slniečku, úprimne som sa potešil.
Potom však vyzvedal, odkiaľ sa vraciam takto v skorom predpoludní ja a keď sa dozvedel, že z plavárne, lebo presne to je ten najlepší možný štart do dňa, ako keby sa s ním stala zmena. Poznáte to, ožil, pohybov i mimiky na tvári pribudlo, poposadol, paličkou poklepkal po imaginárnych nepriateľoch a spýtal sa – a je to veľmi drahé?! Všetko som mu vysvetlil, ba vlastne už Zuzke, lebo rodinná kasa je v jej réžii a keď sa dozvedeli, že permanentka na desať vstupov je pre jeho a aj moju kategóriu 12 eur, čo je investícia do zdravia lepšia ako raňajší frťan na vzkriesenie do dňa, obaja súhlasili. A než som sa nazdal už aj bola ruka v rukáve a v pondelok bol Paľko na kúpalisku so mnou! Teda presnejšie, doviezla ho tam Zuzka, ja som si svoju cestičku ako súčasť každodenných povinností neodpustil, no potom už bola tá hodina iba naša!
Všetko nám trvalo dlho, Paľko je naozaj ťažkopádny a než sme sa dostali až pod sprchy a k bazénu, už bolo päť minút po ôsmej. Bolo mi jasné, že dnes si neodplávam ten svoj kilometer pripadajúci na párny deň v týždni a už vôbec nie míľu, predpísanú na nepárny prvý, ale presvedčil som sa, že si nič nebudem vyčítať a ani Paľkovi nič zazlievať, lebo bol fantastický! Ako malé dieťa, ak si viete predstaviť ten zázrak spoznávania, ani si nevedel spomenúť, kedy naposledy bol na kúpalisku pod strechou a najväčším šokom preň bola skutočnosť, čo všetko s ním a s jeho imobilitou dokáže voda porobiť!
Zaviedol som ho do časti bazéna, kde je voda menej ako jeden meter hlboká a najskôr povedľa steny bazéna, to aby nestratil odvahu, ak sa mu noha pošmykne a stratí rovnováhu a spolu sme kráčali. Jednou rukou sa držal okraja, druhou kŕčovite stískal moju, ale po troch prekonaných šírkach už bol odvážny! Len len mi nepovedal to klasické – ja sám, ja sám – ale aj tak by som sa nesmial! Bolo preukazné, že voda mu pomáha, jej silu si uvedomuje naozaj v dobrom a tak som ho nechal trénovať individuálne. Po dvadsiatich odplávaných bazénoch som sa k nemu vrátil a pokroky boli naozaj veľké. Posunul som sa s ním až do polovičky tej plytkej časti bazéna, voda mu siahala už vysoko nad pás a vyskúšali sme novú podobu pohybu, už aj za pomoci rúk vo vode a s občasným poskokom nôh po dne bazéna.
Bál sa, zneistel, ale po chvíli opakovania zistil, že je to oveľa dramatickejšie a naozaj účinné úsilie tela, dychčal, bolo vidieť obrovské úsilie a snahu dať do toho všetko a neverili by ste, svoj pokrok a víťazstvo nad neposlušnou pravou nohou si uvedomoval naozaj presvedčivo. Doprial som si ešte 10 dĺžok a museli sme ísť. Z bazéna sa ledva vyškriabal, musel som mu naozaj výdatne pomáhať, pod sprchu dokráčal iba s paličkou, ale to nadšenie spomienky, s akým tú hodinku vo vode slobodne prežil a koľko pohybu mu jej dobrodenie nadľahčovania prinieslo, ho neuveriteľne motivovalo.
Dal si vysvetľovať, ako svoju námahu vo vode zvyšovať, predovšetkým rýchlosťou a množstvom opakovania, celkom nedôverčivo si vypočul, že najviac pre seba urobí potom, keď bude kráčať a pochodovať v tej hlbokej vode, kde jej bude mať takmer po ústa, lebo tam bude síce najľahší, ale veru aj najmenej obratný a pohybová koordinácia, ba vlastne motorika celého organizmu dostane najviac zabrať a keď sme vyšli do vestibulu, kde nás Zuzka trpezlivo čakala, žiaril! Nepočul som, čo všetko jej cestou domov v aute rozprával, ale vedel som si to domyslieť a neprekvapilo ma, keď som ich našiel čakať ma pred domom na lavičke. Susedia už počúvali, čo všetko prežil, ako to pomáha a čo všetko ho ešte očakáva, ale potom som si svoj diel informácií vypočul aj ja.
Na bazén som mnou chodiť nebudú, ráno o ôsmej je pre nich predsa len privčas, Zuza si všetko opísala z rozvrhu čo visel na dverách, ale jedna vec už je teraz istá! Ak sa rozhodne ísť do tej hlbokej vody a trénovať tú koordináciu motoriky celého tela a nielen silu v dolných končatinách a v trupe, pôjde zasa so mnou, ak sa nenahnevám! Predsa len, bude to celkom iné a on naozaj objavuje Ameriku a neverí si, takže... To viete, dohodli sme sa, Paľko a Zuzka majú za sebou štyri samostatné lekcie, dnes som dostal aj dobrovoľný honorár za inšpiráciu a pomoc – polovičku trenej dvojfarebnej bábovky – a ubezpečenie – ten bazén pomáha neuveriteľne! Doma už Paľkova palička leží v držiaku šatnej steny, je zbytočná, verí si a už ani nevzdychá, keď musí vstať!
Ako sa hovorí – stalo sa nám dobre, obom a dobroty života sa v každej podobe dajú vychutnávať ešte spoľahlivejšie než tá bábovka, ktorá bola naozaj skvelá, aj keď akurát to by spoľahlivejšie dosvedčil junior, čo ju objavil a zdegustoval viac ako prednostne. Ako sa povie, to už bol tretí profit z jedinej veci!
