Viete, oficiálny program osláv dekády nášho členstva v EÚ bol naozaj dobre viditeľný, celé Slovensko vedelo, kto všetko z oficiálnych predstaviteľov Únie k nám zavítal na oslavu takéhoto jubilea, hoci je to v svojej podstate naozaj skôr spoločenská formalita než voľajaká rodinná stretávka plná emócií, je to očakávaný bontón a patrí to k veci! Čo nevidieť sa ešte väčšej slávy dočkáme ako predsedajúca krajina EÚ a potom to bude ešte preukaznejšie, ale nič sa nedá robiť, už aj dnes je Slovensko krajinou, ktorá sa dostala do povedomia obyvateľov Zeme spoľahlivejšie, ako keď sme boli napríklad vo Varšavskej zmluve či v tábore socializmu! Tá hviezdička na zástave EÚ je viditeľná a patrím k tým občanom, čo túto skutočnosť prijali s radosťou a považujú to za náš spoločný profit.
A práve tento rozmer oslavy dekády Slovenska v EÚ – ten v širokej pospolitosti, najradšej na námestí, lebo takto u nás oslavujeme radi čo len chcete, či na čo si spomeniete, alebo čo vám urobilo radosť, veď ešte je v živej pamäti nedávna oslava košických hokejistov po zisku titulu majstra v sedemkolovom finále nad Nitrou - by som chcel pripomenúť s troškou trpkosti. Zvolané a pripravené oslavy to celkom iste boli, námestie P.O. Hviezdoslava v Bratislave, so stálym pódiom aj pripraveným sedením pre divákov boli k dispozícii a keď som videl reportáž z tejto udalosti, v ponuke viacerých televíznych spoločností, bol to viac ako pesimistický zážitok. Ľudí bolo skromne, dali sa počítať v hodnotách desiatok, atmosféra skôr zážitková z príjemného počasia než z osláv, hostia na tribúne možno v rozpakoch, lebo očakávania záujmu boli celkom iste oveľa väčšie a tak som bol napokon rád, keď sa šikovní reportéri skôr zamerali na individuálne „zbieranie zážitkov a emócií“ medzi tým riedkym publikom.
Naozaj prišli aj lepšie emócie, ulica vie byť prajná a radostná, reč bola o možnostiach cestovať, o občianskych právach, o štúdiu v celom svete, o zamestnaní v rovnako širokom zábere a trošku som zrozpačitel, keď sa pani v stredných rokoch vyznala z presvedčenia, že veď ani nie je čo oslavovať. Nebola výrečná, skôr iba skeptická a uveril som, že je to dôkaz výnimky medzi ináč spokojnými, ale kdeže! Oslavy v tejto podobe sa napokon ukázali byť celkom neslávnou udalosťou, lebo poslednou bodkou ich priebehu bola spoveď respondenta v podobe ťažko identifikovateľného chlapa, tipoval som ho k „dobre udržiavaným pivným skautom“ oblečením aj vizážou, v takejto podobe.
Aha, náš vstup do EÚ a ako to hodnotím!? No teda od tej chvíle už to ide u nás iba dolu kopcom – zacmukal, tak očistom, ako keby hľadal voľačo ešte preukaznejšie k vyjadreniu nostalgie nad „starými dobrými časmi“ a odišiel. Cítil som sa nedobre, zaskočilo ma to, tento typ spoluobčanov sa medzi nami vyskytuje už naozaj iba občas, lebo je zložité priznávať si „holý zadok“ medzi oblečenými, ale ako memento to napokon akceptujem s pokorou! Ak už pre nič iné, tak vari práve preto, že ak národ s voľačím vyjadruje spoluúčasť, alebo je naopak proti voľačomu s vedomím svojich potrieb ochrany slobody, je naozajstný a je to vidieť a cítiť! Vlastne neďaleko od tej „smutnej slávy“ dekády slovenskej účasti v EÚ sa stretli účastníci protestu proti zlovôli štátnej moci voči Hedvige Malinovej a hoci to bolo počtom účastníkov tiež skôr komorné než masové, atmosféra oboch občianskych mítingov bola neporovnateľná!
No čo už, ešte sme stále svojským národom, k európskej letore tak naozaj máme ešte stále ďaleko, ale byť aj v tomto ohľade optimistom nie je zlé očakávanie, čo poviete?
