Prežíval som zrejme presne to, čo náš minister financií Kažimír, lebo aj ten sa dal verejne počuť, že to nevníma a podľa jeho vedomostí „vlastne o nič dôležité nejde“, ale priznávam sa, vôbec to nebola pravda! Márnosť hľadania cenovky s nižšou cenou, čo tam bola iba toť, nedávno, vo mne evokovala spomienky a prisahám, padla na mňa poriadna tieseň a sklamanie! To, čo som v kontexte s minulosťou v tých cenách objavil bol doslova šok, nechcelo sa mi ani veriť, že euro a jeho stavebný kamienok cent zo mňa urobili voľajakého fanfaróna, čo prestal byť dobrým a šporovlivým gazdom, ba celkom iste žije nad svoje pomery, lebo tá matematika, čo sa rozbehla v mojej mysli bola jednoduchá svojim násobkom vyjadreným číslicou tridsať.
Jedno euro je tridsať korún, alebo 10 centov sú tri koruny a po prvej sérii násobenia som mal náladu na bode mrazu! Celkom jasne som si uvedomil, že ten Klaus a jeho skepticizmu to asi vôbec nebola chyba, hlúposť či tvrdohlavosť, ale celkom iste rozvážnosť hospodára, čo v svojej vlastnej kuchyni spravuje nielen rozpočet a zásoby, ale prednostne aj múdrosť rozhodovania a uznávam, že aj moja neter, banková úradníčka ním vyškolená a obdivovaná, sa so mnou o zotrvaní českej koruny v živote Česka sústavne sporí, lebo dobre vie, prečo je skeptik ako bol on! Od chvíle, keď Počiatek na tej jachte dohodol ten koeficient prepočítavania slovenskej korunky na euro už voľajaký ten piatok naozaj prešiel, vraj žiadna deflácia odvtedy našu ekonomiku nestrašila a vidíte, to iba preto, že už iba zmienka o nej vo mne evokovala veľa nepríjemných pocitov!
Predovšetkým sklamania, výhrady tej mojej netere, bankárky z Prahy, že od tých čias česká koruna výdatne „podrástla“ a jej kurz už je dávno oveľa výhodnejší, ako to Počiatek „vynašiel“ pre nás a keď som to konfrontoval s tým matematickým cvičením o cenách pri tovaroch, čo som kupoval, bolo mi ako keby z ničoho nič všetko jasné! Kašľať na defláciu, tá by ma ako spotrebiteľa mala tešiť, zlé je akurát to, že ju necítiť a nevidieť a stúpanie tlaku, rozčúlenia a sklamania spôsobujúce vypočítané ceny sa stávajú zaručeným predpokladom infarktu, zlého trávenia a potvrdením istoty, že nehospodárim, ale rozhadzujem!
Už ráno, v Agromilku, noviny a dva grahamové rožky, SME 70 centov, rožtek á 9 centov – spolu 88 centov a oddnes si budem apetít a novinové dobrodenie pri raňajšej káve hnusiť tou cenou, čo som si stanovil od oka na viac ako dvadsaťpäťkorunáčku! S kávou celkom iste o päť korún viac a našťastie nesladím, lebo to už by bolo nad sily seniora čo pridobre vie, ako je treba viac tvoriť a nie troviť!!!
A potom to už bola katastrofa, tá záľaha cenoviek v Tescu ma celkom zničila a bolo mi jasné, že už som sa v zajatí spomienok nielen čerstvých, ponovembrových, ale aj tých, keď platili socialistické korunky a ešte len potom to bola katastrofa! Obyčajné zemiaky, základ slovenskej a vlastne aj seniorskej kuchyne vždy kupujem samovýberom, z prepraviek si ich vyberám podľa veľkosti, aby sa jednoducho varili a samozrejme aj podľa kvality, aby neboli naklíčené, poškodené a priveľmi rapavé a vždy tak asi dva kilogramy, čo je jedno igelitové vrecúško pripravené pri nich a za jeden kilogram jednotková cena 68 centov! Dlhodobo, ba občas aj 69, ale na to už nebudem prisahať, to už mi môže vlastná škodoradosť „vyplazovať jazyk“ a skúste si potom spočítať, koľko za ten „chlieb chudoby“ podľa cien dávnych čias vysolíte v realite!
Hrozno, jahody, to sú vitamíny čo kupujem synovi ako bonus a z lásky, pre seba tak jabĺčka z našich sadov, ale aj tak, kilogram – tie najlacnejšie okolo 80 centov – to je vitamín za cenu, ktorá by ma mala od kúpy odrádzať, lebo počítajte, krát viac ako tridsať a zhorkne vám ešte skôr, než doň zahryznete. A o tom exkluzívnom ovocí ani nehovorím, lebo je to viac dar ako povinnosť a v takomto duchu týrania svedomia a šetrnosti by sa dalo pokračovať v celom sortimente, bez ktorého lacná seniorská kuchyňa nedokáže fungovať. Ryža, múka, chlieb, mlieko, občas jogurt, nízkotučný, lacný, namiesto masla stužený pokrmový tuk, lebo cena je rozhodujúce kritérium, masť, olej, to viete najlacnejší, žiaden z nich nevidel olivu ani len náhodou a samozrejme mäso – najradšej vtedy, ak je akcia a potom si nakúpim do primeranej zásoby! Jasné, žiadna sviečkovica či teľacinka, ktohovie, či by som takéto dobroty vôbec prežil?
Jeden príbeh, čo defláciu stavia nielen do pozoru, ale robí z nej fatálnu hlúposť a je z Liedlu, kam chodím rovnako pravidelne ako do Tesca, lebo ponúkajú zľavy v širokom sortimente a naviac, sortiment potravín je naozaj široký. Nápoj bez cukru, sýtený, príchuť cola a pomaranč, dvojlitrové balenie a ak je dobre vychladený, môj junior mu holduje naozaj rád. Nie je tomu dávno, fľaša stála 17 centov, potom na chvíľku poskočila na 18 a teraz, keď nás „postihla“ deflácia, už je to niekoľko dní rovných 19 a nech mi to voľajaký zdatný ekonóm vysvetlí, ako je to možné, alebo kto si z nás na Slovensku robí dobrý deň?!
Teda tak, svojim spôsobom je to náhradný program občianskych starostí, to viete, voľby majú predpis „držať hubu a krok“, ale aj tak, pripadá mi to scestné a pomýlené, aby nás výkonná moc takto účelovo zavádzala, či azda aj chcela potešiť, vraj hurá, naše ceny konečne klesajú a naša kúpyschopnosť, či priamo životná úroveň stúpa. Žiaľ, ale iba potiaľ, kým mi cez skype neprídu na návštevy dcéry a nedozviem sa, koľko má senior dôchodok vo Viedni a prečo tá druhá radšej nakupuje za tie slabučké české korunky v Hodoníne, kam to má vlastne iba „za rohom“. Vidíte, človek nechce, ale čo už, nedá sa, aj cez takúto fámu je tu z ničoho nič ponuka volieb, lebo iba pred chvíľkou som počul v televízii spoveď ženy, čo už roky pracuje v Nemecku ako opatrovateľka odkázaných. Ale neváhala a napriek únave, nepohode a viac ako 60 eurovému výdavku za cestovné prišla voliť a moratórium, nemoratórium, odkázala nám nahlas a verejne – aby sa moje deti mali lepšie ako teraz, to je moja voľba, prišla som voliť zmenu! Konečne!
