Všetko bolo presne tak ako predtým, iba chodba pred operačnou sálou sa mi zdala byť lepšie osvetlená i voľajaká veselšia a tých dvadsať minút zákroku s tými stroboskopickými kreáciami v operovanom oku mi ubehli rýchlejšie a keď som sa chvíľku po poludní vrátil domov s poučením, ako sa ošetrovať a šetriť i nenamáhať, bol som v skvelej nálade. Po druhej hodine nedočkavo dorazil syn, chcel podrobný referát a vlial mi ešte viac entuziazmu ako si to viete predstaviť a všetko sa uberalo cestičkou pohody splniť si sen a veľké očakávanie.
No potom sa to stalo, ako sa hovorí, zaúčinkoval zákon schválnosti a to presne v tej chvíli, keď to najmenej očakávate. Spoza mrakov vykuklo slniečko, vôbec nie trochársky, ale naplno, temperatúra poskočila prudko dohora a tak som sa pobral nielen stiahnuť žalúzie, ale veru aj namiesto vetrania naplno otvoriť oblok, aby to bolo iba príjemné. A vtedy som zaregistroval voľačo, čo všetky moje skvelé zrakové očakávania jednoznačne znehodnotilo, cítil som sa zaskočený a vykoľajený, lebo priamo pred paneláčikom predomnou, vlastne identickým, iba s inou farebnou úpravou, stáli tri policajné autá, niekoľko hlúčikov občanov a naťahané pásky vyznačujúce priestor pred jeho bočným vchodom, v širokom zábere ochrany pred zvedavcami a tesne pri schodíkoch vstupu aj rovnako vymedzeným, zlomyseľným miestom, tak akurát pre jedno ležiace telo a bolo naozaj po skvelom pocite a dobrom očakávaní. Po chvíli sme zaregistrovali aj príchod kameramana, aktivity zvedavcov sa stali preukaznejšie a vtedy som si uvedomil, ako na mňa máva suseda v spoločnosti kokršpanielky Cindy, čo sú naše veľké kamarátky.
Nástojčivo, akože poďte dole, ale čo už, to naozaj nie je moja disciplína a tak som sa v zápornej reakcii rukami roztočil ako veterný mlyn v prudkom vetre lopatkami a zmizli sme z obloka ako zbabelci! Uvaril som si kávu a juniorovi „mäták bez cukru“ , čo je jeho pomoc ak máme nervy a bolo po dobrej pohode. Prestalo nám to popoludnie celkom chutiť, všetky tie recenzie nášho postupu do hokejového, už takmer celkom zakázaného neba nám pripadli voľajaké nenáležité a všetko to dostalo smutné vyvrcholenie v tej chvíli, keď k nám vtrhla Cindy presvedčivo šťastná v očakávaní zábavy i maškŕt, nasledovaná pani Lýdiou, čo si prišla splniť svoju spravodajskú povinnosť aj napriek tomu, že sme o to nestáli!
Počula podivný zvuk a myslela si, že k veľkokapacitnému kontajneru, čo nám na sídlisko umiestnili technické služby mesta zasa prišla partia zberačov všetkého možného odpadu, ale keď zaregistrovala, čo je vo veci – ľudia boli tak ako vždy spoľahlivými očitými svedkami, vybrala sa s fenkou na prieskum. A čo vedela, povedala! Ani nie štyridsiatnik, taký vraj celkom normálny, vyskočil z ôsmeho poschodia, nikto nevie prečo, ale to je samozrejme iba informácia dočasu, všetko sa spoľahlivo stane verejne dostupným tajomstvom a potom nám povie! A vraj ho odviezli ešte živého, čo je fantázia, tá výška, to sa ani veriť nechce!
Junior si potom už iba opakoval voľajakú lekciu do jazykovky, o rok má na programe štátnice z angličtiny a mne nepomohla ani reportáž z NBA, lebo namiesto očakávania šťastných koncov dňa ma poriadne preplieskala beznádej.
To viete, ťažkej a boľavej dumy sa nezbavíte len tak akosi samozrejme, hneď ma začali kváriť pocity, že to nie je tak ako to bolo v januári, že je to akési iné, menej jednoznačné, no čo vám poviem, keď sa tesne po osemnástej junior pobral na svoju hodinu, boli sme ako smútiaca spoločnosť. Oci je mi to ľúto, viem ako sa cítiš a akú budeš mať náladu a hneď po kontrole mi pošli esemesku, aby som sa netrápil ani ja, lebo veď vieš, bol by som celé vyučovanie ako na škripci! A vo chvíli, keď sa za ním zatvárali výťahové dvere, mi ešte predsa len pripomenul – skontroluj si , odkiaľ skočil, lebo to ma nesmierne mýli! A bol preč!
Keď som mu na rozlúčku kýval, na ulici ani pred panelákom, kde sa tá tragédia stala, už nebolo vidieť naozaj nič, ale mal naozaj pravdu! Presne v tom byte pred pätnástimi rokmi bývala jeho krstná mama! Úvahy o tom, čo je v tom tak akosi ako zlomyseľnosť osudu a vôbec, ako sa zlá karma miesta dokáže „preniesť do osudov ľudí“ ma zamestnala tak presvedčivo, že som sa radšej vybral na prechádzku až na Solivar, lebo celkom iste to nebude dobrá nôcka, naopak! Už aby to bolo za mnou a tak už v tejto chvíli verím, že ma pohárový futbal rozruší a fascinuje naozaj tak, ako už dávno nie a všetko sa na dobré obráti. A to by som chcel, aby sa mi aj snívalo a ...Lebo tak to má byť, ak prísť až na vrchol očakávaní, nech je to iba radostné.
