Povodne, čo sú prejavom takéhoto nadbytku sú poriadnou galibou všetkého, čo si ľudstvo so snahou vlastného profitu v prírode vybudovalo, prispôsobilo a čo chce vo svoj prospech využívať a dávno sme sa presvedčili, že voda je najväčší nepriateľ z prirodzených prírodných živlov, lebo ochrana proti jej sile a zlomyseľnej nevyspytateľnosti je najťažšia. Tie porekadlá či ľudové múdrosti už platia aj ako spoločenské bonmoty a keďže je to akurát v týchto hodinách realita našej biedy, treba byť tým najpresnejším pozorovateľom. A nielen to, lebo tentoraz nás to nepostihlo tak akosi širokospektrálne, skôr tak akosi exkluzívne a rekordne, lebo s maličkými výnimkami je ohrozený iba kraj v povodí Dunaja, čo je tá časť našej vlasti, čo nazývame Žitným ostrovom, lenže vedomie, koľko to postihlo obyvateľov – naše hlavné mesto Bratislava a bohaté regióny juhu patria k tým najľudnatejším a koľko škody to jednotlivcom na osobnom majetku a predovšetkým v potravinovej produkcii pre nás všetkých bude predstavovať, musíme byť prinajmenej v pozícii tých, čo držia palce, prajú veľa šťastia a prosia všetkých, čo pomáhať môžu či majú, aby urobili v tých intenciách čo najviac.
Ľudia si svoje skúsenosti s veľkou vodou celkom iste do svojich spomienok zapísali nezmazateľne, ale moja naozajstná bázeň a pokora pred povodňami dostala príležitosť prejaviť sa až v roku 1965, keď som sa leto pred odchodom do civilu, ako vojak, podieľal na záchranných prácach na zatopenom Žitnom ostrove, keď hrádza Dunaja v dedinách Patince a Čičov neodolala. Bývali sme v kaštieli obce Kravany, kde bol internát školy, robili sme nebezpečnú robotu na mnoho spôsobov, lebo voda hrozila smrteľným nebezpečenstvom a odvtedy presne viem, aký potenciál hrôzy je v tých televíznych reportážach z Bratislavy, Devína a Vysokej pri Morave, kde je to pre ľudí a ich životy i majetok najhoršie.
A predstavte si, svet je naozaj maličkým regiónom, lebo ešte v dobách keď bola obec Vysoká aj Hochstetnom, revír Moravy bol pravidelne mojim hostiteľom rovnako tak, ako rodina dedovho kamaráta Vendela Kaderu a moje návštevy tam sa skončili vlastne až potom, keď to krásne územie bolo vyhlásené za nebezpečné, lebo za Moravou už boli kapitalisti z Rakúska! Ale aj tak, opis hrôz, čo spôsobilo stúpanie hladiny Moravy, priesaky v protipovodňových hrádzach pri toku riečky Malina a nebezpečie, proti ktorému bojujú všetci v obci viac ako hrdinsky nám v televíznej reportáži sprostredkoval starosta Dušan Dvoran a verte neverte, presne s týmto menom so mnou v Martine slúžil vojak z Vysokej, čo na tej povodni v roku 1965 tiež ratoval ľudí a aj ich majetok. A prisahal by som, že podľa podoby je to tatko toho starostu dnes! Vidíte, vidíte, aj takáto nostalgia pomáha ľuďom vyznávať spolupatričnosť, lebo čo ako nás je na Slovensku veľa, sme si anonymnými spoločníkmi a z ničoho nič je tu voľačo, čo nás predsa len spája!
Tak akosi naschvál som o všetkej tej prírodnej galibe nehovoril, iba sám pre seba som kontroloval, ako to všetko prežívajú príslušníci mojej rodiny v Bratislave, ale musela sa mi hlásiť veru aj najstaršia dcéra z Viedne, kde to vôbec nemali jednoduchšie, aj keď ich protipovodňový systém sa mi zdá byť vymyslený predsa len sofistikovanejšie a pre istotu, aby ma príroda nezaskočila ani u nás, v Prešove, lebo prší aj tu, kontrolujem aspoň raz za deň, osobne, výšku vody v Sekčove a Toryse. Musel som zmeniť azimut svojich pochodov, radšej ten svoj povinný kontingent kilometrov realizujem smer Solivar a Zlatá Baňa, ale presne také je to podvedomé myslenie ľudí – je to túžba aspoň takto byť zjednotení.
Celkom iste je v tom spolupatričnosť ľudí, sme empatickí a vieme si pomáhať, ba veru aj každá myšlienka na nešťastie iných ako na to svoje svedčí o tom, že pre spoločenské súžitie už sme dobre pripravenou komunitou, ale... No veď to, chcem sa akurát tu „vytešovať“, že udalosť s názvom Povodeň 2013 je za nami a ako škodoradosť prírody prišli správy, že v Čechách sa miestne povodne prihlásili z celkom iných miest než Praha a tých, čo sú na toku Labe, škody sú zasa obrovské a aby sme ani u nás neboli iba štatistami, búrky s miestnymi povodňami a trápením obyvateľov prežilo aj okolie Bánoviec nad Bebravou a Košeca pri Ilave. Tam to dobre poznám, voľakedy to bola obec v okrese, kde som bol doma a tam si svoje hodiny hrôzy z veľkej vody po obrovskej búrke prežili tiež.
Nepochybujem, že to inferno, čo si prežili obyvatelia na našom toku Dunaja sme spolu s nimi prežívali zainteresovane, precítene, celkom iste ste sledovali viac ako pohotovú prácu reportérov a spravodajcov z médií, pomoc vojakov, hasičov, policajtov, dobrovoľníkov, starosti samosprávnych funkcionárov, ich rozhodnutia a predvídavosť, ba veru aj snahu členov vládneho kabinetu vedieť o vážnosti celej situácie čo najviac, videl som v teréne aj prezidenta a presne takýto scenár prejaveného záujmu oficiálnej moci dokumentoval, že je to skutočne voľačo mimoriadne. No našťastie, to najhoršie už je za nami!
Prežili sme to ako dobre pripravená komunita, podľa štatistík by to malo byť bez ľudských obetí, čo je v kontexte s Českom vynikajúci výsledok predovšetkým organizačnej dokonalosti boja s vodným živlom a veru už sme sa dozvedeli aj to, čo všetko si zodpovední z tejto bitky odnesú ako nevyhnutné ponaučenie. Jednoducho povedané, aj voľačo celkom zlé prináša profit a ponaučenie, lebo ľudia sú predovšetkým zodpovedné a učenlivé bytosti.
