Bolo to pred vyše dva a pol rokmi. Narodil sa po ôsmej večer. Samozrejme, že som to hneď oslávil. Na druhý deň ráno som sa zobudil s dvoma intenzívnymi pocitmi: pocitom plnosti a nedostatku. To prvé sa týkalo mechúra a to druhé totálnej sahary v ústach. Zašiel som na wecko, potom vypil pol litra vody, neskôr kávu, ktorá začala vyjednávať so žalúdkom, prehltol Ibalgin (nie je to bohvieaká kombinácia, ale zatiaľ ma nezabila) a vykročil do ulíc, pevne odhodlaný čím skôr uvidieť syna a manželku.
Vo filmoch som mnohokrát videl oteckov s kyticami, ako mávajú deťúrencom za sklom, stískajúc manželku-hrdinku v náručí a hádajúc, ktoré je asi to ich. No minimálne predstavu o kytici mi moja žena stihla pred odchodom do pôrodnice odstreliť svojou superzbraňou, ktorou vie dokonale manipulovať — iróniou. Išiel som teda do nemocnice s tým zvyškom predstáv, ktoré mi ostali. Horko-ťažko som vyšiel na najvrchnejšie poschodie a zastal pred oplechovanými dverami. Napravo od dverí bol zvonček, no keď som chcel naň siahnuť, všimol som si oznam tam prilepený: Zvoniť len v urgentných prípadoch! Bol som ja urgentný prípad? Asi áno, veď som išiel pozrieť syna, a vidieť ho — to bolo moje právo spoluautora.
Reflexne som skúsil otvoriť. Na moje počudovanie sa to podarilo. Vošiel som do prijímacej miestnosti veľkosti panelákovej kočikárne a hľadal okienko, kde nahlásim meno a poviem: Tak som tu, ukážte mi syna a manželku. Bol som veľmi prekvapený, že žiadne okienko sa nekonalo. Steny lemovali lavičky plne obsadené počernejšími bilingvistami všetkých vekových kategórií. Niekedy tak Rómov volám, nie je to urážka, vlastne je to skôr pochvala, a oni aj tak nevedia, čo to znamená. Ich uvoľnené správanie naznačovalo, že túto miestnosť považujú za svoju výjazdovú obývačku, kde môžu občas žiť svoj sen o vyšších prídavkoch. Dverám na oddelenie dominoval veľký červený nápis: Zákaz vstupu! Postavil som sa na ich prah a hypnotizoval postupne všetky dvere v snahe pritiahnuť k nim nejakú sestričku. Po niekoľkých minútach vdychovania prirodzenej vône v nevetranej miestnosti som pochopil, prečo sa všetky schovali.
No mal som nakoniec šťastie, z WC vyšla jedna sestrička, tak som ju hneď odchytil.
Manželka prišla ku mne utrápeným krokom, pred mojím bozkom sa takmer odtiahla a povedala: „Asi ho chceš vidieť.“
Môj prekvapený pohľad prezradil zbytočnosť vyslovenej vety. Sestrička priniesla synčeka, zabaleného v perinke, a položila mi ho na ruky. Aký bol krásny!, krásne môj! Pozrel na mňa a zívol. Nepripúšťal som si, že ho nudím. Nastavil svoju bábikovskú ruku, tak som mu podal malíček. Neovinul okolo neho svoje pršteky (to by som chcel od neho veľa), no aj tak ma naše prvé podanie rúk naplnilo slastným pocitom. Ľavé oko mu atakoval biely chumáč z deky, nemal som však odvahu odstrániť ho.
„Je zdravý?“ logicky a očakávane som sa opýtal.
„Čo nevidíš, aký je žltý?“
Žltý? No neviem, videl som veľa žltej farby, rôzne odtiene, ale moje červené jednodňové dieťa určite nebolo žlté. Manželka mi ale vysvetlila, že má silnú novorodeneckú žltačku.
„Sadneme si? Ako sa cítiš?“ opýtal som sa súcitne.
„Ako by si sa cítil, keby v tebe vybuchol granát? Ty si sadni, ak chceš.“
Už som nechcel.
A vtedy sa to stalo. Povedal som svojmu synčekovi: „Keď sa dostaneš z tej žltačky a budeš zdravý, sľubujem ti, že už nikdy nevypijem ani kvapku alkoholu.“
Vlastne som mu zopakoval len to, čo som si hovoril už od rána.
Manželka spozornela a po čase začala trhať mimickými svalmi okolo úst. Nevedel som, či sa pripravuje na smiech, na plač alebo na výbuch zlosti.
„Deťom sa neklame,“ povedala a nahodila prísny výraz.
Tiež som zvážnel a pobozkal som ju. „Veď ja mu neklamem.“
Odvtedy prešlo dva a pol roka, syn sa dostal zo žltačky a ja z toho, že som mal občasné stavy, kedy som si chcel vypiť. Už ich nemávam. Alkoholu som sa odvtedy nedotkol. Keď ma kamaráti občas volajú na pivo, vedia, aká bude moja odpoveď: „Vážne by ste si vzali na svedomie zdravie môjho syna?“
Nie som až tak presvedčený o účinku prísah, či skôr účinku následkov po ich porušení, no tento sľub mi veľa dal: poznanie, že život abstinenta sa mi ráta omnoho viac ako život občasného konzumenta.
