Viete, najviac mojich povinností a záľub si vyžadoval vtedy dávno basketbal a stačí sa obzrieť, aby to bolo jasné ako slnko na nebi dnes, keď sú tie horúčavy preukazné, lebo vtedy sa tu z ničoho nič objavili talenty, rástla úroveň tejto hry až zázračne, Slovensko sa vyrovnalo Česku, Inter bol majstrom a o našich mladých sa bili renomované tímy z celej Európy a keď si na to akurát teraz spomenul Rančík, ako vyslúžilý legionár po návrate na Slovensko, bolo to ako facka do tváre zodpovedných! Kam to všetko skvelé a samozrejmé zmizlo, prečo sa to stalo, kto sa pod to podpísal a prečo sa šport u nás dostal až na deviatu koľaj spoločenského záujmu?
Porovnávam, lebo okolitý svet je na tom predsa len oveľa lepšie ako sme na tom dnes my, čo sme už ako keby na všetku tú slávu a priority zabudli, lebo dnes sa dá čítať o futbalových školách kdekoľvek v Európe, rovnako tak je na tom ako šport s preferenciou aj hokej, hádzaná, volejbal, basketbal a veru aj tenis, stolný tenis, plávanie, atletika, všetko s patričnou nadstavbou a silným sponzorským zázemím i štátnou podporou, no žiaľ, v našom prípade sa dá žiť iba zo spomienok!
Jasné, najskôr je treba vyriešiť všetko to, čo takýto spôsob starostlivosti o šport udrží pri živote, ale prisahám, tak, ako to bolo vybudované, organizované a realizované sa to dá pri živote a veru aj rozvoji udržiavať aj dnes, lebo systém je v tomto ohľade naozaj poriadne preverený socializmom a jeho súťažou s tým „hnusným kapitalizmom“, ako to vtedy propaganda tlačila do hláv všetkých občanov ako dogmu. A hanba, nehanba, to sa presne takto dá prevádzkovať v školskom systéme základných a stredných škôl aj dnes, to celkom stačí ten organizačný poriadok cez výber talentov a sústredenie odborných učiteľov a trénerov i úpravu vyučovacích osnov obnoviť aj dnes a dočkať sa znova úspechov, lebo ako národ s ambíciami a veru aj talentom sme nezanikli!!!
Máme vlastnú „telocvikársku akadémiu“, produkuje stále rovnako dobrých učiteľov a trénerov ako od dôb svojich začiatkov, keď sme začínali a bolo by nelogické myslieť si, že nám chýba odborný základ návratu k tomu skvelému rastu úrovne športu u nás!? To skôr naopak, tam, kde by sa malo o tom rozhodovať z ničoho nič platia iné poriadky a priority, tá podstata športu v živote spoločnosti celkom zaniká, stráca sa motivácia aktívnych zložiek i diváckej obce, je tu úpadok telovýchovnej kultúry a nárokov a ak sa porovnávame so svetom, aj s tým, čo hanlivo prezývame rozvojovým, môžeme sa iba hanbiť! Predbiehajú nás, majú všetkého viac akosi samozrejme, veru aj lepšie a dostupnejšie i známejšie a potom nám nebude ako hanba za bieleho dňa pripadať ani to, ako nás reprezentácia futbalistov – amatérov Lichtenštajska pokorí a zahanbí v priamom dokazovaní športovej úrovne.
Ak sa k nám nevráti zodpovednosť akurát tých, čo sú na samom vrchole riadenia športového života u nás, úsilie tisícok v sfére dobrovoľnosti nebude postačovať vrátiť k nám tú slávu a úspechy, to je celkom jasné. A aby sme si dobre porozumeli, na to netreba moja úvaha, spomienky Cháru, Hossovcov či Rančíka, alebo Lohyňu a Moravcovej, to bude stačiť sa iba zamyslieť nad tým, ako to dnes u nás funguje takpovediac od piky.
Hľadáme trénera našich futbalových reprezentantov a našli sme veru až dvoch, oboch známych a stále aktívnych, ako sa hovorí, v profesii trénera na príslušnej úrovni pôsobiacich. Ján Kozák starší, tréner ligových Košíc a Ľubomíra Moravčíka, ktorý bol donedávna trénerom futbalových reprezentačných juniorov a teraz je vraj agentom futbalistov a v tejto tlačenici možných adeptov a obrovskej „konkurencii“ sa z ničoho zablýskalo, zahrmelo a zrodil sa škandál! Ľubomír Moravčík je trénerom bez platnej licencie, tá mu vypršala už 31. decembra 2012, na jej obnovenie je stanovený proces predpísaných aktivít a predstavte si, nikto zodpovedný a vlastne ani kandidát sám to neevidoval. Hovorí sa tomu „poriadok na vlastnom stole“ a nič sa nedá robiť, aj to je dôkaz, že v tom našom športovom svete a predovšetkým v jeho zázemí naozaj nie je nič tak, ako by byť malo!
A korunu všetkému takto lajdácky charakterizovanému nasadil sám Ľubomír Moravčík, keď svoj lapsus označil ako smiešnu formalitu, čo predsa nič dôležitého neznamená, pokojne si to ex post dobehne voľakedy v lete na seminári v Anglii či vo Francúzsku, zaplatí si to z vlastných nákladov a nič sa nedeje! To viete, správnejší mi pripadá výrok Milana Lešického, profesionála v trénerskej branži čo sa dal počuť, že takýto tréner bez platnej licencie nemôže trénovať ani žiačikov voľakde v neznáme a tým je podoba našej profesionalizácie systému charakterizovaná do poslednej bodky!
Nechcem byť celkom negatívnym kritikom, ale ruku na srdce, je to voľakde v športe lepšie a nádejnejšie? Ministerstvo školstva ako keby zabudlo, že je nielen hlavou, ale veru aj výkonnou silou, čo v športe veci klasifikuje, ako problém špecifikuje a systémovo naštartuje do podoby výhodnej a výkonnej praxe – predovšetkým od základov, športové zväzy všetko zdokonalia v priamej konfrontácii s výkonnostným športovým procesom a s tou časťou života, čo má charakter spoločenských aktivít v čo najširšom zábere a rád akurát sem napíšem sponzoring a reklamu. Žiaľ, ale to naozaj dnes vieme všetci, nič sa akurát v tomto ohľade nedarí, všetko škrípe, je zabudnuté a zanedbané a keďže nepochybujem, že tam voľakde dole aktivity a sny a aj reálne plány ako byť dobrým športovcom ešte stále žijú, potom je treba reformu začať v tej najvyššej možnej etáži riadenia vecí verejných.
Pochybujem, že na to má dnes Dušan Čaplovič voľajaké čo i len skromné kapacity, spomínam že to voľakedy fungovalo cez špecializovaného námestníka so špecializáciou pre šport, ba ten so svojim pracovným tímom sedel na inej adrese než školský rezort ako taký a bolo to veru riadenie v priamom zábere! Dalo sa o tom presvedčiť v praxi, bola tam zodpovednosť, rozhľad, znalosti a veru aj financie, nikdy nezabudnem, ako som pri prvej Šesťdennej po novembri 1989 pomáhal sponzorsky zabezpečiť Slovakia Počaro tím, lebo ináč by myšlienka jeho vzniku a účasti na medzinárodnej úrovni nemala reálnu podobu! Tam sa teda musí začať, profesionálne, nanajvýš zodpovedne a rekonštrukcia práce priamo v teréne, teda na školách a potom v telovýchovných jednotách a športových zväzov, to už musí mať charakter čestnej práce – nič viac tam nebude treba! Teda žiadne osobné záujmy, presadzovanie výhod v súvislosti napríklad s výstavbou športovísk či pri organizovaní vrcholných športových udalostí, žiadna olympiáda v spolupráci s Poľskom, ale celkom iste začať naozaj v celom zábere potrieb. Nášho, slovenského športu, naozaj od základov a zodpovedne i pokorne, lebo ináč nám táto voľakedy výkladná skriňa národných talentovaných osobností celkom zanikne.
