Svojim spôsobom je to ako začarovaný kruh, lebo vývoj je v každom prípade iba vtedy pozitívny, ak sa kvalita života v svojom komplexnom ponímaní dvíha nahor, spoľahlivo, ale v súlade s možnosťami ekonomiky a funkčnosti štátu. Lebo akurát v tom je ukryté to tajomstvo súčasnej biedy napríklad Grécka. Veď akurát to dobre poznáme aj od nás a keby sme sa vo chvíli vzniku našej demokracie boli posunuli na cestu zvyšovania životnej úrovne iba so snahou vyrovnať sa tým bohatším, boli by sme dopadli presne tak, ako oni. Ale tá túžba v nás je napriek všetkým obavám či výhradám nielen ako pokušenie, lebo si nerozumne požičiavame, chceme mať viac, hoci to nemôžeme zvládnuť a potom je to „Grécko“ tragédiou aj u nás, v rodinnom rozpočte či v individuálnom krachu.
Ale to už som odbočil, pre nás a spoznanie predstáv či plánov zamestnaneckých skupín je najdôležitejší kontext medzi tým, čo je primeraný vzťah medzi vysnívanými a reálnymi potrebami a možnosťami štátu. Lebo pozor, ani táto strana rovnice sa nespráva rozumne, kdeže, alebo aj naopak, celkom prirodzene štát klame, vyhovára sa, realizuje výhradne iba to, čo musí a to aj vtedy, ak by na to bolo prostriedkov i možností viac ako dosť! Je to občas risk, lebo verejná mienka z času na čas vyrobí nielen kotrmelec či raritu, ale aj celkom zlyhá, ale hľa, dôkaz nad všetko ostatné! Lekári a sestričky sú pre zdravotníctvo ako spojené nádoby a predsa skončili v celkom rozdielnej prítomnosti! Tým jedným hojno, podľa ich vôle a tým druhým nič, lebo ... Ozaj, lebo čo!? Pomenujte si to sami pre seba a v tej chvíli upriamim pozornosť Slovenska na kauzu mzdy v školstve!
Je to problém dotýkajúci sa mocnej skupiny občanov, zdôrazňujem skupiny vzdelanej, nevyhnutne celej spoločnosti potrebnej a nezastupiteľnej, ale rovnako tak spoľahlivo aj obchádzanej, ignorovanej a ako keby „neviditeľnej“. V dobe, keď boj o lekárske mzdy eskaloval až do otvorenej výzvy konfrontovať odolnosť štátu a silu presvedčenia lekárskych odborárov, sa po prvý raz objavila potreba niečo na tento spôsob zorganizovať aj v školstve. Jasné, oveľa skromnejšie, učiteľom stačí zvýšenie miezd o 10% a aj to je po tých dobách „ignorácie a ich neviditeľnosti“ skvelé rozhodnutie, ale všetci viete, ako to dopadlo!
Nič sa nestalo, ako sa hovorí „karavána ide ďalej“ a hoci napokon predsa len prišlo viac ako to „psi síce štekajú“, reakcie zodpovedných boli celkom iné, ako v prípade štrajku bielych plášťov. Nemáme, nedáme, nevymýšľajte, doba je ťažká a keď sa predsa len dostavilo uvedomenie si márnosti úsilia a ťarcha vlastnej bezmocnosti a pokory – aj my si zaslúžime, aj nás potrebujete, aj nám je ukrivdené, aj my sme vzdelaní, aj naše obetovanie sa a význam pre všetkých je hodné odmeny a budeme štrajkovať až do víťazného konca, prišla blahosklonná reakcia celkom všetkých zodpovedných!
Tak dobre, ale viac ako 5% to nemôže byť a potom už sa čakalo, čo tie učiteľské odbory, čo tí radoví učitelia a školskí zamestnanci, lebo pre nich v tejto sfére „kvitne ešte menej ružičiek nádeje“ a stalo sa. Prekvapujúco - alebo 10%, alebo štrajk až do víťazného konca so začiatkom 26. novembra! Odhodlanie preveľké, avizované a keď som si prešiel niekoľko škôl, naozaj to vyzeralo byť presvedčivé. Nedáme sa, dokážeme si obhájiť predovšetkým naše miesto v systéme správy štátu a veru aj svoj honor a česť!
Nastalo ticho, minister Čaplovič mlčal, Kažimír sa neopakoval, ten arabský trh sa vlastne ani nedal ako pohana učiteľov ani ničím prekonať a prišlo východisko v podobe konzultácií prezidenta Gašparoviča s predákom školských odborov Ondekom. Zvláštne posedenie, divná atmosféra rokovania, lebo uznajte, prezident sa dal počuť, že on by učiteľom pridal veru hneď a aj viac ak sa to dá – ale to on nevie a Ondek celkom v neuveriteľnej krotkosti zareagoval, že on veru pristane aj na menšom než desať percentnom navýšení a o koľko by to bolo tak naozaj sa dohodne na rokovaniach pred zahájením toho avizovaného štrajku!
No, predák odborov v zvláštnej podobe, keby to bol takto viedol Kollár, ešte dnes by tu bola vojna bielych plášťov realitou a národ by nemal kto liečiť a hoci mám od ľudí z odboru iba niekoľko reakcií, sú neuveriteľne rovnako znejúce, hoci na prvý pohľad s realitou nekompatibilné!
Hanba! Sme obyčajné handry do ktorých si utrie topánky naozaj každý! Smutné, naša „predposratosť“ je na hranici hanby a prekliatia učiteľskej profesie a naozaj si nezaslúžime podporu a žiadnu úctu! Toto je čo, takáto dobrovoľná rezignácia, hoci sa ani nevie, či z toho tí s mocou v rukách majú strach!? Radšej pôjdem voľakde inde, tu sa prepadnem od hanby!
Triedna pani učiteľka môjho syna ešte zo štvrtej triedy, rok pred odchodom do penzie bezmocne plakala – hoci nie je v odboroch a prijala rozhodnutie – odchádzam vo chvíli dovŕšenia vekovej hranice, hoci už má dohodu dokončiť rozbehnutý školský rok, lebo šliapať si nedá aspoň po tej hrdosti, keď už si tu nikto učiteľskú robotu neváži. Rozumel som jej, tie slzičky ju museli naozaj páliť a ako sa hovorí, je to voľačo nepredstaviteľne hanobiace celý rezort a ľudí v ňom.
Viete, ak sa obzriem o tých niekoľko dní dozadu, keď sa odborári na čele s Ondekom dali počuť, že 10%, alebo štrajk až do odvolania, bol som skeptický. Mzdy v rezorte sú naozaj slabé, zamestnanci majú minimálne rezervy finančne vydržať a naviac, prídu ešte aj osobné platby do sociálnej i zdravotných poisťovní a vtedy som odborom navrhol, aby akurát túto ťarchu prevzali na seba. Sú bohaté, ich majetok je dielom členskej základne, takže by to bola akási reciprocita pochopiteľnej dimenzie, lenže ako vidíte, nebolo počuť! To radšej pozor, kľaknúť a v pokore prijať to, čo si vláda takpovediac „odtrhne od vlastných úst!“ Naozaj neviem, ako by som v aktívnej robote reagoval ja, čo všetko by som skúšal a koho by som sa snažil prehovárať, ako tú potupu zmierniť, ale celkom iste by som sa nestal „mŕtvym chrobákom“, lebo ako sa hovorí, všetko má svoje hranice.
Ako dôkaz nech poslúži akurát Pavel Ondek a jeho „spolok odvážnych a spravodlivých, čo sa za svoju slávu a česť nebude biť ani za neviem akých okolností, veď hľa, to je celkom iste voľačo vážne a mohlo by to odborom uškodiť!“ A učitelia a školskí zamestnanci nech si pomáhajú ako vedia, je to ich záujem a nech si na tento trh nosia vlastnú kožu a hotovo!
No progres a pozitívum prichádza na svet z ničoho nič ako zázrak a hoci až po tej strašnej hanbe a pokore, ale predsa! Ondek sa reakcie školských zamestnancov preľakol, vraj ten odpor na jeho súhlas s kompromisom navýšenia miezd bol neuveriteľný a ustúpiť teda nemieni!
Keď som to včera ako čerstvú informáciu rozprával bývalým kolegom, nechceli mi ani veriť, lebo to bolo ako informácia hodná vyvolania záujmu verejnosti produkované celkom mierne a skôr opatrne, lebo tá hanba vyvolaná defetizmom je jednoducho priveľká. Len škoda, že Ondek nepovedal - ako odborársky bonus za tú hanbu, čo na seba uvrhol, že KOZ v prípade potreby „školákov“ štrajkovať sa všetky potrebné individuálne odvody do poisťovní stanú ich povinnosťou a buďte si istí, že v tej chvíli bude účasť na štrajku aj stopercentná! A celkom iste s dobrým koncom.
