Aby som bol celkom korektný informátor, aby sa tej recenzii talkshow nedala vyčítať účelovosť, jednostrannosť či dokonca úmysel svojho favorita Milana Kňažka zvýhodniť, teda tú osobnosť s prívlastkom zrelá, zodpovedná a predovšetkým všestranne praktickým životom preverená priznávam, že osudy Procházku na politickej scéne som sledoval so zaujatím už od tej chvíle, keď sa ako poslanec za KDH stal lídrom tejto politickej strany a svoje ambície a samostatnosť v rozhodovaní napokon priviedol až k návratu k osobnej slobode! Kňažka poznám samozrejme dlhšie, ako skvelého herca, slobodného človeka s dobrou výchovou a potom aj lídra zamatovej revolúcie na Slovensku a politika v širokom zábere s perfektným odhadom vývoja a veru aj kvalít ľudí okolo seba, no nič sa nedá robiť, posledné roky je mi bližšia prítomnosť Procházku, skladám mu hold za profesionalitu v profesii právnika, obdivujem jeho reakcie v parlamente, odvahu byť konfrontačným aj voči moci a diktátu a v konečnom dôsledku obdivujem veru aj rozhodnutie z KDH odísť a vybrať si cestu prezidentskej kandidatúry.
Ten materiál v ponuke prílohy denníka bol profesionálne dokonale pripravený, ako sa hovorí, bolo v tom pre každého niečo na kriedovom papieri, malo to podobu priateľského rozhovoru Rada Procházku s hercom zo SND Róbertom Rothom a aj akousi verejnou spoveďou – jeho aj jeho manželky a keďže sa Kňažko priznal, že jeho kampaň bude skromná ktohovie, či sa dočká niečoho takto dokonalého. V TA3, na obrazovkách televízorov a pod kuratelou René Medzihradského to však vyzeralo viac ako rovnocenne.
Všetko odštartoval, možno viac ako očakávane, moderátor René Medzihradský vraj kvízom, v ktorom obom kandidátom položil celkom impertinentné otázky so všeobecnými údajmi o slovenských problémoch v širokom zábere, ktoré boli naozaj rôznorodé, ba priveľmi profesionálne náročné, ale musel byť sklamaný, obaja jeho hostia, každý svojim vlastným spôsobom, Kňažko uvážlivo, Procházka tak trošku nedočkavo verejnosť a teda aj jeho presvedčili, že krajina, v ktorej chcú zastávať úrad prezidenta je naozaj takým prostredím, kde sú doma a o ktorej veru vedia všetko, čo ich k tomu oprávňuje. Rovnako tak seriózne zodpovedali aj otázky dotýkajúce sa finančných nákladov prezidentskej kampane, ktorú už Procházka prakticky realizuje a bez problémov skonštatoval, že účet je verejne dostupný, kontinuálne kontrolovateľný a doteraz minul 103 411 eur a ešte ľahšie to mal Milan Kňažko, čo ho voľačo v tomto ohľade ešte iba čaká, podľa jeho možností to bude kampaň najlacnejšia. Bilboardy nepotrebuje, je viac ako 50 rokov verejne činnou osobnosťou, doteraz nemá zriadené ani konto na dary, ale nebráni sa podpore, rád prijme pomoc s dobrým úmyslom, ináč to však bude kampaň iba za pár sto euro z vlastných fondov! Naozaj sa mi páčilo pripomenutie sa, že bol jednoducho pri všetkom, čo Slovensko priviedlo k zmene režimu od totality po demokraciu a do politiky vstúpil predovšetkým preto, aby zanikol ten systém!
Celkom prirodzene na tieto jeho slová zareagoval Medzihradský, vraj aká je príčina jeho návratu do politiky, prečo kandiduje a bolo to zasa celkom jednoznačné a presné! Znovu sa sem vkrádajú chyby, tie staré, smrteľné! Slobodné voľby ako splnená požiadavka stanovená v revolúcii zostali, ale demokratické princípy správy štátu v celom zábere rezortov a inštitúcií nahrádzajú personálne prepojenia – jedna politická strana a jej moc je z ničoho nič celkom všade! Žiadna alternatíva, iba diktát, aj keď je to celkom katastrofálne násilie! Stranícka príslušnosť je viac ako odbornosť, profesionalita, zásady a česť i zodpovednosť pre zákonnou normou.
Svoj priestor samozrejme dostal aj Procházka. Všetko potvrdil, jeho argumentácia mala iný základ, nie je pamätníkom či vlastne organizátorom toho, čo sa urobiť muselo, aby ten starý spôsob diktátu politickej moci jedinej strany zanikol. Povedal to ináč – obnova spravodlivosti v riadení štátu sa musí zrealizovať cez občanov, musia sa vrátiť do systému vládnutia, zasa musia byť súčasťou rozhodovania a prezidentský úrad nie je priestorom na splnenie osobných predstáv, ale tie možnosti pre občanov prednostne realizovať! Chcem byť silným prezidentom akurát na zabezpečenie občianskych práv a na ochranu občanov! Chcem aktívne kontrolovať vládu, celkom iste parlament a chcem byť jednoznačnou protiváhou ich spôsobu politiky i riadenia vecí verejných.
Presne vtedy k nám z obrazovky prišla informácia celkom zásadnej charakteristiky – dá sa povedať, revolučná, všetko odhaľujúca a štát komplexne spravujúcich, pre Smer krutá, ale pravdivá a nás všetkých dehonestujúca! Parlamentná väčšina je sekretárka vlády Smeru a jej premiéra Fica a ak sa nad tým čo iba len trošku zamyslíte zistíte, alebo ak chcete tak naozaj objavíte, čo je našou biedou súčasnosti, kde sa láme naša občianska nezávislosť a v čom spočíva hrôza návratu k minulosti spred novembra 1989 – je tu zasa diktát moci a mlčiaca väčšina občanov tak ako vtedy a to je krivda v tej najhoršej možnej podobe!
Milan Kňažko skonštatoval, že hovoriť o tej minulosti musí, on tú minulosť prežil a všetko o nej vie a keďže dnes už sú v platnosti iba slobodné voľby a ten diktát moci sa vrátil a expanduje v celom živote spoločnosti, prezident nebude môcť odpočívať , bude musieť byť neuveriteľne aktívny a zásadový vo všetkom, čo predstavuje chod štátu. Musí sa stať dobrým hlasom tej mlčiacej väčšiny a hoci je Kňažko naozaj skvelým hercom, tentoraz to zaznelo naozaj ako občianska replika zo života a nie herca voľakde na divadelnej scéne.
Viac ako prirodzene na tieto slová zareagoval aj Procházka – podľa neho bude niesť prezident svoju zodpovednosť za výkon verejnej moci celkom samozrejme. Lebo on ako kandidát na tento úrad neberie čísla 406 000 nezamestnaných ako údaj do štatistiky, to sú v jeho srdci a mysli osudy ľudí, rodín, detí, národa všeobecne, je to agenda zamestnanosti Slovákov a on sa k tomu vie pripraviť aj v predstihu. Žiadna preferencia cudzích, naopak, burcovanie vlastných zdrojov, vo všetkých sférach hospodárstva a on už teraz sľubuje, že kancelárie prezidentského úradu v Banskej Bystrici a v Košiciach, kde sa teraz iba kúri a svieti, budú za jeho výkonu funkcie živým prostredím, kde bude pravidelne úradovať!
Vývoj relácie V politike sa presne v tej chvíli ako keby chystal zakormidlovať voľakde k novým prezidentským povinnostiam, ale Milan Kňažko to celkom jednoducho vrátil do prízemnosti danej realitou. Povinnosti a právomoci prezidenta netreba posilňovať a ani rozširovať, treba ich obsah jednoznačne uplatňovať, lebo Slovensko je vyspelá civilizácia, nikde vo svete sa nevnucuje ako nositeľ vojenskej, či extrémnej politickej sily, nám ide v prvom rade o prezentáciu reality, prírodnej i spoločenskej a v tej nadstavbe o prezentáciu našej kultúry!
Viac ako vydarene to skonštatoval v odpovedi na otázku, čo hovorí na výsledok župných volieb v BB, keď Slovensku a svetu odkázal, že Kotlebu nezvolili extrémisti, ale nespokojní voliči, ktorých urazilo ničnerobenie a arogancia strany Smer, lebo argumentovať je povinnosť a nie výhovorka! Povedať o konkurentovi že má hodnotu vreca zemiakov je zlá literatúra a nie politická zodpovednosť, takže niet divu, že čo si čo od voliča požičali, to sa im do Smeru vrátilo!
Procházka na tento postoj nadviazal, vraj aj generačný posun politiky má rovnaké predstavy a zásady, všetko je v politike podriadené ľuďom, národu, občanom, niet väčšej zodpovednosti v zásadách politika a replika Milana Kňažku tomuto konštatovaniu priniesla ešte jeden rozmer – vlastne poučenie z dedičnosti histórie! Demokracia prináša zmeny, totalita však aj voľačo horšie – príklad, v roku 1968 sa okupácia krajiny zmenila na trvalé obsadenie vojenskou mocou a predsa sme sa ako národ správali vazalsky, podriadene, nedôstojne!
V kontexte s tým, čo potom nasledovalo to bolo viac ako jasné proroctvo a odkaz, prezident musí byť nezávislý a nestranícky, pre celý národ a preto je priama voľba hlavy štátu demokratická zásada viac ako dôležitá – prezident je tu pre všetkých občanov! Nikoho o podporu, teda politikov a strany v ktorých sa prezentujú nežiadajú, Kňažko a ani Procházka, radi ju prijmú, poteší ich to oboch, ale svoju nezávislosť voľačomu v takejto podobe preferencií neuprednostňujú. Ba Kňažko to povedal ešte jednoznačnejšie, s pani Radičovou som sa rozprával, ale o podporu som ju naozaj nežiadal, je to výhradne jej vôľa a rozhodnutie, ako bude moju kandidatúru hodnotiť!
Rovnako sa vo veci vyslovil aj Procházka, má ku každej politickej strane rovnako ďaleko, nekandiduje proti niečomu a niekomu, ale iba za ten princíp dobrého výkonu vo funkcii a potom už prišla reč aj na možnú konkurenciu z ľavicového politického spektra – agentúry prieskumov verejnej mienky tvrdia – vedie Róbert Fico.
Rado Procházka zareagoval jednoducho, je mi to jedno a veru aj to, kto to napokon bude ako reálna osoba, aj keď je to je viac ako neúcta k vlastnému voličovi, no Milan Kňažko to predsa len trošku skonkretizoval. Povedalo sa niekoľko dátumov, kedy sa kandidatúra prezidenta za Smer stane realitou, Fico sa vyhovára, Lajčák všetko jednoznačne odmietol a hoci už je tu december, v strane kde je istota zaklínadlom vládne neistota! Je to neférové voči vlastným, je to Ficova osobná vypočítavosť a kalkulácia so všetkými možnosťami, ktoré všetko podmieňujú a uznajte, charakter osobnosti musí mať naozaj iné základy.
Za seba povedal Milan Kňažko, ako finálny odkaz – ak budem mať česť stať sa prezidentom je viac ako isté, že herectvo celkom zavesím na klinec, lebo práca pre občanov, pre tú mlčiacu väčšinu predovšetkým, sa stane v mojom živote naozaj všetkým, Slovensko je moja krajina, môj domov!
Ako post skriptum dopíšem, relácia mala pokračovanie, v náhradnom čase prišiel k povolebnej debate Marián Kotleba, ale to už bolo nielen v časovom skoku, ale aj s inou témou a čo sa dá robiť, to krédo Milana Kňažku si zaslúžilo byť posledným slovom!
