Momentálne je nezamestnaná, vlastne už desať rokov je nezamestnaná. Žije v istom slovenskom centre turistického ruchu. V čase hlavnej sezóny – cez letné prázdniny a okolo Nového roka – sa osada mení na takmermetropolu turizmu, no počas ostatného roka je bezvýznamnou dedinou, takže nájsť celoročnú prácu je možné asi len v štátnej správe, či samospráve, no tam sú zabetónovaní už desaťročia tí istí ľudia a dostať sa medzi nich je takmer nemožné. V sezóne brigáduje v požičovni (v lete bicyklov a v zime lyží) a prilepšuje si tým, že jednu izbu svojho dvojizbového bytu občas prenajíma turistom, pre ktorých je rozhodujúcim kritériom cena a jedinými nárokmi posteľ a teplá voda.
Mária je sama, zúfalo sama. Aj keď vždy to tak nebolo. Kedysi dávno, keď bola sekretárkou v odštepnom závode ktoréhosi národného podniku, si mohla vyberať, a aj si vybrala. Keď priniesla kávu na poradu, spôsobila u mužského osadenstva podobný chaos, aký by urobil obrovský magnet vo fabrike na výrobu kompasov. Každému mužovi, pred ktorého položila kávu, sa v ten moment jeho magnet vychýlil smerom k nej, stúpal, mohutnel. No jej magnetka dávno patrila generálnemu, s ktorým po čase splodili dieťa. Ženatý generálny bol po čase odvolaný na ministerstvo a Mária zostala s dcérkou, prideleným bytom a pocitom zatrpknutosti sama.
No po čase sa vrútil do jej života rýchlik menom Andrej. Bol horolezcom. Rýchlo žil, rýchlo rozprával, rýchlo sa vedel zaľúbiť, no rovnako aj odľúbiť. No vtedy o tom Mária ešte nevedela...
Povedal, že má možnosti, že cestuje aj do kapitalistického zahraničia, že možno budú môcť emigrovať. A príležitosť sa naskytla. Andrej jej dal päť minút na rozmyslenie: báječný život v cudzine – Americký sen alebo spackaný život v „prekvitajúcom“ socializme. No dal jej podmienku: dieťa tu zostane, inak by nemohli spolu vycestovať na akúsi horolezeckú konferenciu.
Prečo jej dal päť minút? On už bol taký, vždy dával päť minút. A Mária sa rozhodla. Vravela si, že keď sa v tej bájnej krajine usadí, pokúsi sa dieťa prepašovať k sebe. Ako? To nevedela, skôr tým len ohlušovala výčitky, ktoré atakovali jej materinskú prapodstatu. Dvojročnú Luciu nechala u susedy, ktorá ju neskôr odovzdala pracovníkom zo sociálneho a Lucka putovala do detského domova.
Dva či tri roky po nežnej revolúcii sa Mária vrátila na Slovensko: sama, bez Andreja, bez dieťaťa, ktoré už nebolo s kým plodiť, s troškou peňazí, za ktoré si kúpila byt a vybavenie, a s nádejou, že sa pokúsi so svojou dvanásťročnou dcérou zblížiť. Neúspešne. Aj keď sa niekoľkokrát stretli, Lucia sa k nej správala ako k cudzej osobe a dala jej jasne najavo, že o žiadne zblíženie nemá záujem.
Raz darmo, niektoré rozhodnutia v živote nám neponúkajú možnosť reparátu.
