Považujem za svoju povinnosť priblížiť vám aspoň slovom, ako na mňa ten pokus iniciátora a režiséra, ba veru aj moderátora celej tej produkcie Róberta Fica zapôsobil, ako som to absorboval ako vizuálne a verbálne predstavenie v podobe najhoršej možnej amatérskej ponuky a tie konce, keď som o tom začal meditovať, porovnávať s voľačím rovnocenným či aspoň podobným a hodnotiť – prisahám, že veľkoryso a nezaujato, oblievala ma hrôza! Tak voľačo takéto nám predviedol človek s obrovskou zodpovednosťou, neuveriteľnou hrdosťou až pýchou, vraj politik mocný, dokonale na svoju prácu v čele výkonného aparátu riadenia štátu pripravený a sebaistý v každom ohľade a už ten začiatok tlačovky ma šokoval riešením obrazovej podoby takejto dôležitej akcie.
K mikrofónu pred kamery a moderátorov i zvedavcov prišiel premiér Fico v dokonalom obleku, neviem prečo, ale nevedel som sa zbaviť dojmu, že to všetko vo finálnom efekte pôsobilo tak akosi prekvapujúco modro a oznamoval Slovensku, že voľby do parlamentu EÚ sú nesmierne dôležité, jeho strana takéto krédo vyznáva a zostava kandidátov Smeru do volieb je zodpovedná. To viete, evidoval som, že pri tejto úvodnej reči sa za jeho chrbtom pohybujú osoby v bielom a že to nie je žiadny spevokol, ale tá zostava kandidátov som prišiel naozaj až potom, keď som rozoznal v bielej blúzke šťastne sa usmievajúcu Moniku Flašíkovú – Beňovú, potom v bielych košeliach aj Maroša Šefčoviča, Vladimíra Maňku a Borisa Zalu, ktorých som bezpečne identifikoval a bolo mi jasné, že tá jednota farebnosti je režijný nápad s túžbou avizovať jednotu a čistotu úsilia byť reprezentantami nespochybniteľnými!
V rovnakom duchu nedokonalosti to však malo aj pokračovanie, predstavte si Boris Zala si obliekol na takúto dôležitú prezentáciu nohavice ako voľakde na letnú vychádzku na korzo, predstavte si, také voľajaké športové, biele a vyzeral na tom prehliadkovom móle ako neuveriteľne rušivý element, všetci elegantne čierno –bielo a on ..., no škoda to bližšie charakterizovať. A potom už dostal priestor Maroš Šefčovič, premiér Fico ho uviedol ako hlavnú hviezdu Smeru, aj so zásluhami, ktoré si už v EÚ vyslúžil ako podpredseda Európskej komisie a bolo to entreé dobre pripravené, obsahovo až chválenkárske a priveľmi optimistické, ale v tej bielej košeli to nemalo dokonalý punc vierohodnosti! To naozaj nebol dokonalý profesionál v takmer diplomatickej misii, to bol skôr rozjarený brigádnik prezentujúci sa celkom nezáväzne, ako keby pri troške vážnejšej reči v krčme pri pive a prekážalo mi to presne tak, ako všetky tie už uvedené nedostatky.
A potom už dostali slovo predstavitelia mediálneho sveta a nebudete mi veriť, ten neuveriteľne neadekvátny vizuálny dojem ako keby aj ich záujmom vtlačil ráz voľajakej nedôstojnosti a interesovali sa o veci skôr osobných rozmerov – prednostne u premiéra Fica a čo ako sa usiloval byť uvoľneným a nad vecou, nedarilo sa mu!
Ak dovolíte, trošku odbočím, lebo som si istý, že to všetko rozpačité v tej novinárskej zvedavosti spôsobilo manko premiéra vyspovedať sa pred verejnosťou z toho neuveriteľného sklamania po volebnom debakli a bolo vidieť, že je to jednoducho nedopovedaná komunikácia a ten deficit bolestínske mlčanie nevyrieši! Ukrývať sa je nedôstojné, mlčať a neklasifikovať či utekať pred realitou je doslova zbabelé a naviac, strana Smer to v konečnom dôsledku prevzala ako metódu úteku pred vlastnou zodpovednosťou. Pamätáte sa, už pred voľbami sa hovorilo o možnostiach zmien vo vládnom kabinete, lebo výsledky viacerých rezortov nie sú pohodové, skôr naopak, väčšinovo je to bieda, omyly, ba veru aj hanba a teraz, keď bola príležitosť ukázať, že to neboli iba zavádzajúce sľuby, nedeje sa vôbec nič! Alebo zabudnite a odporučím, všetko v tomto ohľade riešte spravodlivo so svojim svedomím a s doterajšou praxou vládnucej strany, kde žiadna výhovorka, ani v podobe zamlčaných rozhodnutí, jednoducho nemá miesto!!!
A potom už prišli tie otázky, ktoré ma celkom vykoľajili a iritovali, publikum bolo škodoradostné, veď uznajte, položiť otázku premiérovi v podobe – nevymenili by ste sa najradšej so Šefčovičom a nešli do Bruselu než... To pochopiteľne bolo len cítiť, ale aj tak to nebola jednoduchá záležitosť, Róbert Fico to akože zvládal, ba veru aj „argumentoval“, že on by zo Slovenska neodišiel nikdy, ale čo už, jeho služba v právnej sfére EÚ, keď sa mu nedarilo byť doma generálnym prokurátorom svedčí o všeličom inom, než o pravde v jeho slovách.
Pokračovanie sa už nevydarilo vôbec, budúcnosť v podobe parlamentných volieb v roku 2016 už malo podobu slov z titulku. Povediete stranu Smer do súboja o víťazstvo tak rozhodne a odvážne, s entuziazmom a vierou v samého seba ako doteraz vždy a vôbec nie prekvapujúco zaznelo to neviem, ešte o tom ani nepremýšľam a nič v tomto duchu ani neplánujem, čo v takejto podobe do úst politika, na ktorého sme sa pozerali a ktorý u nás všetko rieši výhradne radikálnym rozhodovaním, nepatrilo!
Viete, nechce sa mi veriť, že je voľbami a odmietnutím voličov až tak definitívne zdeptaný, že stratil vôľu znova zabojovať, voľačo na sebe zmeniť, zapochybovať o predstavách, ktoré ho až doteraz presviedčali o oprávnenosti viesť túto krajinu ako líder, no na druhej strane je to v stranách jedného vodcu vždy akurát tak!
Také je teda moje prvomájové zamyslenie sa, spoluobčania, pasuje sem presne ako moja nechuť k diktatúre nesprávne pochopenej väčšiny, ako to realizuje súčasná vláda a celý Smer aj v parlamente a ten premiérov prejav sklamania a malovernosti je mi dôkazom, že on už kdesi hlboko sám v sebe vie, že každá sláva má nielen svoje vrcholy, ale aj horšie podoby. Teda tak, majáles sa v Smere síce konať môže, veď očakávania trinástich kandidátov do europarlamentu sú optimistické a radostné, vraj to bude najmenej v podobe súčasnosti, teda 5 poslancov, ale čo sa dá robiť, rovnakou číslovkou by som ohodnotil všetko ostatné, čo nám verejný brífing zjednotenej ľavice v nevydarenej prezentácii a v réžii svojho vodcu ponúkol.
