Občas navštívim predajne hračiek, tak ako som to robil, keď som mal ešte len jednociferný vek ("hračkárstvo" bol prvý obchod od nášho vchodu) a často sa medzi regálmi prechádzam s nemým úžasom a zbožným prianím ako vtedy. Keby bolo v osemdesatych rokoch na pultoch to čo dnes...
Čím to je, že my muži si dokážeme nájisť absolútne infantilnú zábavku a rovnako infantilne sa z nej aj tešiť? Moja priateľka len ťažko skrýva prevracanie očí, keď dávam predavačke ťažko zarobené peniaze za autíčko, presne tak ako priateľka nášho kamaráta, s ktorým som sa hral, kým nedošli všetky batérie, ktoré sme v byte mali. Ďalší kamarát "hral formu", pokiaľ som mu ovládač nestrčil priamo do ruky. Potom ho nepustil ďalšiu hodinu...
Keď sa hrám a nie je to často, dokážem absolútne vypnúť, odpútať sa od kontextu danej chvíle, tak ako pri dobrom filme, či hudbe. Možno je to spôsob, ktorým sa chce môj mozog zbaviť každodenného stresu a vrátiť sa do čias, kedy stres neexistoval. Ja som však rád, že sa stále hrať dokážem a ľudí, ktorí sú absolútne seriózni aj v súkromí, úprimne ľutujem. Koniec koncov, aj tak som stále len malé decko.
