Píšem, prežívam, uvažujem, tvorím... Až sa mi nazbieralo na román - nech sa páči: Zoznam autorových rubrík: Nezaradené, Fikcia, Súkromné, Krátke
"O týždeň mám súd," zaškeril sa na mňa kamarát Jaro. Nemusel dlho vysvetľovať, poznám ten príbeh dopodrobna. Poznal som ho ešte predtým, než sa stal príbehom pre justičné konanie. Mohol som to vtedy ovplyvniť? Asi nie, no napriek tomu som to skúsil.
Hospodárska a finančná kríza so sebou priniesla aj krízu investovania, pretože na Slovensku nežijú len chudáci, ktorí nevedia, čo zajtra dajú deťom do úst - ako by sa mohlo podľa článkov v novinách a televíznych správ zdať -, ale žije tu aj početná vrstva majetných ľudí, ktorá momentálne rieši dilemu, čo s finančnými aktívami, ktorými môžu disponovať. Investovať do ďalšieho podnikania? Ponechať si akcie? Dôverovať bankám? Niektorí odborníci radia investíciu do stabilných komodít, ako je napríklad zlato. V tomto článku chcem poukázať na riziká investovania do inej zaujímavej oblasti - do umenia, respektíve umeleckých predmetov - obrazov.
Do reštaurácie vošli traja ľudia: staršia pani a pán, evidentne manželia, a za nimi distingvovaný štyridsiatnik. Sadli si a po chvíli starší pán pre všetkých troch po nemecky objednal slowakisch spezialität - halušky. Chvíľu žoviálne komunikovali, potom mladší odbehol na toaletu. Medzitým čašník priniesol na stôl. Manželia sa zhrozili, keď videli, že im k haluškám dali hliníkové lyžice a pobúrene to u čašníka reklamovali. Čašník po dlhšom vysvetľovaní pochopil - ešteže Nemci používajú medzinárodné pomenovanie aluminium - a neochotne šiel lyžice vymeniť. Cestou stretol kolegu a zahundral si: Ešte pred polstoročím to vraždilo Židov a teraz sa budú hrať na majstrov sveta. Odporní fašisti. Kolega, tiež mladík vo veku prvého čašníka, prisvedčil: Máš pravdu. Čo Nemec, to fašista.
Stalo sa to dvadsiateho tretieho, v predvečer Štedrého dňa. V robote som to konečne zabalil. Drobné darčeky, ktoré som zhromažďoval do skrinky ostatné dva týždne, som naložil do vaku, ktorý som si na tento účel priniesol, zamkol som prevádzku a poďho na zastávku autobusu. Ten prišiel vzápätí a potešil svojou poloprázdnosťou nielen mňa. Nastúpil som doň a sadol si k zadným dverám, kde je moje obľúbené miesto. Za mnou nastúpili ďalší spolucestujúci. Jeden z nich, asi dvadsaťročný mladík, evidentne čosi na asi treťom sedadle za vodičom spozoroval, lebo sa tam po zaplatení rozbehol, zdvihol to, chvíľu uvažoval, rozhliadal sa a potom to podal vodičovi.
Ako človek, ktorý pracuje v prevádzke, ktorá je voľne prístupná, sa občas stretávam s ľuďmi, ktorých väčšina obchodníkov v svojich priestoroch nerada vidí - ľudí uchádzajúcich sa o zamestnanie či skôr o odtlačok vašej pečiatky. Nie som výnimkou, tiež neskáčem od nadšenia, keď ma o tú pečiatku požiadajú, no dám im ju.
Nakupujem v drogérii. Keďže som už košík zaplnil všetkým potrebným, idem platiť. Zrazu okolo mňa prefrčí predavačka. Dávaj pozor! Uteká k malému dievčatku, ktoré sa obšmieta okolo pyramídy vystavanej zo sklenených náhrobných kahancov. Komu patrí to dieťa! zvreskne predavačka na celú predajňu. Pribehne prefarbená blondína a ťahá dievčatko. Nechajte, mladá pani, ja to cigánča vyvediem sama, povie predavačka. Blondína (evidentne beloška) ostane stáť, akoby dostala facku. To cigánča je moja dcéra!
Včera som stretol kamaráta. Pochválil sa, že je majiteľom nového auta. Teda nového - zánovného z bazára. Ani jeho majiteľom ešte nie je. Zatiaľ nestihol na dopravnom inšpektoráte vybaviť prepis. Opýtal sa, či nemám nejakého známeho. Nechce sa mu tam veru stráviť celé dopoludnie. Spomenul som si, že ja som pred dvomi rokmi pri prepise protekciu mal, no nedopadlo to dvakrát slávne...
Kráčam z práce. Myšlienky na dve malé zlatíčka a manželku rezko vykračujú predo mnou, takže mi cesta rýchlo ubieha. Asi sto metrov pred panelákom vidím, ako z lavičky vstáva akési žieňa, vyberá z úst žuvačku a mieri priamo ku mne. To žieňa poznám, je to asi dvadsaťročná Iveta zo susedného bloku. Ujo. To oslovenie fakt milujem. Viete, čakám tu na mamu. Prišli mi dobierkou nejaké knihy, ktoré potrebujem na kurz, na ktorý ma poslali z Úradu práce. Musím ich vyzdvihnúť ešte dnes, zajtra si ich tam totiž musím doniesť. Neviem, kedy sa mamka vráti. Nemohli by ste mi požičať päťsto korún? Hneď večer vám ich donesiem. To vyzerá fakt vážne, uvažujem. Sňáď ju kvôli tým knihám nevyradia z kurzu. Vyťahujem päťstovku a podávam ju Ivete. Ďakujééém. Takže večer.
Miňo bol v Tesku vybavovať akúsi reklamáciu. Napadlo mu, že keď tam už je, zavolá manželke, či nemá niečo odtiaľ doniesť, veď vždy dačo chýba... Manželka tuho rozmýšľala, no nič jej nenapadlo. Keď už chcel stlačiť červený gombík, zrazu zvolala: Alebo vieš čo, dones na večer nejaké pečko!
Petra predbehol bezkrký bosohlav, ktorý sa pred zákrutou lel-len že stihol zaradiť tesne pred jeho auto. Rozbúšilo sa mu srdce a oblial ho studený pot. Pomaly púšťal nohu z plynu a zapol pravé smerové svetlá. V diaľke totiž uvidel poľnú cestu, dorazil k jej ústiu a trocha do nej zašiel. Vypol motor a zviezol sa na sedačke.Na spätné zrkadlo sadla sojka. Pozrela priamo naňho. Chvíľu nehybne pozerala a potom urobila sériu pohybov, ktorú keby urobil človek, vyzeral by, ako by už–už mal umrieť od smiechu. Mal chuť stiahnuť okno a opýtať sa toho vtáka, čo ho tak rozosmialo. No vedel, že vtáci sú odvážni iba za sklom, za pletivom alebo na strome.
Vďaka blogu sa zo mňa stal zberateľ príbehov. Oslovujem známych, rodinných príslušníkov a otŕčam uši, keď sa v spoločnosti rozprávajú zážitky, príbehy, dojmy či názory. Tie už inými napísané sú pre moje písanie irelevantné, pretože s tým si už dal prácu niekto iný. Mám rád pôvodné, najlepšie rozprávačom priamo odžité príbehy. A jeden taký vám prinášam.
Mária má štyridsaťdeväť rokov v preukaze, šesťdesiat v zrkadle a asi stopäťdesiat vo svojom vnútri. Nesmúti za dňami, ktoré uplynuli (okrem jedného), a na tie, ktoré ešte prídu, sa neteší. Dvesto ľudí na svete má toľko majetku ako celá chudobnejšia polovica zo zvyšných vyše šiestich miliárd, no ani jeden z tej top dvestovky si nikdy nekúpi sekundu času… A žiaden človek nepredá nič z času, ktorý mu je ešte súdený. Ak by sa s touto komoditou dalo obchodovať, Mária by ponúkla desať rokov svojho života za päť konkrétnych minút, ktoré by tak rada vrátila. Rozhodnutie, ktoré vtedy urobila, navždy poznačilo jej život, no to si vtedy ešte neuvedomovala.
Neviem, ako Ťa mám oslovovať, pretože medvedici som ešte nikdy nepísal. Neviem totiž, či máš nejaké meno a či Ťa nejako oslovuje Tvoj potomok, s ktorým sa túlaš po lesoch TANAP-u. Ak dovolíš, budem Ťa oslovovať Meddie. Vo včerajšom vysielaní TV Markíza, milá Meddie, som videl reportáž o tom, ako Ti Rómovia z neďalekej obce Rakúsy kradnú Tvoje živobytie (huby, maliny a čučoriedky) rovno spred ňufáka, predávajú to pri cestách, a Ty a Tvoj malý maco sa potom nemáte čím živiť.
Predvčerom som po dlhšom čase stretol kamaráta Milana. Po bežných pracovno-počasovo-dovolenkových témach sme sa dopracovali k pôvodu jeho výbornej nálady, ktorá z neho sálala ako z vykúrenej piecky. „Pamätáš, ako mi Rudko opäť začal hovoriť Milan po tom, čo sme mali tú krízu s Jarkou?“ Prikývol som na znak súhlasu. Keď Milan prišiel o prácu, asi týždeň lajdáčil, a to sa, samozrejme, odrazilo aj na ich rodinnom živote. Jarka mu to odpustila, keď si našiel novú prácu a začal zarezávať, horšie to bolo s deväťročným Rudkom, ktorý nie je jeho biologickým synom. Rudko Milana opäť začal volať po mene, aj keď dovtedy ho volal otec.
Ujo, čo to znamená 1,7 DTi? Ujo, aký je rozdiel medzi zimnými a letnými pneumatikami? Ujo, ako funguje airbag? – Takýmito a podobnými otázkami ma už niekoľko rokov bombarduje susedovie chlapec vždy, keď sa motám okolo auta. Teraz má nejakých desať, pýtať sa začal hneď, ako sa naučil rozprávať. Aby som mu nekrivdil, nebolo to také časté a nebol až taký otravný... Ale keby aj bol, teraz už viem, že moje trpezlivé vysvetľovanie (teda len toho, čo som vysvetliť vedel) prinieslo ovocie.
Prečo deti opakujú chyby svojich rodičov? Chyby, ktorými najviac trpeli práve oni? Je to preto, lebo im nikto nepovedal, že ich rodičia konajú nesprávne? Ale veď ako deti tomu rozumeli, tak prečo sa podľa toho nezariadili?
Poznáte to: stojíte v rade pred pokladňou, pred vami päť spoluzákazníkov s plne naloženými nákupnými vozíkmi a vy v duchu, alebo ak máte s kým, aj verbálne šomrete, prečo niekoho neposadia pred tie vypnuté pokladne, veď im chcete za ich tovar zaplatiť vaše krvopotne zarobené peniažky... To na to máte ešte aj tak dlho čakať?!
Kedy a ako ste sa dozvedeli, že žijete v totalite? Len mi, prosím, netvrďte, že ste to vedeli odjakživa – tento termín neberiem.
V sobotu poobede mi manželka povedala: Čo keby sme išli podvečer do Ľubice pozrieť na kravičky, ako sa vracajú z paše. Robko (mladší dvaapolročný syn) ich ešte zblízka nevidel a Riško (starší takmer osemročný) si vezme kolieskové korčule a trocha si zainlajnuje. Zdalo sa mi to ako dobrý nápad, a tak som súhlasil.
Žiaden mobil som kúpiť nechcel, ale tá veta ma donútila zastaviť. Po prvé preto, že som si nebol istý, či som dobre počul: Skutočne povedal chcela? Nežijem na južnom Slovensku, takže smerom k Maďarom snažiacim sa hovoriť po slovensky svoje myšlienky neposielajte... Po druhé preto, že toho chlapa som spoznal. S jeho bratom som sa kedysi kamarátil a aj s ním sme si onoho času hovorili Ahoj.
