Raz prišla nonšalantná dáma v rokoch, ktorá ma okrem príjemného vzhľadu, tváre vyžarujúcej pokoj, zaujala hlavne tým, že presne vedela, čo ponúka. Mená Fabíni, Jordán a Palugyay boli natoľko presvedčivé, že som okamžite zamkol a išiel sa pozrieť na tie skvosty.
Hneď, ako som vošiel do jej bytu, preľakol som sa. Steny boli pokryté krikľavými veľkoplošnými obrazmi nejakého amatéra; síce snaživého, no kde je môj Palugyay?, pýtal som sa v duchu.
Dáma, vidiac moje rozpaky, ma našťastie rýchlo upokojila: „To maľoval môj manžel, tie obrazy sú v obývačke.“
Tri obrazy boli nádherné, vyzerali byť pravé (obchodník s umením, keď vojde do kráľovstva amatérskeho maliara, okamžite spozornie) a milá pani mala dokonca aj reálnu predstavu o tom, koľko by mohla za ne dostať. Vtedy sa obchoduje najlepšie.
Ponúkla mi kávu, ktorú som neodmietol, aj keď môj denný prídel dvoch káv som mal už vyčerpaný. Oči mi totiž zabiehali do sekretára, na skrine a police. Všade bolo veľa artefaktov, pri predaji ktorých – ak budú niekedy v budúcnosti na predaj – by som chcel byť.
Opýtal som sa na manžela, pochválil jeho obrazy (trocha pokrytecky, priznávam) a ochutnal bublaninu, ktorú som dostal ku káve.
Pani bola veľmi zhovorčivá; čo mi hovorila, bolo zaujímavé a poučné. Skúsim vám jej slová prerozprávať:
Na začiatku nášho vzťahu bola veľká láska. Brali sme sa pomerne mladí, v priebehu siedmich rokov sa nám narodili tri deti. Život to bol pokojný, no postupom rokov som pomaly prichádzala na to, že môjho manžela už neľúbim, dokonca mi čoraz viac lezie na nervy a ja by som chcela mať pokoj a s ním ho už mať zrejme nebudem. Aj manžel bol iný, stále nervózny, z práce chodil neskoro a tiež som na ňom videla, že už ho život s nami nebaví. Deti začínali byť sebestačné a my dvaja sme si už nemali čo povedať. Začali sme teda hovoriť o rozvode. Pokojne a vecne. Ani jeden sme nemali nikoho iného, nikto z nás sa neopíjal a domáce násilie bol tiež pojem, ktorý sa nás vôbec netýkal. Priznávam, obaja sme boli egoistami mysliacimi na svoje pohodlie.
Našťastie – teraz už hovorím našťastie, vtedy som tým nebola nadšená – sa do toho zaplietol manželov brat – psychológ. Dlho sa s nami rozprával, s každým zvlášť aj s oboma naraz. Poradil nám, aby sme zmenili niečo vo svojom živote, aby sme si splnili sny, ktoré príchodom detí išli bokom, no vo vnútri sme stále tajne dúfali v ich splnenie. Povedal nám, že z ich nesplnenia viníme manželstvo a naše spolužitie.
Manžel sa kedysi chcel stáť maliarom obrazov, dokonca sa v mladosti učil u nejakého významného umelca. Keďže sme si to mohli dovoliť, prenajal si dve izby v dome kamarátovej mamy a vytvoril si v nich ateliér. S veľkým nadšením sa pustil do kreslenia a maľovania. Po práci išiel do ateliéru, kde maľoval do neskorých nočných hodín, prespal tam, ráno opäť práca, poobede maľovanie a tak to išlo týždeň čo týždeň. Cez víkendy chodieval do nášho spoločného bytu, kde sa venoval deťom.
A ja? Ja som sa prihlásila do kurzu nemčiny, veľa som čítala, trochu písala básne, neskôr som si len tak pre radosť prekladala do slovenčiny Goetheho a Schillerove verše; občas sa stretávala s priateľkami v cukrárni.
Raz sa mi manžel zdôveril, že ho už nebaví stále maľovať kvety a ovocie, že by chcel maľovať ľudí. Síce mi to priamo nenavrhol, no z jeho slov som pochopila, že by chcel maľovať mňa. Priamo som sa ho na to opýtala a on s nadšením „súhlasil“. Začal teda kresliť a neskôr maľovať môj portrét. Po dvoch mesiacoch bol hotový.
Asi v tomto bode rozprávania pani vstala a odišla do inej miestnosti. Keď sa vrátila, mala v rukách akýsi akt. Položila ho predo mňa. „Keďže ste odborník, opýtam sa vás na váš odborný názor, čo si myslíte o tomto obraze?“
Modelka na obraze sa nápadne podobala na nevestu z veľkej svadobnej fotografie, ktorá visela v obývačke, kde sme sedeli. Pochopil som, že tá nahá modelka a pani predo mnou je tá istá osoba. Prezradila mi to aj červeň na jej lícach.
„Myslím, že tá modelka bola veľmi pekná žena,“ povedal som svoj „odborný“ úsudok a usmial sa na pani.
A tak mi dopovedala svoj príbeh:
Na oslavu dokončenia môjho portrétu sme vypili asi dve sedmičky vína. Ani neviem, čo mi to napadlo – zrejme som bola dosť opitá – povedala som manželovi, že teraz by ma mohol maľovať nahú. Najprv nemohol uveriť tomu, že to myslím vážne... No aby som už nemohla cúvnuť, chytil sa toho veľmi rýchlo, začal nahlas uvažovať o póze, mieste, kde ma usadí, farebnosti. Keď som sa pred ním mala na ďalšom sedení vyzliecť, veľmi som sa hanbila, aj keď ma nahú videl tisíckrát, najradšej by som sa pod zem prepadla. Sprvu bol veľký profesionál, no na ďalších sedeniach to medzi nami opäť zaiskrilo... (pani povedala niečo v zmysle, že sa opäť stali manželmi, so všetkým, čo k tomu patrí...) Počas sedení ma ohuroval svojimi vedomosťami z dejín umenia a ja som mu recitovala Goetheho v nemčine. Obaja sme zistili, že sme sa do seba znova zaľúbili. Ja do svojho maliara a on do svojej modelky a múzy.
