No čo už, všetci viete, že aj taká osudová viera býva málo, vlastne vôbec nič, lebo už štart do turnaja nás poučil, že voľakde sa stala chyba, lebo USA a predovšetkým Slovinsko nám dali poriadnu lekciu o symbióze hokejového kumštu, kolektívneho snaženia a potreby všetko riešiť iba čestne a zodpovedne, aj keď sú to zdanlivo celkom nepodstatné veci ovplyvňujúce dianie v reprezentačnom tíme. A tentoraz to naozaj nebude úvaha o tom, ako sme kruto zaváhali, keď sme neodhadli ozajstný potenciál kumštu Petra Šťastného, geneticky ukrytý v jeho synovi Paulovi a neusilovali sa urobiť aj z neho Slováka, hoci to malo byť celkom iste samozrejmosťou! Veď vieme o čo v tom ide tak naozaj, dominantou úspechu je v konečnom dôsledku štatistika a kto sa nás kedy bude pýtať, s úmyslom naše národné úspechy znehodnotiť, ako to bolo s našou olympijskou bohyňou Kuzminovou tak naozaj!?
Tentoraz ide celkom iste iba o to, čo je našej letore a zvyklostiach v podobe – len aby sme v hanbe nezostali – pravidlom! Je to neschopnosť hovoriť si pravdu aj vtedy, keď je to jednoducho nevyhnutnosťou, keď sa treba dopracovať naozaj iba k podstate problému, lebo ak sa to nepodarí jednoznačne a bez manévrov či predstierania „dobrých úmyslov“, dôsledkom bude nielen horkosť individuálneho sklamania, ale predovšetkým bolesť z kolektívneho zlyhania, čo je jednoducho oveľa vyšší level utrpenia. Tentoraz to teda dostalo podobu vraj menšie zlo, je to spojené s konfliktom medzi našimi špičkovými hokejistami Zdenom Chárom a Miroslavom Šatanom, ktorý sa odohral v čase ich súperenia v KHL a poznačil nielen Šatanove zdravie, Chárovu česť, ale predovšetkým, neuveriteľne negatívne celý slovenský hokej!
Písal som o tom viac ako zodpovedne už vtedy, keď to bolo aktuálne, svoje názory, postoje a predovšetkým dlhoročné skúsenosti a vzdelanie spojené so športom som sa usiloval ponúknuť ako udalosť celkom jedinečnú, danú rozhodnutím športovca, pred ktorého dianie na ľade v presne danom okamihu nastolilo dilemu rozhodnutia – ako to vyriešim!? A Zdeno Chára sa rozhodol jednoznačne, povedal by som predovšetkým hokejovo a z pozície svojich fyzických daností, skúseností a veru aj zaužívanej taktiky v NHL, spoľahnúť sa na svoju všetkému na ľade dominujúcu silu!
Nepatrím k tým, čo by mu to vyčítali ako zlý úmysel, ale nič sa nedá robiť, videl som záznam tej akcie naozaj vari tisíckrát a nikdy som na opise toho, čo sa naozaj stalo nemusel zmeniť ani len čiaročku! Situácia bola jednoznačná, pri korčuľovaní z vlastnej tretiny sa Šatan sústredil na sledovanie puku, dominantne a presne v tej chvíli sa Zdeno Chára, ako hráč spoľahlivo čítajúci hru, naozaj komplexne a celkom prirodzene rozhodol svojím majestátom vstúpiť mu do trajektórie presne odhadnutého pohybu. Vedome, pripravený na náraz, s patričnou motiváciou a pripravenosťou celého svojho bohatierskeho tela a predsa len o máličko viac zodvihnuté ruky, až do výšky takmer spodného okraja Šatanovej masky z toho nevyhnutného stretnutia spôsobili, že katastrofa sa stala nevyhnutnosťou. Otras mozgu, poranenie krčnej chrbtice, lebo Mirova hlava sa pri náraze do kamenného brala s menom Chára nemohla ničoho iného dočkať a zúfalstvo všetkých hokejových fanúšikov dostalo presné meno – vážne zranenie, likvidačné zranenie, len aby to nebola definitíva konca kariéry kapitána slovenskej reprezentácie a Slovana!
Všetko ostatné si už pamätáte naozaj všetci, možno ste sa však neusilovali dovidieť až za oponu všetkého diania, čo tá katastrofa vyvolala tak naozaj v hokejovom zákulisí a pripomeniem vám predovšetkým tú svojim spôsobom predpokladanú drámu v podobe hádanky – aká bola pravda tejto pamätnej scény na ľade!? Fauloval Chára, zaslúžil si trest, alebo to vtedy rozhodcovia posúdili správne a hru zastavili iba preto, že Šatan bol celkom dezorientovaný a bezvládny, čo pravidlá predpisujú riešiť zastavením diania na ľade!? Alebo aj ináč, má pravdu Chára, čo doteraz tvrdí, že on je síce zronený vážnosťou Šatanovho zranenia, ale svoj zákrok neľutuje, lebo si stojí za tým, že bol čistý?! Alebo je istotu Šatanova viera, že Chára ho fauloval a žiada od neho ospravedlnenie!?
Veľa otázok a žiadna oficiálna odpoveď – to je pre našu krajinu a mentalitu národa typické a presne to sa udialo ako pokračovanie aj vtedy. Žiadna definitíva a predovšetkým osobný vzťah oboch športovcov, čo boli celkom iste priateľmi, veď obliekali slovenský dres, pýšili sa spoločnými úspechmi a vážili si jeden druhého ako osobnosti naozaj mimoriadneho významu, tým neuveriteľne utrpel! Nevyjasnená udalosť je v ich živote viac ako traumou, predovšetkým v spoločnom bytí a osudovosti športového života sa stáva dramaticky zložitou. A ak si k tomu pripočítate tak akosi naviac aj neschopnosť zodpovedných pomenúvať veci pravými menami, teda tých, čo majú na starosti hokejovú reprezentáciu, kam svojou výkonnosťou stále obaja patria objavíte, že presne tam sa položil základ osudovej výhybky v živote oboch športovcov, národného tímu hokejistov a veru aj fanúšikovského smútku a rozčarovania až do dnešnej podoby márnosti, lebo čas sa dobiehať nedá!
Podľa klebiet sa dozvedáme, že Chára i Šatan sa každý na „svoje brdo a danosti“ usilovali veci vyriešiť celkom po svojom, v dobrej vôli, lenže neuspeli a mentalita ľudí je v tomto ohľade voľačo naozaj celkom originálne. Bez úsilia a skúseností právnika, psychológa, sociológa, alebo v modernizovanej podobe mediátora sa nedohodne ani len manžel s manželkou, veru aj s ústami plnými zodpovednosti a lásky a týchto dvoch nešťastníkov svojmu smutnému osudu nechali napospas vlastne všetci, čo tvoria zázemie nášho hokeja! Nikto nedokázal vytvoriť kontakt na žiaducej úrovni dôvery, nikto sa neusiloval veci pomenovať pravdivo a vysvetľovať dôsledky, lebo zavládol názor, že nepomenovať veci v pravdivej podobe bude tým menším zlom vo finálnom vzťahu Šatan, Chára!
Tréner reprezentácie Vladimír Vůjtek, aj jej menežer Otto Sýkora sa až ex post, keď už bolo jasné, že Slovensko dosiahlo na ZOH v Soči umiestnenie na predposlednej priečke, čo nielen fanúšik považuje za katastrofu, hanbu a zlyhanie priznali, že nenašli odvahu Mira Šatana nominovať do reprezentačného kádra predovšetkým preto, že ich vzájomný vzťah nie je vyriešenou kauzou a to mohlo znamenať až neriešiteľne zlú atmosféru v kolektíve hokejistov. Lebo čo už, obaja sú osobnosťami najvyššieho rangu a možné nepriateľstvo a očakávaná rivalita mohla byť naozaj začiatkom konca akejkoľvek synergie ešte predtým, než sa olympiáda začala! Rozhodli osobne, s vierou v dobré konce a pokojne môžeme tvrdiť, že tá predposledná priečka v poradí hokejového kumštu národov sveta je ich maslom na hlave! Jasné, možno to vôbec nie je pravda, ale kto iba zavádza a klame a až potom sa celkom vypočítavo prizná, veď už to aj tak vie celý svet, toho je správne urobiť zodpovedným!
A ako to už býva v spravodlivom žití vždy vtedy, ak sa osud môže predviesť aspoň naoko spravodlivo, posledné slovo z hokejovej obrazovky o dianí v Soči mal napokon aj tak Miro Šatan, lebo dostal príležitosť komentovať semifinále USA – Kanada, spolu s moderátorom a herným analytikom a bola to naozaj dobrá prezentácia! Všetka česť, hoci to naozaj nebolo v drese, na korčuliach, s hokejkou v ruke a chcem úprimne veriť, že mu to aspoň v náznaku vyliečilo hokejové bôle. Lebo čo už, nám v hľadisku naozaj nie.
