Verte mi, jeho reakcia, predovšetkým svojou veľkorysou akurátnosťou ma v jeho veku ohromila, bola nielen dôstojná a k našej súčasnosti veľkorysá, ba veru aj s patričným nadhľadom, lebo nám, ako dnes už samostatnej krajine dal pocítiť, že keďže dnes žije už dlho a spokojne v Česku, v úcte svojho okolia i správy štátu, necíti potrebu sledovať dianie na Slovensku prednostne či s prioritami, iba horkosť na ignorovanie svojich zásluh u nás zhrnul do lakonickej vety oznamovacej. Ak niekto spochybňuje boj proti fašizmu, alebo komunizmu myslím, že je to v súčasnosti smutné.
Ten rád dostal od svojej domoviny ako sa hovorí konečne, bolo mu ľúto, že Slováci na jeho zástoj a zásluhy zabudli, ba nielen to, odobrali mu všetky hodnosti, funkcie i miesto v protifašistickom odboji a ani po rehabilitácii po roku 1989 sa na jeho povesti u nás doma nič nezmenilo! Veľkoryso, no s pohnutím sa tento 97 ročný veterán nad všetku tú krivdu povzniesol a priznal sa, že napriek všetkému je na ten metál pyšný!
Svojim spôsobom sa osud rovnako „pozabával“ aj so spisovateľom a publicistom Rudolfom Dobiášom, ba vari ešte krutejšie, lebo sedemročné peklo v uránových baniach bolo exemplárnym trestom za činnosť proti komunistickej vláde v rokoch päťdesiatych v minulom storočí. To viete, otázku, ako to vníma, keď mu vyznamenanie teraz udelil a odovzdal prezident Slovenska, čo bol komunistickým nomenklatúrnym kádrom strávil tiež s nadhľadom, zrejme sa rozhodol nedať si pokaziť radosť, ktorá je celkom iste v každom ohľade zaslúžená a svojim spôsobom parafrázoval slová, čo ma upútali v prevedení staručkého plukovníka letectva. To sú paradoxy tejto doby, dokazujú, že sa táto spoločnosť celkom nezriekla minulosti, ktorá tu bola.
Teda tak a hoci naozaj nechcem byť účelový, či nebodaj vzťahovačný, je to také mocné, že spravodlivosť káže sa voľačomu takémuto presvedčivému nevyhýbať, naopak, je tu jasná potreba všetko na tento spôsob historickej pravdy o slovenskej histórii pripomenúť! Vyznamenané osobnosti Imrich Gablech aj Rudolf Dobiáš to ako vysvetlenie či odkaz povedať nemuseli, bola to ich dobrovoľná služba pre nás a ruku na srdce, sú to naozaj veľkí frajeri! Ako vtedy, tak aj dnes, budú prezidentské voľby a ak už voľačo také mocné, v prenesenom slova zmysle, čo povedali na ich adresu unikne komukoľvek ako spomienka s nezabudnuteľným odkazom, ten veru ani po rokoch ich utrpenia Slovensku a jeho realite či očakávanej a spravodlivej budúcnosti nerozumie!
Večná škoda, hovorí sa, ale predovšetkým hanba takým, čo im to všetko spôsobili, lebo ako vidíte, ani ex post sa nič s vedomím takej osudovej nespravodlivosti nevysvetľuje ľahko. Presnejšie, to sa vysvetliť naozaj nedá, o tom sa dá iba mlčať, s hanbou v duši i v srdci, myseľ vynechávam, lebo žiaľ, myseľ ľudí s takouto vyzradenou dedičnosťou sa zrejme nevylepší nikdy!!!
