reklama

Najhorší možný verdikt!

Ani neviem ako sa to stalo, lebo čo už, život je v svojej nevyspytateľnosti režisérom osudov ľudí v podobách celkom neuveriteľných, ale verte mi, to, čo prezradím akurát teraz je pravda nespochybniteľná. S Milanom sme sedávali v lavici od deviatky až po maturitu, športovali sme spolu v mnohých podobách, on sa stal známym ako atlét, bol v svojom čase slávy aj slovenským rekordérom v skoku do výšky a potom sme v rôznej vysokoškolskej špecializácii skončili ako telocvikári a v konečnom dôsledku sme sa stretli pri basketbale! On tréner a neskôr aj funkcionár, nuž a mojim osudom bol najskôr svet trénera dorasteneckých nádejí a vlastný šport v druholigovom tíme s označením „starí páni“ a potom, celkom prirodzene, rozhodcovský chlebík! A zasa so spolužiakom, lebo Jožo, hoci bol skôr hádzanárom, sa napokon rozhodol predsa len elegantnejšie a maximálnu kvalifikáciu v basketbale sme získali spolu. Ten úvod je tu preto, že celkom iste aj týchto pánov dnes šokuje to, čo sa udialo v meste Prievidza v súvislosti s touto neuveriteľnou loptovou hrou!

Písmo: A- | A+
Diskusia  (11)

Basketbalové finále mužskej ligy, medzi družstvami Baníka Prievidza a Interom Bratislava sa po dvoch stretnutiach v Bratislave presťahovalo do Prievidze, za priebežného stavu 0 : 2, z pohľadu usporiadateľov a môžete mi veriť, že po sledovaní televízneho prenosu z Bratislavy som pri televízore sedel aj v tej inkriminovanej chvíli! Prečo ten prívlastok!? Nuž preto, že žiaden prenos napokon nebol, stretnutie sa skončilo kontumáciou domácich 0 : 20 s dodatkom – podľa pravidiel a predpisov Slovenského basketbalového zväzu, že štvrté stretnutie sa na druhý deň odohrá pred prázdnymi tribúnami, aby spravodlivosť dostala zadosťučinenie! „Šľak ma išiel trafiť“, čakal som na informácie, čo sa vlastne stalo, s očakávaním voľačoho šokujúceho a nemýlil som sa! Vraj inzultácia, zranený rozhodca, letiaci predmet mu rozbil hlavu a rozhodnutie vyzerá byť na prvý pohľad a podľa platných pravidiel súťažného poriadku správne, nebolo o čom diskutovať, ba stretnutie mali rozhodcovi ukončiť presne v tej chvíli, keď sa incident stal!

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Nuž spravodlivo, zo sveta informácií sa ku mne pravda dostávala v podobe „prachu z huňatej deky“ a to v takej podobe, že som v rovnakom scenári, ako sa potom rozhodli domáci hráči a funkcionári, reagoval aj osobne! Na štvrté stretnutie by som nenastúpil, trest je nekorektný, predstavuje násobok viny a zanedbania predpisov, je to skôr nešťastná náhoda než úmysel a šport je jednoducho dianie na ihrisku, súperenie podľa pravidiel v vôbec nie suchárske pravidlo bez účasti rozumnej mysle! Nesmiete si myslieť, že je to póza, mám na to dôkazy zo svojej športovej a rozhodcovskej praxe, alebo nechuť uznávať „suché predpisy“, lebo nie po prvý raz dostala verejnosť dôkaz, že v svete vrcholového riadenia nášho basketbalového zväzu to jednoducho nie je v pohode! Vylúčili nás, pre nehorázne dlhy z medzinárodnej basketbalovej federácie, hrozí nám, že napriek skvelým výsledkom reprezentantov stratíme možnosť bojovať o majstrovstvá Európy a tu, ako keby ešte aj naschvál, stratíme príležitosť sledovať fantastický ligový súboj v profesionálnej podobe tohto športu! Inter mal doma fantastickú divácku kulisu, hala v Prievidzi bola pripravená trom tisíckam divákov ponúknuť športovú drámu v rovnakom scenári a naraz nič, nula, zero, lebo ľudská radosť a očakávanie mimoriadnosti má občas aj takú podobu, čo treba pochopiť skôr srdcom než zákonníkom zločinu!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Neviem ako vy, ale mne termín z opisu udalosti pripadal normálne, pojem „letiaca konfeta“ mi nesignalizoval nič nebezpečné a v kontexte s inzultáciou už ani len zlomyseľnosťou nie a až potom som sa dozvedel, že tie papierové prúžky, čo diváci hádžu na športovcov a športoviská, ako prejav svojho spolucítenia s udalosťou už nie sú iba toaletné papiere, ale moderné náplne do registračných pokladníc a tie sú oveľa pohotovejšie, majú cievku, myslím si, že je z umelej hmoty, čo jej umožňuje pri správnej technike hodu ten elegantný let po parabole opticky prejavenej radostnej spoluúčasti. Nie som priaznivcov tejto praxe, ale je to svetový trend a keď som videl papierovými konfetami zahádzaný štadión majstrov Anglicka Manchester City, bolo mi jasné, že Prievidza dostala trest v podobe nepríslušnej, nespravodlivej a ľudí nehodnej!

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z oslavy basketbalu sa stala hanba a najhorší na tom je fakt, že to prostredie v Prievidzi poznám viac ako dobre, chodil som tam pískať pravidelne, tí ľudia okolo basketbalu boli fantastickí a keď si spomeniem na veľkorysosť ich tajomníka, telesne handicapovaného Ctibora Šturcela, bola to vlastne jednotka ľudskej lásky k tomu športu platná v celom svete a pochybujem, že jeho epigóni môžu mať iné vlastnosti ako mal on! Ak teda predseda Baníka Cígeľ Prievidza Jozef Peniaško povie na vlastnú česť, že konfeta hodená pre radosť a nie z úmyslu ublížiť je nešťastná náhoda, bolo mu treba veriť! Ten odchod rozhodcov do kabíny, prerušenie diania na 50 minút a potom verdikt – inzultácia a kontumácia, bez spolupráce s usporiadateľom a hosťujúcim tímom, ba veru aj bez prítomnosti zodpovedných, lebo šéf Slovenskej basketbalovej asociácie Ľubomír Ryšavý vôbec nebol na stretnutí a šokom je veru aj fakt, že člen hracej komisie napokon o veciach rozhodoval telefonicky, z Kataru, to vari snáď ako dôkaz toho, že naša úroveň spravodlivosti je s medzinárodným zázemím!?

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Za tie roky svojej praxe mám niekoľko príkladov podobných rozhodnutí riadiacich orgánov vrcholového basketbalu u nás. Už na samom začiatku svojej kariéry ligového rozhodcu som rozhodoval stretnutie, na ktoré súper prišiel bez platných registračných preukazov a súpisky, natrieskaná telocvičňa bola plná očakávania športu a chyba nováčika vo funkcionárskom zázemí hostí sa mi zdala byť nie ospravedlnením, ale oprávneným tlakom na moju znalosť predpisov! Stretnutie sme odohrali, súpiska hostí bola amatérskym dokumentom stvoreným s rozhodcovským dozorom na základe osobnej konfrontácie s občianskymi preukazmi a namiesto okamžitej kontumácie veci ex post riešila komisia na basketbalovom zväze. Stretnutie to bolo celkom iste zvláštne svojou atmosférou, ale napokon to aj pre mňa dopadlo v pohode! Prvý verdikt – nedodržal pravidlá súťažného poriadku, zastavuje sa mu činnosť – bol naozaj rýchlo zmenený na podmienečnú verziu a ešte rýchlejšie vymazaný, lebo udalosti v ľudskej spoločnosti mávajú naozaj viac ako svojské osudy!

O udalosti v súvislosti s postupom mužov BB do ligy v priamom súperení s Košicami som už písal – dostal som delegáciu náhlivo a mimoriadne, ešte pred stretnutím som od svojho kolegu, ináč jedného z hlavných kontrolórov vtedajšej hospodárskej moci dostal inštrukciu, že výsledok je zodpovednými určený, nemám sa priečiť, všetko mám nechať v jeho réžii a keď som videl, aká vrchnosť SBZ na tom stretnutí je bolo mi jasné, že ma čaká hanba ako stodola, ak voľačo nevymyslím! Mimochodom, vtedy tam bol tiež funkcionár Ryšavý, vtedy šéf komisie rozhodcov, otec toho dnešného Ľubomíra a uznajte, asi to nebude podobnosť celkom náhodná!

A už pri prvom odpískaní priestupku prišiel konflikt s „poučeným kolegom“! Domácemu hráčovi som odpískal kroky a on sa ma s dôrazom na dobre viditeľnú a počuteľnú prezentáciu pred obecenstvom, hlavne tým „zodpovedným“ spýtal, čo som odpískal?! Kroky, odpovedal som a svoj verdikt som doplnil rozhodcovským gestom, teda tým mlynčekom rúk a on mi oznámil skoro s krikom – a ja zasa faul a rovno do tváre mi výhražne otrčil päsť, čo bolo nielen gesto rozhodcu, ale predovšetkým upozornenie – poslúchaj! Mal smolu, v tej chvíli som sa zranil, zle som stúpil, rozhodovať som „už nemohol“ a zo stretnutia som odstúpil. Nedokázal som sa podieľať na takejto réžii stretnutia, s odstupom času mi niekoľko zainteresovaných kolegov z branže vyjadrilo uznanie, ale sám so sebou som bol spokojný až potom, keď som voľačo tomu podobné prežil na Myjave v stretnutí žien.

Vtedy to tam šéfoval boss s kreditom špičky, trénerskej, viedol družstvo junioriek federácie a aj domácich a keď sme s kolegom zo Žiliny pricestovali privítal nás uvítacou rečou hodnou interesu – nerobte nám problémy, mám to vybavené, lenže to už som bol ostrieľaná persóna. Všetko malo podobne rýchly priebeh ako vtedy v tej Bystrici. Hneď na začiatku stretnutia kolega odpískal domácej hráčke priestupok domáci tréner vletel na ihrisko ako strela, zdrapol ho rukami za plecia, triasol ním a kričal – toto boli podľa teba kroky, si slepý či čo... a potom už sa iba čudoval, aká bola moja reakcia! Zapískal som, zložil som mu ruky stískajúce kolegovi plecia a pokojne som mu oznámil. Boli to kroky a toto bola inzultácia a rozpažil som s gestom – tu je stretnutie skončené!

Ak si myslíte, že nás čakala hystéria divákov, mýlite sa, „súdruh“ domáci tréner, aj tej reprezentácie, si zrejme spočítal svoje a naše možnosti a bez problémov, či prejavov nespokojnosti na hranici našej bezpečnosti sme mohli odísť domov v pohode. Koniec bol jasný, reprezentačným trénerom rýchlo nebol a mne a kolegovi už nehrozilo, že nás niekedy na Myjavu delegujú, ani mimoriadne, zrejme pre istotu! Ale to už som neskúmal, skôr budem nahlas premýšľať, čo to súčasné divadielko v konečnej podobe s našim a predovšetkým prievidzským basketbalom spraví, predovšetkým takáto „striktnosť dodržiavania pravidiel“?!

Večer sa dokonca ten hlavný vinník priznal policajtom, takých čo hádzali „konfety“ v podobe náplne registračných pokladníc bolo viac a veru aj na iných športoviskách a nešťastnú náhodu povýšiť na úmysel, urobiť z toho inzultáciu aj s dodatkom v podobe dvakrát hrať pred prázdnym hľadiskom, čo už je „spravodlivosť“ neuveriteľne účelová, ba pomstychtivá, je podľa ľudskej veľkorysosti voľačo celkom nepochopiteľné.

A slovíčko naviac, vedenie Interu sa dalo počuť, že takýto koniec sezóny naozaj nečakali, vraj je lepšie o titul bojovať v čestnom súboji a manažér Ondruš tomu dal zvláštnu podobu spoluúčasti! Štve ma to, hracia komisia postupovala presne podľa pravidiel, ale rozhodnutie Prievidze, na stretnutie pred prázdnym hľadiskom nenastúpiť nechápem a odmietam! Veď aj futbal sa hráva za trest pred prázdnym hľadiskom a nič sa nedeje! Dopoviem, no veď to, hriechy pri futbale sa naozaj nedajú s nešťastnou náhodou v Prievidzi vôbec porovnávať a neverím, že by to akurát „interácka rodina“ nevedela z vlastnej skúsenosti rozoznať! No nič, to je naozaj iba povzdych pamätníka, aby sa nezabudlo, aké sú v športe veľkých a malých platné pravidlá a výnimky! A keď som v pondelok večer v televízii videl úvod do stretnutia prázdnej hale a iba hráčmi Interu, mám pre nich a pre všetkých zodpovedných odkaz. Nech vám spomienka na tieto chvíle zhorkne ako cyankáli , čo vás tak naozaj neotrávi, ale predsa len, nikdy nebude dôkazom vašej spravodlivosti a ľudskosti, ale naopak!

Budem basketbalistom BC Prievidza držať palce, aby sa našiel voľajaký sponzor, čo im pomôže eliminovať finančné škody, priať dobrých fanúšikov a priaznivcov, čo im pofúkajú boliestky stratenej príležitosti dokázať, že partia pod deravými košmi, v zelenočiernych dresoch, sú naozajstní športovci súťažiaci čestne a podľa pravidiel a ten trest, „vynesený zodpovednými“, ktorých neuznáva FIBA, by mali revidovať a celkom zrušiť! Lebo nič sa nedá robiť, veľký lotor a hriešnik nemá právo súdiť tých, ktorých sa iba dotkla obyčajná a nespravodlivá zlomyseľnosť náhody! Viem, o čom je to tak naozaj, a teraz už aj vy všetci, spomínal som a pripomínam, FIBA presne vie, kto slovenskému basketbalu naozaj škodí!

Stanislav Krištofík

Stanislav Krištofík

Bloger 
  • Počet článkov:  2 342
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyskusal som si v zivote tolko dobreho i zleho, ze mi moze zavidiet aj Hrabal. Vzdy som zostal optimistom. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu