...každý deň počuť tisíce volaní po pravde, ale ani jedno nechce tú pravdu o sebe...
....ráno pri rádiu som si spomenul na nášho strýka Laca. Pri nejakej talianskej piesni, ktorá z neho znela. Taliansko stále znie v mojich spomienkach v súvislosti so strýkom. Už nežije. Vedel krásne snívať a tiež hľadal vône. Miloval umenie starých majstrov. Najmä talianskych. V jednej izbe mal obrovskú knižnicu a v nej naprataných kníh do prasknutia. A nie len tam.
A ešte tam mal fantastické staré kreslo, ušiaka. Obrovské s vysokým operadlom a ušami po bokoch. V tom kresle sa najlepšie snívalo. Také kreslo mal už len Sherlock Holmes, ale u neho som nebol. Keď som bol malý nesmierne rád som sedával v tej izbe s knihami a kreslom ušiakom. Všetko tam tak náramne krásne voňalo. Teta hovorievala, že tam páchne zatuchlina, ale my so strýkom sme vedeli svoje.
Bola to vôňa diaľok, dobrodružstiev, neznámych krajín, romantiky, niečoho, čo sa nedá nikdy uchopiť, ale dá sa o tom len snívať. Lebo ako strýko Laco hovorieval „len ten sen je správnym snom, ktorý sa nikdy nesplní. Lebo ten sen, ktorý sa splní, vlastne nie je snom, ale len túžbou, ktorá sa určitou zhodou okolností môže splniť.“ Keď som prišiel k strýkovi Lacovi a on mi povedal aby som si sadol do kresla ušiaka, vedel som, že mi bude rozprávať. Najmä o Taliansku.
Strýko Laco miloval Taliansko. Ja som sa stočil v obrovskom kresle a počúval som o starobylých mestách, o prekrásnej krajine, o maliaroch a sochároch, o voňavých jedlách a červených vínach, cítil som vône každého miesta o ktorom mi rozprával. Strýko Laco mi rozprával o krajine v ktorej nikdy nebol. Poznal ju len z kníh. Ale nádherne sníval. Až keď bol na dôchodku, už pomerne starý, strážcovia tých najsprávnejších idei mu dovolili vycestovať.
Z úbohého platu si našetril na zájazd do Florencie. Strašne túžil vidieť Florenciu a Michelangela. Videl, videl všetko po čom túžil. A keď sa vrátil, voňal Florenciou a potom až do smrti rozprával o tomto nádhernom meste a o Michelangelovi. A ja som ho stále rád počúval. Aj potom, keď to veľké kreslo už nebolo také veľké, ale tie vône tam boli stále.
Často na to myslím. Najmä vtedy, keď stretávam známych, ktorí navštívili množstvo krajín, precestovali možno pol sveta, ale žiadnou tou krajinou nevoňajú a prakticky o žiadnej nevedia povedať takmer nič. Ešte tak o úžasných hoteloch, pieskových plážach s miešanými nápojmi, butikoch plných najnovších módnych kreácií, ale bez vôni. Vlastne nemajú na čo spomínať, lebo o tom nikdy nesnívali. Nemuseli o tom snívať.
Vlastne keď si to tak uvedomujem aj ten sen strýka Laca o Florencii vlastne nebol sen, bola to túžba, ktorá sa naplnila. Bol nasať tie vône na miestach po ktorých túžil. Myslel som na to minulé leto, keď sme sa nechali zlákať diaľkovolaním a tak ako po mnohý raz, sme objavovali po ceste náhodné útržky snov a tam, kam sme mali pôvodne dôjsť, tam sme potom vlastne nedošli. Nevyšlo to. Z každej strany je vždy vo vzduchu toľko omamných vôni tajomná a objavná, lákavých neznámom a možným krásnom.
...a tak cestou po južnej Morave, niekde medzi Jindřichovým Hradcom a Třebíčom nás odrazu upútal na značke pri ceste názov Dačice. Názov, ktorý sľuboval, ponúkal a priťahoval. Dačice. Bez zaváhania sme stočili smer k mestečku priťahovaní zďaleka kostolnou vežou rímskokatolíckeho chrámu sv. Vavrinca o ktorom prvá písomná zmienka je rovnako stará ako tá o meste Dačice. Vzťahuje sa k roku 1183. Románsky chrám bol neskôr v 15. storočí prestavaný na gotický a v roku 1592 bola pri ňom dostavaná mohutná renesančná veža, ktorú realizoval taliansky majster Francesco Garof de Bissone.
Po požiari a nedostatočnej údržbe bol chrám v 18. storočí zbúraný a na jeho mieste bol postavený dačickým staviteľom jednoloďový barokový kostol Michaelom Kirchmayerom. Tieto a ďalšie faktické múdrosti som samozrejme naštudoval až po príchode domov na všeobímajúcom nete. Na vrchole veže je vyhliadková ochodza, ale nám už výhľadu z nej nebolo dopriate, lebo sme prišli neskoro. Teda po 17. hod.
O to viac sme boli potešení na neďalekom námestí, kde sme objavili príkladný klasicistický zámok po nedávnej reštaurátorskej obnove, teda svietil novými farbami a všetko bolo nádherne zastrihané a vykosené a vyšolichané, až sme mali trochu strach či to nie je len akási kulisa pre práve natáčaný film z napoleonovského obdobia.
Dačice, ako som vyčítal, boli v 16. storočí centrom panstva Krajířov z Krajku, ktorí tu najprv postavili tzv. Starý zámok. Nový zámok postavil talianský staviteľ Fracesco Garof da Bissone. A vo roku 1591 bol už uvádzaný v pozemkových knihách. V 17. storočí prešiel do vlastníctva niekoľkých ďalších rodín a v r. 1728 zámok kúpil gróf Henrich Karl z Osteinu a celý dal prestavať a zariadiť v barokovom duchu.
Keď roku 1809 prechádza zámok do vlastníctva šľachtickému rodu Dalbergov z Porýnia, tí začali starý barokový zámok prispôsobovať novým trendom v pohodlnejšie moderné luxusné sídlo. Zámok prechádza veľkou prestavbou v prvej polovici 19. storočia, kedy viedenský architekt Karl Schleps vtláča objektu pečať najčistejších znakov klasicistickej architektúry. V ostatnej úprave roku 1909 boli nádvoriu priznané zasklené renesančné arkády, vybudovaná neobaroková kaplnka a pribudol aj neskorosecesný interiér knižnice od Hansa Prutschera.
Zadný trakt zámku je otvorený do anglického parku, ktorým sme sa prechádzali pod korunami starých stromov, užívali si romantických výhľadov na zelenú zvlnenú krajinu a zadný pohľad na zámok. A potom pokoj, pohodu a všetky tie nové vône sme ukladali do štelajzní spomienok na terase zámockej kaviarne a miešali s vôňou kávy a podvečerným slnkom zachádzajúcim niekde tam za stromami parku.
text, foto © Peter Krivda Soliwarski
