Všetky tieto albumy sa u mňa stavajú na stupienky víťazov vo svojich štýloch, predstavujú špičkové spracovanie v rámci žánru. Ale (vždy je nejaké ale) u mňa tróni album, ktorý si musel založiť štýl vlastný, pretože z každej inej škatuľky mu trčia rožky.
S používaním klasických nástrojov, orchestrov a postupov vážnej hudby sa môžeme dnes stretnúť pomaly vo všetkých hudobných štýloch, popom začínajúc, vlasatými gitarovými spolkami končiac. Skladatelia tieto prvky používajú ako efektnú barličku, ktorá im pomože vystavať skladbu tak, aby bola čo "najľúbivejšia". Alebo prerábajú už existujúce hity za výdatnej pomoci orchestrov, ako napríklad Metallica či čeká Lucie. Doteraz však hral orchester iba druhé husle. Doteraz.
Talianski symfonickí metalisti z Rhapsody svoj najnovší počin Symphony of Enchanted Lands II: The Dark Secret a jeho "promo" predskokana The Dark Secret zaraďujú pod nový štýl, ktorého názov si sami vytvorili - "movie score metal". A ide o pomenovanie viac než výstižné. Obrovská produkcia tohto albumu totiž počítala s nahrávaním plného filharmonického orchestra Bohoslava Martina, či 50 členného brnenského akadedemického zboru. Pri nahrávaní za zúčastnil aj Christopher Lee, legendárny anglický herec, ktorý vystupuje v úlohe rozprávača.
Samotný album je monotematický, čo v heavy metale nie je žiadna výnimka, spomeňme si napríklad na dnes už legendárny Seventh Son of a Seventh Son od Iron Maiden či vlastne celú tvorbu Kinga Diamonda. Rozvádzať dej nie je potrebné, stačí povedať, že ide o fantasy boj proti démonovi Nekronovi. Na úvod zasvätí poslucháča Christopher Lee svojim charizmatickým hlbokým hlasom do príbehu v krátkom monológu, gradujúce inštrumentálne melódie a zbory vytvoria atmoféru, ktorá hustne ako ranná hmla, no ale ešte nič nenasvedčuje tomu, že nejde iba o čisto orchestrálny album, pretože výbornú fúziu heavy metalu a vážnej hudby otvorí až druhá skladba Unholy Warcry (Real Meadia stream), kedy sa za pompéznej melódie pridajú gitary, dvojkopákové bicie - a neuveriteľná energia, podporená výbornými aranžami, ktoré nedegradujú jednotlivé skladby na jednoduché pesničky, ale sú prepracované tak, že napriek prítomnosti skreslených gitár, bicích rýchlosti svetla a klasického speedmetalového spevu je práve orchestrálna zložka tá, ktorá tvorí tú podstatnú časť skladby. Nasledujúca skladba pokračuje ve začatom duchu, rýchlo sa valí vpred, aby sa po jej skončení tempo a atmosféra uvoľnili so zvukov zurčiacej vody a veselej, dobovej stredovekej melódie, zahratej len na pár nástrojov tak, ako to mohlo byť počuť práve pred storočiami na ľudových zábavách, v pozadí počuť ruch ľudí. Toto krátke intermezzo vystrieda prvá pomalá skladba, ktorá má možno najbližšie ku klasickej rockovej balade, aj keď je obalená v orchestrálnom kabáte. Atmosféra znova zhustne v prvej desaťminútovej kompozícii, ktorá ma presvedčila, že slákové nástroje svojou dynamicku hrou dokážu plne nahradiť tvrdo riffujúcu gitaru. Príbeh sa rozvíja, striedajú sa viac gitarové a viac orchestrálne pasáže, výborné zmeny tempa a motívov, na konci znova uvoľnenie ako príprava na ďalšiu, tentoraz klasicky poňatú skladbu, v ktorej má orchester iba doprovodnú funkciu, tento kúsok by sa dal zaradiť napríklad k výbornej Avantasii. Nasleduje ďalšia dobová melódia s píšťalou, klasicku gitarou, hapsrichordom a podobnými nástrojmi, podporená výborným spevom. Do tempa ma znova dostala ďalšia desaťminútovka, ktorú uviedol pán Lee a radí sa k tomu najlepšiemu na tomto albume, okorenená dialógom syna polodémona s otcom démonom, v ktorej sa striedajú energické atmosférické a rýchle party s veselými melódiami a sólami rôznych nástrojov. A potom príde taliančina. Trošku som sa jej obával, ale do skladby, ktorá snúbi dobové motívy a melódie s modernými postupmi sa hodí viac ako angličtina, ktorú počuť v tej istej skladbe na spomínanom promoalbume. Skladba sama o sebe snúbi kľudné pasáže s výraznou, až opernou gradáciou v refréne. Predposlednou jedenástou stopou sa znova pritvrdzuje a pomaly prichádza na rozuzlenie príbehu a príde aj na sólový súboj dvoch mozgov Rhapsody, gitaristu Luca Turilliho a klávesistu Alexa Staropoliho. Posledná skladba bola pre mňa miernym sklamaním, pretože od záverečného vyvrcholenia som čakal niečo viac, možno aj najsilnejší moment albumu. Plynie v pomalom až strednom tempe a ide skôr o uzavretie ako vrchol. Po niečo viac ako 72 minútach príbeh končí.
Toto CD bude určite ešte dlho rotovať v mojom prehrávači, pretože takúto hudbu jednoducho môžem. Jedinečné skĺbenie žánrov a dobových motívov, ktoré Rhapsody vždy identifikovali, v pomere, ktorý tvorí jednoliaty celok, s obrovskou dávkou skladateľského umu a invencie. Je veľmi pravdepodobné, že veľa podobne zameraných kapiel sa vyberie týmto smerom a ja ich budem určite sledovať.
