Bratia Kličkovci preslávili Ukrajinu ako najlepší boxeri ťažkej váhovej kategórie až neuveriteľne, držia svetové tituly vo viacerých organizačných štruktúrach a majú to premyslené tak múdro, aby sa navzájom nemuseli stretnúť. Lebo raz darmo, boj s nimi je nebezpečný, celkom iste bolí, sú to riadne „chlapiny“ a keby boli od nás, dostali by predikát ako jedle! Svojim spôsobom tak trošku k nám aj patria, teda do bývalej ČSSR, lebo v Čechách veru od malička vyrastali, patrili k „oslobodzovacím vojskám po roku 1968“, teda ich tatko a možno práve preto máme pre ich boxerský kumšt viac pochopenia než k iným „bombardérom“.
A tentoraz sa jeden z nich, Vitalij, majster sveta v ťažkej váhe organizácie WBC, musel pri obhajobe titulu postaviť voči vyzývateľovi Sannovi Briggsovi z USA. Boxer čiernej pleti, tiež kusisko chlapa, divokého vzhľadu, chodiaca reklama na vlasovú kozmetiku, lebo keď som ho po prvý raz videl v televízii s „írskou hrivou naondulovaných kučier“, rozvášneného, ba celkom zúrivého, ako pri verejnom vážení, čo je rituál týchto stretnutí, reve na pokojného Klička, až ma mráz prechádzal! Menší ako Kličko, ale oveľa svalnatejší a celkom iste výrečnejší. Toto je môj čas, môj deň, zničím ťa, zložím ťa KO v prvom kole, modli sa!
Na ten nočný súboj nastupoval v žiari reflektorov s obrovskou kapucňou, neuveriteľnou reklamou a vari ešte väčším sebavedomím, ale už nevykrikoval, skôr bol sústredený a prisahám, že už to nebol iba ten vyrevujúci pouličný bitkár. Naopak, Kličko nastúpil so svojou suitou síce tiež tak trošku v „operetnom štýle“, to si takého akcie zákonite vyžadujú, ale sústredene. Spolu so svojim bratom, vari ešte známejším boxerom a bolo cítiť, aká vážna vec sa chystá.
Dvanásť kôl, to bol scenár zápasu, ak to neprebehne s inou zápletkou a keď si boxeri pred tým prvým udreli na pozdrav do rukavíc, naplnená hala šalela. Prekvapujúce, obaja boxeri začali opatrne, bolo jasné, že Kličko tak ako inokedy je pripravený využívať svoju výšku odstupom, ľavačku spustenú pod pás a mierne vystrčenú vpred, pravačku asi v úrovni ramien a Briggs v kompletnom kryte, ako sa hovorí rukám zohnutým v lakťoch pred tvárou a trupom. Potom však Briggs poskočil, kryt trošku otvoril a v tej chvíli zospodu vyrazila Kličkova ľavačka a bác, našla si miesto pod pravým okom čierneho pästiara. Žiadna rana, veď to bolo vedené iba v krátkom oblúku, ale raz darmo, dlhá páka a viac ako metrák hmotnosti veru bolí a štípe aj tak!
A bezhlavý útok Briggsa, keď sa rozhodol zásah odčiniť vlastnou aktivitou - teda pravá, ľavá, skončil fiaskom. Päste preleteli vzduchom, ba naopak, Kličkova ľavačka sa nestiahla, zostala vysunutá vpredu a keď hlavu protivníka nechránil kryt, dvakrát v kratučkom náprahu skončila v Briggsovej tvári. Ba ako prídavok si svoje miesto na ľavom spánku neopatrného Američana našla aj jeho pravačka, ostrejšie, priletel pravý bočný hák presne vo chvíli, keď sa Briggs snažil uhnúť. A takto to bolo celé tri minúty prvého kola, prisahal by som, že Briggs Klička nezasiahol a pri rozchode do vlastných rohov zúril! Zahľadel sa na Ukrajinca s nenávisťou a nazdal som sa, že sekundanti poradia a hnev dostane „kostým úspešnej protiakcie“. Omyl, všetko prebiehalo ako v opakovačke, vystrčená ľavačka zdola ťuk, ťuk, ba niekedy aj v trojnásobnej podobe a pri sidstepe Biggsa priletela pravačka a tresk do ľavej strany amerického boxera. Ten zúrivý pohľad po skončení kola mal reprízu až do piatej pauzy, potom už sa Biggs ako krotká ovečka vracal do vlastného rohu iba s túžbou sadnúť si, vydýchať a a dať sa ošetriť, lebo jeho tvár už bola ako dobre pripravený tatarák.
Hala šalela, fandila Ukrajincovi a s postupujúcim časom, keď sa už voľajaký zásah podaril aj Američanovi, predovšetkým v klinčoch, keď sa ukrýval v náručí vyššieho a lepšieho súpera používal krátke pravé háky na rebrá, sa začala dožadovať finálnej rany.
V boxerskom svete je to volanie po knockoute, no Kličko zatiaľ súpera iba systematiky ničil. Ako keby si plnil sľub, že za tie hrozby pred zápasom sa na ňom vyvŕši a stále len ľavá ťuk, ťuk, do tváre pod oko, pod bradu a potom pravačka tresk do ľavého spánku. Až voľakedy v siedmom kole sa to na Briggsovi prejavilo zvalením sa do povrazov a neistým krokom pri ústupe. A potom sa už začal snažiť aj Kličko – ako sa hovorí, išiel za knockoutovým úderom. A padlo ich veru neúrekom, no Briggs všetko ustál! Bolo cítiť, tak ako sa stretnutie chýlilo ku koncu, že ho to veru trápi, ba občas sa pri veľkej snahe byť razantnejší a rozhodnejší pozabudol a päsť súpera poznačila aj jeho, no finálny úder Američana netrafil. V amatérskom ringu by rozhodca stretnutie už dávno skončil, prevaha Ukrajinca bola desivá, no keďže súper stál, nemotal sa a nedal najavo odovzdanosť, ba ani sekundanti zápas nevzdávali, z ničoho nič tu bolo dvanáste kolo.
Poznáte to, ringový oboch vyzve, aby sa pozdravili rukavicami ako pri zahájení, no Briggs to odmietol. Stál ako prikovaný ďaleko od stredu a ten prejav úcty k súperovi a k jeho majstrovstvu odmietol. To ešte dobitému telu velila tá zúrivá nenávisť. Vydržal, nespadol, Kličko dosiahol víťazstvo iba na body, titul majstra sveta obhájil a v pamäti ľudí zostane Briggs ako strašne zmlátený boxer. Ba s odstupom čase už vieme, že noc prežil v nemocnici, otras mozgu, dve zlomené kostičky na tvári a zničený sval na pravej ruke, čo je všetko robota tej strašnej Kličkovej ľavačky ťuk, ťuk a ešte niečo – vyhlásenie tohto Američana. Boxoval som proti Foremanovi i Lennoxovi Lewisovi, ale Vitalij je najlepší! Teda predsa len uznanie, predsa len to športové „džentlmenstvo“ a je jasné, že hnev a zúrivosť už „ležia ako na smrteľnej posteli“. Neskoro, ale predsa, hovorí sa po prehratom boji, ale aj tak, budem veľmi dlho premýšľať nad tým, či to za tie peniaze a za to prežité peklo stálo. V hre je totižto naozaj aj život či aspoň zdravie toho domláteného čierneho borca a možno by mal byť aj profesionálny box s humánnejšími pravidlami.
