Lebo raz darmo, aj vtedy bývali horúce letá, aj vtedy sa temperatúra vedela vyšplhať nad tridsiatku Celziových stupňov a nikto nám nikdy nedával žiadne výsady odísť z práce skôr, ani extra prídely tekutín a to sme robili v podmienkach, čo boli pre normálnych smrteľníkov nepochopiteľné. Keď som videl prvý raz rozžeravenú „papuľu“ muflovej pece, keď na mňa dýchla svoj pekelný oheň, keď z nej Emil šikovným, jednou rukou ovládaným gránikom vyberal mechanickými kliešťami rozpálený medený blok s 600 kilovou tiažou, tisícstupňovou teplotou a opatrne ho lifroval na valcovaciu trať, položil pred Ludvíka, čo bol rozprávkovo mocný chlap, neveril som, že by som sa to mohol naučiť, že by som tam obstál, že by som si akurát tam vedel zarábať na živobytie!
A keď potom Vojto trať rozbehol a rozpálený blok prvý raz vletel do obrovských valcov valcovacej stolice s menom TRIO a ozvala sa strašná rana, vyleteli iskry a na druhej strane sa ho ujal Jano, šikovným pohybom pajzra, čo bola vari poldruhametrová kovaná pomôcka podobná voľajakej husitskej zbrani, s ktorou sa ten žeravý blok musel pootočiť, aby sa vrátil nazad s povinnosťou rozšíriť sa, bolo mi naozaj ťažko. Ako v pekle, napadlo ma a srdce som mal naraz v krku a veru aj v gatiach! Veru tak, presne to bol môj prvý obraz z valcovne a nikdy v živote by som nebol uveril, že sa tam odvážim pracovať. Ako veľmi som sa mýlil!
Exkurzia, čo mi potom ako bonus mojej odvahe nedať sa a nebáť sa dožičil Feri báči, hlavný majster hrubého valcovania, čo sa mi už v ten istý deň popoludní stalo na dlho osudom, bola prehliadkou niečoho, čo som nikdy predtým nevidel. Rachot valcov, letiace plechy, medené i mosadzné, hluk až ohromujúci a všade chlapi do pol pása povyzliekaní, spotení, vlastne špinaví, ináč sa to ani nedalo nazvať, ale vyškerení a na mňa veru zvedaví. V priebehu desať minút som sa rozhodol, kde chcem robiť, lebo Milan, valcér na predvalci, čo bola valcovacia stolica za studena, druhý najväčší stroj v hale, kde valcovaný plech lietal po trati viac ako dvadsať metrov jedným smerom a reverzne zasa druhým, to ako ste prepli pohon obrovského motora mi prezradil, že tu zarába veru dobrý peniaz – od 4 až po 7, podľa nadčasov a tých je tu aj na rozdávanie.
A na druhej smene som už práve tu robil pomocníka valcéra, mal som odvahu sa to naučiť v priebehu niekoľkých smien a keď ma Feri báči po štyroch dňoch presvedčil, aby som valcoval na nočnej „muničku“, čo bol 70 centimetrov široký zvitok mosadze s hrúbkou necelý centimeter a váhou 400 kilogramov, zvládol som to! To už som nosil chrániče na uši - čo poznáte od toho hororu v Bratislave, to už som sa ani nebál, či sa nepopálim, či dodržím miery a urobím výkon, už ma volali Komenský, ba už som sa aj naučil dirigovať pomocníka a gestikulovať na žeriavničku, aby mi slúžila k mojej spokojnosti, lebo bez jej pomoci by som veru neurobil nič! Tam sa všetko riešilo výlučne za pomoci týchto pomocníkov, lebo to viete, všetko malo svoju „dôstojnosť“ vyjadrenú riadnou hmotnosťou.
Ale teraz už vážne, chcel som spomínať na tie horúce dni! Veru boli, násobené tou muflovou pecou, kde sa bloky žeravili od 700 veru až do 1100 kontinuálne, to podľa materiálu, po „trati“ neustále lietali hore dolu pomaly chladnúce i stenčujúce sa plechy a veru ešte aj tá moja „studená stolica“ produkovala okrem rachotu aj teplo, lebo čím bol ten plech tenší, tým bol veru horúcejší a žiadne familiárnosti sa neodporúčali. Všetko sa robilo v hrubých rukaviciach, na nohách sme mali bagandže s oceľovou špicou, ako som už povedal, na ušiach chrániče a verte – neverte, už na druhý deň v robote som sa naučil chodiť bez montérkovej blúzy aj ja!
Ako sa hovorí, nevyhnutnosť, žiadna frajerina, tá občas na koži pripečená iskrička kovu bola lepším osudom, než potom zaliata figúra a cez leto, keď teda naozaj bolo teplo, to bola až neuveriteľná sauna.
Ale naučil som sa, nikdy ma to nepoložilo, nepamätám si, že by tam voľakto voľakedy skolaboval a jedinou výhodou takýchto smien bola dodávka sódovej vody! Tá fabrika mal vlastnú sódovkáreň, vyrábalo sa to do takých 50 litrových nerezových fliaš – volali sme ich kyvety – ten ypsilon neobhajujem a cez osemhodinovú smenu sme vydrúľali veru aj tri! A to polovička chlapov radšej pila pivo, taký špeciál, s minimálnym obsahom alkoholu, čo by normálny milovník tohto moku nevzal do úst ani náhodou, ale čo už, oni na tú svoju „vŕbovú vodu“ prisahali, ako my na ten sifón!
To je teda spomienka na veky dávne, keď sme boli mladí, mocní a odolní, ale že to bol dobrý tréning to hlásam a tvrdím dodnes! Som kardiak s päťnásobným bypassom, čo mi slúži už pätnásty rok, nie som žiadna piškótka a mám sedemdesiat, ale tepla sa veru nemusím báť! Žiadna slabosť, žiaden kolaps, pokojne sa opaľujem, ak neplávam, tak sa najmenej desať kilometrov denne pošpacírujem a veru aj dnes som sa „vyvalil“ na deku na našom dvore a čítal som si, lebo slniečko hrialo ako na Riviére. Som si istý, že to vďaka tomu tréningu z tých lepších rokov, ako sa hovorí a aj teraz, keď sa chystám do postele, na ten hic vôbec nenadávam. Vonku je dvadsaťtri stupňov, je vari dvadsaťdva hodín, vlažná sprcha, letné pyžamo, ak si trúfate uhádnuť, čo je to za „nočný kroj“ tak naozaj a je mi jasné, že než sa ráno začnem rozcvičovať, tak sa vôbec nespotím!
To všetko tá valcovňa, čo poviete, ťažko v príprave, ľahko v starobe a hoci sa to hovorí naozaj trošku ináč nevadí, ako spomienka to bolo celkom milé. Viete, a vlastne aj znesiteľné, ale bez tých fantastických chlapov, ktorých mám pred očami dodnes, ako to najlepšie, čo ma kedy stretlo, by to aj tak nebolo ono. S nimi by som bol vydržal nielen to teplo, ale veru aj za polárnym kruhom a vlastne všetko.
