Spravodlivo akceptovať všetko to, čo sa v tejto súvislosti, ako ponuka na trhu rozdielnych komodít objavuje vlastne od tej chvíle, keď sme na dnešnom území Slovenska začali spolunažívať. Prepáčte takúto klasifikáciu – celkom škodoradostne to zariadila história, teda väčšinový slovenský národ a viaceré menšiny, tak ako ich v svojej národnostnej kuchyni zamiešala Rakúsko – uhorská monarchia a podliehalo to toľkým vážnym, dôležitým, ale aj malicherným či až banálnym vplyvom, že je v tom dodnes viac neporiadku než si vyžaduje kultúra spolužitia. A robiť v nej za chodu poriadok všetkých vecí nevyhnutných k dobrej a spoľahlivej funkčnosti štátu je naozaj problém!
Uf, strašná klasifikácia, pravda, ale naozaj sa ináč nedá, lebo hoci sme s menšinami v celej ostatnej ponuke zaniknutej monarchie spoločný stôl pekne upratali a veru aj prestreli, ten s maďarskými spoluobčanmi vlastne ani nejestvuje!
Ak mám byť sám k sebe a k realite ponuky spravodlivý, tak veru svoje postoje budem vždy klasifikovať ako príslušník slovenského národa, ako ten člen voľakedy utláčanej a neuznávanej národnosti, ku ktorej sa Maďarsko, ako výkonná sila územia, na ktorom sme spoločne predstavovali domáce obyvateľstvo, správalo ako k voľačomu, čo ako keby ani nebolo. Je to otázka nielen dejín, ale predovšetkým etiky spolunažívania a spravodlivosti, je to o právach národov na sebaurčenie, o národnom jazyku a histórii, čo sú výsady zabezpečené medzinárodným štatútom absolútne nespochybniteľným, no už aj v moderných dejinách Európy sme o ne skôr museli bojovať, ako ich využívať!
Ten syndróm nespravodlivosti je nielen vo mne, ale celkom iste v každom roduvernom Slovákovi zakomponovaný ako vedomosť z histórie, je to v ústnom podaní, ale veru aj v profesionálnej sfére dejín, kultúry, jazyka, literatúry a s tým jednoducho nikto nič nezvládne, ani len v snahe to minimalizovať! Čo bolo, to sa jednoducho vymazať z hlavy a zo sŕdc nedá, s tým sa treba naučiť žiť akurát teraz, keď už je väčšinový národ slovenský v spoločnom štáte s maďarskou menšinou nielen samozrejme, ale podľa platného poriadku a zákonov aj celkom rovnocenne! Tých výkričníkov by bolo treba napísať naozaj viac, vlastne každý občan, čo sa nad takto vymedzeným problémom zamyslí by mal mať k dispozícii takéto znamienko pozornosti osobne, aby nezabúdal, čo je správne a želateľné, lebo ak to nebude akurát tak, nikdy sa v tejto krajine nerozhostí ten povestný „mier pod olivami“ na spôsob antických sníčkov.
Usilujem sa byť akurát takým občanom a darí sa mi, lenže vždy iba potiaľ, kým sa nedostanem do pokušenia hriechu vyvolaného tou druhou stranou opísaného sporu. V maďarskej menšine na Slovensku, na rozdiel od pokory, ponižovania a potrebe bojovať za práva väčšiny vlastné Slovákom, tak trošku z nostalgie, velikášstva slávy dávnych vekov i pomýlenej nadradenosti rezonuje dávna sláva Maďarov spätá s chimérou veľkosti národa a je na škodu vecí, že to vo veľkej miere, aj v tých obyčajných Maďaroch prežíva dodnes. Ako sa hovorí, jeden vystupuje ako nedaj sa a ten druhý neboj sa, čím sme uzatvorení v magickom kruhu nepochopenia a všetko, o čo sa s „čistými úmyslami“ pokúša jedna i druhá strana je bez šance stať sa dobrou voľbou.
Vrátim sa k tomu rokovaniu vlády, najskôr k jej negatívnemu postoju a k odmietnutiu výsledkov obecného referenda o názve obce Tešedíkovo, ktorá sa chcela z vôle občanov vrátiť vraj k pôvodnému názvu Pered. Bolo to v roku 2012, dve tretiny občanov vyslovili prianie volať svoju obec vraj tým historickým menom Pered a odvtedy sa touto kauzou zaoberala špeciálna komisia ustanovená vládou, aby rozhodla o oprávnenosti takto prejavenej občianskej vôle. Rozhodla, predovšetkým vraj v kontexte so znením platných zákonov a meno obce Pered zostane verejne viditeľné iba na jej označení s ekvivalentom maďarského mena slovenskej obce Tešedíkovo. Uznajte, nič naozaj svetoborné sa nestalo, dokážem akceptovať nielen stanoviská a rozhodnutia členov zodpovednej komisie, ale veru aj odkaz ministra vnútra Kaliňáka, že vraj k Peredu je nehodné sa vracať, tak ako sa Bratislava nikdy nevráti k názvu Pozsony a usilujem sa pochopiť aj miestnych rodákov, čo sa narodili pred rokom 1948 a v svojich rodných listoch majú záznam – narodený v obci Pered, že je to nostalgia či čo, ale nesúhlasím ani s postojom starostu obce Gyula Borsányiho, že to rozhodnutie vlády, výsledky referenda odmietnuť, sú vraj výpraskom demokracie!
Pamätáte, ten rok bol rokom hromadných zásahov do miestopisu obcí na Slovensku, odvtedy tu máme k dispozícii viac či menej vydarené zmeny názvov a ruku na srdce, pán starosta Borsányi, kto z vašich maďarských predkov o svoje práva pri výbere mena obce v ktorej žili bojoval tak, ako si hrdosť zasluhovala, lebo to je presne ten váš najzávažnejší argument! Nikto, ani dlhé roky potom a aj dnes sa väčšina ľudí s presvedčením, celkom rovnakým ako je to vaše rozhoduje skôr podľa znenia tých, odvtedy, teda v roku 1948, známych mien. Vraj Štúrovo, to áno, to vieme kto to bol, možno aj Gabčíkovo a Bernolákovo, ale Tešedíkovo...!? Uznajte, malicherné a účelové, ba podľa mňa ste mali urobiť skôr referendum na spôsob fanúšikov Manchestru United, čo jednu z ulíc vedľa svojho štadióna pomenovali menom sira Alexa Fergussona, lebo si to zaslúžil a hotovo a možno by ste boli uspeli. Nechcem byť malicherným, ale tie spomienky na veľkosť vášho národa sú naozaj nielen nostalgické, ale veru aj veci komplikujúce, lebo ak sa nenahneváte, dôkazom je akurát tá druhá správa z rokovania vlády, o stave národných menšín na Slovensku akurát dnes!
Napísal ju poslanec za MOST – HÍD László Nagy, ale v reálnom čase sa k nej už nehlási. Zo svojho postu splnomocnenca vlády pre menšiny odišiel v lete roku 2013, keď Smer v parlamente presadil zákaz dvojjazyčného pomenovania železničných staníc v obciach so zmiešaným obyvateľstvom a teraz tvrdí, že správa bola komplexne prepracovaná, chýbajú v nej vraj dôležité pasáže a jeho osobné odporúčania, takže je nekonštruktívna a podáva skreslený obraz o stave menšín na Slovensku!
No čo už, kto chce uverí, kto je predsa len rozhľadenejší vie svoje, v praktickom živote našej krajiny je to predsa len celkom ináč, ako si to v svojom itinerári myšlienok a rozhodnutí „vymyslí vedátor neuznaných kvalít“. Ak mám byť presným archivárom doby, tak presne to, čo nebude voňať ako menšinová požiadavka smeráckej moci, to sa prejaví rovnakým dôsledkom u žiadateľov a v tej chvíli je to presne to, čomu by sme sa už dávno mali vyhýbať!
Spolužitie je naozaj o inom, už by sme sa nemali ukrývať za pseudodôvody, za žiadne kamuflovanie historických krívd či bývalej dôležitosti a slávy, lebo nič sa nedá robiť, sme jednotným slovenským národom s národnostnými menšinami, mali by sme mať spoločné túžby a riadiť sa rovnakými cieľmi, nič čo nás zneisťuje a rozdeľuje už dnes jednoducho nemá nielen žiadnu dôležitosť, ale je vlastne niečím nás spoločne dehonestujúcim, takže ako sa hovorí, nech už je tá fiktívna sekera sváru konečne a definitívne voľakde na neznámom mieste zakopaná.
