Pre médiá takéto presvedčenie Štefana Harabina napokon dostalo podobu viac ako skromnú – je jedno, či vyhrám ja – ale predsa len, pozadie predvolebného príbehu, tak ako ho on verejnosti ponúkol svojimi slovami a v svojej koncepcii má celkom jasnú motiváciu a taktiku. Niečo na ten spôsob – veď všetky cesty aj tak vedú do Ríma – dostalo príležitosť presviedčať občanov, že nech sa už o voľbách predsedu NS rozpráva čo chce, pravda, fámy a aj nepravdy, všetko jedno, nech sa o tom rozhodne v „priamom volebnom súboji“ medzi ním a jeho súperkami Zuzanou Ďurišovou a Janou Bajánkovou. Teda už žiadna alternatívna možnosť z konfrontácie odstúpiť, ani len náhodou nie, veď nechajme všetko na verejnú súťaž a v nej nech sa rozhodne, čo bude pre Najvyšší súd tejto krajiny najlepšie!
Tento možný scenár pokračovania volebného príbehu vymyslel práve on sám, to vtedy, keď po dlhej príprave a ťažkom rozhodovaní, ba presviedčaní viacerých sudcov NS Borec konečne uspel u Jany Bajánkovej a tá vyslovila súhlas, že kandidatúru od ministra spravodlivosti prijíma. Ako dôkaz jeho dôvery v jej schopnosti a kvality, ale aj s vierou, že je to všetko predovšetkým zásluha jej schopností, kvalít, profesionality a obľúbenosti v sudcovskej branži a naviac môže aj sľúbiť, že požadované pozitívne zmeny v slovenskom súdnictve je v jej silách realizovať! Bolo to presvedčivé, uznajte, taká sebadôvera ako keby z ničoho nič a Harabín vtedy tak trošku prekvapujúco povedal to neočakávané – viete, za určitých okolností by bolo možné aj to, že by som z volieb odstúpil - a v tej chvíli sa ponuka príčin stala hitom vo všetkých médiách!
Najčastejšie sa meditovalo o tom, že by to bolo v prospech mladšej a úspešnej kolegyne, ktorú pasuje za svoju priateľku a má presvedčenie, že vyznáva rovnaké zásady vedenia takejto dôležitej inštitúcie v oblasti justície, ba optimisti pripúšťali možnosť, že ju uznáva a akoby svojim vzdaním sa boja o moc a zodpovednosť zjednodušil realitu súčasných pomerov. Ale kdeže, zdanie klame a rýchlo sa ukázalo, že platí jedná zásada, jediné východisko, jediné riešenie dilemy – o všetkom nech rozhodnú reálne voľby! A Štefan Harabin tomu všetkému ešte aj dal fazónu svojej nadradenosti, on by sa ani nemohol volieb dobrovoľne vzdať, lebo uznajte, to on sa stal kandidátom sudcov, to oni presne vedia, aký je tak naozaj predsedom a takáto „silná návrhová dispozícia“ mu neumožňuje kandidatúry sa vzdať!
Nič sa nedá robiť, musím mu na diaľku oponovať, lebo nič sa nedá robiť, nesúhlas s jeho kandidatúrou v národe a veru aj v odborných kruhov je oveľa razantnejší než tie preferencie, o ktorých presviedča skôr sám seba, než aká je pravda a keď mal akurát na tieto pochybnosti reagovať, bol presne taký, ako ho všetci poznáme. Nič nepríjemné sa ho nedotýka, na všetko má odôvodnenie a výhovorku, ba veru aj „múdru oponentúru“ a špecifikoval, kto je to teraz proti jeho osobe zameraný, ktorí politici a aká je ich preferencia v prieskumoch verejnej mienky?! Jasne sa to ukázalo napríklad aj v posledných parlamentných voľbách, ako sa umiestnili na rebríčku úspešnosti všetci tí, čo ho kritizujú a neváhal byť aj celkom adresný! Vraj ten jeden prezidentský kandidát, čo mal najväčšie plány riešiť problémy v justícii získal iba 3,3% hlasov a uznajte, čo už je to za potenciál pravdy, nádeje, očakávania ?! Aby ste nemuseli hádať, o kom Harabin dal takúto kritickú reč tak vedzte, že veru to bolo Pavol Hrušovský a ešte niečo, jeho istotou nevzdávať sa na svojej ceste k pokračujúcej kariére predsedu Najvyššieho súdu ho neodradil ani ten odkaz od premiéra Róberta Fica - Štefan, nekandiduj, polarizuješ vzťahy v sudcovskej komunite a to je veľký problém!
Pre mňa je dôležitá iba mienka sudcov a vôbec nie politikov, nech sú to politici akýkoľvek, takí či takí! My sme s premiérom priatelia, to je v poriadku, ale to je jednoducho naozaj všetko! Zvedavosť v podobe otázky, či sa o tom rozprávali, zmietol zo stola radikálne – a prečo by sme sa mali o tom rozprávať? Ústavní činitelia nemajú povinnosť navzájom spolupracovať či vnucovať si jeden druhému svoj názor, to je predsa demokracia! Majú sa rešpektovať, dodržiavať zákon a to je všetko! Viac už nič!
Možno to voľakto bude brať na ľahkú váhu, ale v konečnom dôsledku je to najväčší dôkaz, že Štefan Harabin veru voľby predsedu Najvyššieho súdu v ničom Slovensku nezjednoduší, ba naopak, tak akosi „na dôvažok“ sa predviedol ako razantný kritik svojej konkurentky Ďurišovej. A naopak, pochybnosti o mene Bajánková, medzi novovymenovanými sudcami bez časového obmedzenia s tým, že je to dcéra jeho priateľky aj konkurentky vo voľbách charakterizoval ako márnosť, ktorá sa ho vôbec netýka! Klasika, hovorí sa, v ničom sa nezmení, je výhradne iba svoj!
Nuž ktohovie, ako by reagoval dnes, keď už je k dispozícii aj stanovisko Jany Bajánkovej k jeho výroku o vzájomnom priateľstve? Snažím sa byť priateľská ku všetkým svojim kolegom a štýl práce Štefana Harabina súdnictvu a ani Najvyššiemu súdu naozaj nepomáha. Rovnako tak, ako tie naše antidiskriminačné žaloby na platy sudcov na špeciálnom súde, to bola chyba, čo nás v očiach verejnosti poriadne „počmárala“ a už som ju stiahla, nebolo to správne, skôr iba pomýlené stanovisko. Nič sa nedá robiť, je vidieť, že svoju kandidatúru berie vážne a zodpovedne, kamarát, nekamarát, chce zvíťaziť!
Predsa však je v celej kauze voľby predsedu poriadna zmena – Bajánková to svojim vyhlásením o skutočnej podobe svojho a Harabinovho priateľstva predstavila v celkom inom svetle reality a ešte voľačo – predseda NS Harabin a aj minister Borec boli, ako keby inkognito, na návšteve u premiéra Fica ! Harabin všetko popieral, Borec zasa zľahčoval, ale nepochybujem, že hľadali pochopenie či priamo požehnanie a to sa nepriznáva na počkanie.
Najskôr som si chcel urobiť radosť a zatipovať si, kto mne ako víťaz tých inkriminovaných volieb vyjde, no napokon som sa toho potešenia vzdal. Slovensko, najmä zainteresované kruhy počítajú naozaj o dušu, kto z tých osemnástich, čo budú svoje hlasy rozdávať je „ za koho, alebo naopak, proti komu“, alebo čo všetko by ho mohlo posotiť či priamo fackou prinútiť dať svoj hlas presne tomu, či onomu, teda jednej z dvoch dám, alebo Harabínovi a vyšlo mi to veru tak, že by sa to vôbec neoplatilo byť úspešným. Lebo nech už to dopadne akokoľvek, nech vyhrá Čižmárová, Bajánková, alebo ten nezničiteľný a večný Harabin, bude za tým toľko pochybností a podozrení, že ešte ani len ten víťaz nebude mať radosť v čistej podobe a o nás, slovenskej pospolitosti, radšej ani nehovorím. V kútiku duše však tie nové vedomosti a prezradené tajnosti predsa len rozfúkali iskierku nádeje, že Štefan Harabin sa predsa len kandidatúry vzdá a neprinúti nikoho zo zainteresovaných rozhodovať sa pod tlakom jeho predstáv a zlovôle, čím by všetko zjednodušil, lebo cestičku pre svoju pravdu si už vybudoval tou svojou originálnou výhovorkou. Bude celkom jedno, kto voľby vyhrá Bajánková, alebo... a nebudem sa opakovať, ten slogan, odkaz, poučenie či hádanku si vylúštite každý sám v sebe.
