Milujem rodnú dedinku môjho otca, volá sa Havka, patrí do oblasti zvanej Zamagurie. Je tam božský pokoj, ľudia, ktorých tam žije sotva päťdesiat, sa nikam neponáhľajú, väčšinou sa prihovoria, pristavia, okamžite vás zaradzujú a vždy aj spoľahlivo zaradia. Ako dieťa som tam chodieval na prázdniny, teraz chodím už len k hrobom, či pozrieť chalupu, ktorá po starých rodičoch ostala. Pokiaľ to čas dovolí, prejdem sa medzi chalúpkami, poprezerám, čo je nové. Ak sa nikto neprihovorí, zvládnete celú dedinu za pár minút.
Aj minulú jeseň: prechádzal som sa po dedinke môjho detstva – trávieval som tam ako dieťa väčšiu časť letných prázdnin – a zašiel som aj ďalej, smerom k bývalému družstvu. Zrazu som zastal, spomenul som si, že toto zákutie dôverne poznám, áno, toto bola trasa našich prechádzok so starou mamou a jej kamarátkou babkou Helenou. Minimálne raz do týždňa sme natrhali kvety spred chalupy, kde rástli viac-menej nadivoko, aj keď kedysi dávno boli zrejme nasiate, prizbierali k nim zopár lúčnych kvietkov a vybrali sa na okružnú trasu: cintorín, miesto v lese, kde zahynul brat babky Heleny, dve či tri kaplnky pri poľnej cestičke a jedno miesto pri vysokom stožiari vysokého napätia. Babky mi nikdy nevysvetlili, čo také zvláštne sa tam odohralo, že si zaslúži našu pietnu spomienku. Bolo o to zvláštnejšie, že na rozdiel od ostatných miest, tam sme sa nemodlili. Nielenže som k tomu babkami nebol nabádaný, ale práve naopak, bolo mi to výslovne zakázané. Nerozumel som tomu, a bol by som umrel v nevedomosti, keby som si minule nepovedal, že sa tam pôjdem pozrieť, či tam ešte niekto nosí kvety.
Ako som sa tak brodil vysokou trávou, počul som za sebou kričať akéhosi chlapíka. Zastal som, čo reku chce. Keď ma dobehol, poriadne mi vynadal, že mu pováľam všetku trávu, ktorú on práve ide kosiť. Ospravedlnil som sa mu a povedal cieľ aj účel svojho úsilia. Okamžite zmenil výraz aj rétoriku. Okrem iného aj preto, že ma spoznal: Ty si mladý Kron, je tak? Vysvitlo, že on je syn babky Heleny Ondrej, že ide kosiť tú lúku a potom nazbiera aj pár kvetov k stožiaru.
Samozrejme, že som bol zvedavý, čo také sa tam stalo, že si to miesto zaslúži takú úctu. Najprv sa dlho smial, potom chvíľu strúhal okúňavé grimasy, no nakoniec to povedal:Tu na tejto lúke pri kosení trávy sa moji rodičia dohodli, že sa vezmú. Prvý manžel mojej mamy zahynul na fronte po necelom polroku od svadby. A tak si ju vzal jeho mladší brat, môj otec. V tých časoch to bolo bežné a aj sa to od mladších bratov očakávalo. A tu to dohodli. S týmto vysvetlením som nebol veľmi spokojný, zvlášť slovu dohodli som nerozumel, tak ujo Ondrej pokračoval: No dobre, poviem ti to. Nielenže to dohodli, ale tu ma údajne v ten deň aj splodili; aspoň mama bola o tom presvedčená. Považovala toto miesto za čarovné. Chceli mať ešte viac detí, no nedarilo sa im, preto tu moja mama začala nosiť kvety, aby sa jej prianie splnilo. No aj keď už bola staršia a vedela, že už nebude mať deti, nezanevrela na tento kus lúky a nosila tu kvety z vďačnosti, že som sa im narodil aspoň ja. Teraz tu nosím kvety ja. Prečo? Neviem. Asi preto, že tak by si to mamka želala. Ujovi Ondrejovi sa po lícach skotúľalo pár sĺz a priznám sa, že aj mne zvlhli oči. Pokropili sme to miesto na pamiatku dvoch verných kamarátok, ktoré na toto miesto chodili oživovať spoločné tajomstvo, ktoré už nie sú medzi nami, ktoré nám obom chýbajú. Snáď v tých pár slzách bola nostalgia za strateným detstvom, u mňa možno pocit dojatia a spokojnosti, že som sa po štvrťstoročí konečne dozvedel, prečo som nosil kvety k akémusi stĺpu. Pochopil som, prečo sme sa tam nikdy nemodlili: na rozdiel od ostatných, tzv. nábožných miest, k tomuto miestu babku Helenu viazal určite silný duševný no aj telesný zážitok, o ktorý sa nechcela s nikým deliť, ani s Ježišom nie.
Keď sa tak zamýšľam: Veľa ľudí pri pohľade na starčekov a starenky vidí iba choré telá, niekedy nervózne, hundrajúce a utrápené duše, no v každom staršom človeku sa ukrýva mládenec či krásna deva, ktorí kedysi tiež boli plní síl, chuti žiť a prežívali svoje príbehy lásky, slasti aj strasti; rovnako ako ich teraz prežívame my.
