Buďme spravodliví, predovšetkým sami voči sebe, lebo ak máme presne tento samozrejmý princíp dodržiavania rodovej rovnosti opísať v našich kratučkých dejinách demokratickej krajiny, teda od toho novembra 1989, nenájdeme akurát pre potvrdenie takejto pravdy takmer žiadne dôkazy! Iba muži, na tribúnach, v diskusiách a debatách, počuť bolo naozaj iba mužské hlasy a trvalo naozaj viac ako dlho, kým sa v poslaneckých laviciach Slovenskej národnej rady objavili ženy ako prirodzený fenomén politiky. Nikdy nezabudnem na skutočnosť, že jednou z prvých v tom zlomku „dámskeho poslaneckého klubu“ bola lokálna miska, po ktorej sa už dávno zľahla politická zem a to celkom jasne dokumentuje, čo sme si do dnešných čias priniesli ako dedičstvo socializmu!
To všetko dôležité prišlo však viac ako samozrejme, z ničoho nič, hovorí sa a v každej politickej strane sa dala nájsť predstaviteľka nežného pohlavia už ako celkom rovnocenný element vlastne prirodzene, ale aj tak iba ako ozdoba. Ľudská spoločnosť je však na takomto rovnocennom spolužití žien a mužov celkom závislá, parita, rovnocennosť, rozdielne vnímanie, citový obsah a z toho plynúce rozdielnosti myslenia a potom aj hodnotového rebríčka spoločnosť zjemňuje, zušľachťuje, robí ju všeobecne akceptovateľnejšou a dnes už je tu žena v politike predsa len celkom inou hodnotou. Jasné, nie je to vždy iba kvalita a múdrosť myslenia, je v tom často aj voľačo menej akceptovateľné či pozitívne, ale aj tak, príkladov poskytuje realita života slovenskej pospolitosti dostatok.
Nebudem nič prikrášľovať, nie je to v podobe naozajstnej rovnoprávnosti muž a žena, celkom iste nie, vlastne v žiadnej sfére života na Slovensku, ba ani v iných porovnávaniach, čo ja viem mzdová parita v rovnocenných zamestnaneckých pozíciách, ale progres sa zastaviť nedá a všetko sa vylepšuje vlastne za chodu. A tak je tu realita poslaneckej či verejnoprávnej práce mnohých dám, obdivujem napríklad profesionalitu Lucie Žitňanskej z SDKÚ, dodnes ma škrie, že potenciál možností veľkej osobnosti Ivety Radičovej sa premrhal nezodpovednosťou mužov s myslením malých a rozdrapených fafrnkov, ba viem oklasifikovať ako osobnosť s charizmou aj tie dámy, čo pre mňa nie sú synonymom dobra a múdrosti, čo ja viem pani Vieru Tomanovú, Renátu Zmajkovičovú či Janu Vaľovú, ale verte mi, ešte stále je to tak alebo onak iba občasnosť a vôbec nie samozrejmosť.
A v kontexte s tým čo som napísal, čo prezentuje môj vlastný hodnotový rebríček aj v tomto pohľade na realitu života na Slovensku je tu jedna zvláštnosť, rarita, nezvyklosť, alebo ak chcete tak výnimka, čo potom pravidlo prítomnosti žien v slovenskej politike potvrdzuje. Je to Monika Flašíková – Beňová, stálica na politickom nebi, napriek peripetiám sprevádzajúcim jej osobný i profesionálny život stále dobre viditeľná a to aj napriek tomu, že ju rozhodnutia spolustraníkov v Smere už dávno nepreferujú! Nebudem adresnejší, ale aj tak mi nedá, stála na štartovacej čiare Smeru spolu s jeho predsedom Róbertom Ficom, do chvíle, kým sa v roku 1996 nedostal na čelo slovenskej politiky a verejného života s rovnakými ambíciami a možnosťami aj vo verejnej a mediálnej sfére, ale potom to prišlo v prekvapujúcej podobe jej odchodu z popredia domácej scény! Priveľmi žiarila, jej ambície mali progres, perspektívu a dali sa nielen akceptovať, ale dalo sa im aj rozumieť a tak sa jej „program a potenciál politika“ presťahoval do Bruselu!
Odvtedy je to presne takto a na veci nič nemení ani skutočnosť, že to pozadie jej využitia vo veľkej politike a cieľoch strany Smer sa pre istotu nikdy nepreferuje, aj keď je ho vždy dostatočne mocne vidieť a trošku aj cítiť. Teraz kandiduje na post župana v kraji Bratislava, tak akosi priveľmi skromne, ale na to už sme privykli, no predsa len, realita dnešných dní nám túto dámu pripomenula ako političku a ženu s prirodzenými zásadami dobrej výchovy a všeobecných zásad morálky i občianskej cti! Na adresu vyšetrovania incidentu medzi občanmi v osade Moldava nad Bodvou sa ako poslankyňa europarlamentu, je členkou jeho výboru pre ľudské práva, osobne vyjadrila. A to aj napriek tomu, že ministrom vnútra SR je Róbert Kaliňák, člen strany Smer ako aj ona a keďže to bola otázka s pochybnosťami a výhradami, naviac v nadnárodnom rozmere, objavili sa pochybnosti. Čo je za tým? Ako si to vysvetliť? Je jej postoj k problémov v kauze policajný zásah v Moldave naozaj iný, ako ten Kaliňákom oficiálne interpretovaný, je v tom nesúlad?!
Nesklamala ma, je odvážnejšia ako kolegyne zo strany, ktoré som predstavil a ktoré sú v zodpovedných verejných funkciách, zachovala si štatút hrdej nezávislosti a cez printové médium verejnosti všetko vysvetlila osobnou výpoveďou. Dostala som ako europoslankyňa vo veci kauza Moldava nad Bodvou a rómska osada verzus policajná sila štátu osobný podnet občana a je mojou povinnosťou, ak som zodpovednou súčasťou systému, na tento podnet reagovať.
Výstižné, jednoznačné, ale jej zodpovednosť čestnej občianky už jej nedovolila mlčať. Potreba veci vysvetliť presne tak, aby v nich bola zakomponovaná právna podstata všetkého, čo sa dostalo do hľadáčika pozornosti občanov viac ako samozrejme, ale aj to, čo formuje jej osobné vlastnosti človeka a nielen poslušného politika, s predpisom zachovávať lojálnosť k strane, dostala podobu takej kratučkej spovede a ak si jej voľne interpretovaný prepis v skratke prečítate, budete mať pred sebou jej duševný portrét.
Môj podnet na policajný zásah v rómskej osade nie je čudný, nie je to naozaj cielený útok na ministra vnútra, bola to iba moja povinnosť, apolitická! Moja povinnosť poslanca je upozorniť, minister potom musí vysvetľovať a viac k tomu niet čo dodať. Bodka!
Rovnako som sa správala aj v kauze utečencov z Afriky na Malte a na Slovensku sa mi posmievali, čo vraj s tým mám!? Lenže vedzte, že ľudské práva nie sú o politike, tie sú výhradne o živých bytostiach a tak je to jednoducho vždy mne bytostne vlastné! Ani moji spolustraníci nechápu, prečo sa vždy postavím za práva homosexuálov a lesbičiek, prečo sa pokojne postavím do prvého radu protestujúcich proti neonacistickým výtržníkom, prečo sa pokojne podpíšem pod petíciu proti trase ropovodu, ak ohrozuje životné podmienky v Bratislave a na Žitnom ostrove, aj keď sú za ich realizáciu ministri z mojej strany!!!
V otázkach ľudských práv nikdy nerobím výnimky, v otázkach komunitnej politiky a občianskej spoločnosti som nikdy nerobila kompromisy a tak to bude navždy, nech si o tom myslia moji kolegovia, politickí komentátori a iní vykladači pravdy a morálky čo len chcú! Desať rokov roboty v európskej politike ma naučilo, „že z výšky Bruselu“ sa vám ukáže veľa vecí, ktoré si doma nedokážete ani len všimnúťa nechcete sa nimi zaoberať. A platí to samozrejme aj v opačnom garde, sedieť doma za pecou je rovnaký „progres“, nič sa nenaučíte! To platí nielen pre „veľkých politikov“, čo riadia štáty a krajiny, ale veru aj pre tých, čo majú regionálne, komunálne či celkom miestne povinnosti a tak radšej skončím, aby to nikto nepovažoval za moju osobnú predvolebnú kortešačku! Vedzte teda, to je o mojom myslení a mravných zásadách, ten podnet ohľadne policajného zásahu v Moldave nad Bodvou naozaj nebol súčasťou akéhosi sofistikovaného sporu - nesporu s Kaliňákom, aby mi nahnal voličov, lebo to by bolo pre mňa smutné!
No uznajte, ak tomu uveríte, ak je to pravda, tak takáto žena v politike má naozaj svoje miesto oprávnene.
