Tým človekom je môj kamarát z ranej mladosti, hovorme mu Peter. Stretol som ho v jednom nákupnom centre, keď som si vybavoval svoje záležitosti s mobilným operátorom. Najprv som si nebol istý, či je to skutočne on, nevideli sme sa možno sedem rokov, ale on ma spoznal bezpečne, čo som zistil podľa žoviálneho výkriku: „Ježiši, Jozef, to nie je možné, čo tu robíš?“ ktorý zarezonoval novučičkým nákupným chrámom. Sedel v bistre a pred ním fľaša balantinky. Prisadol som si, aj keď na jeho veľké sklamanie som mu s fľašou nepomohol, ako očakával.
Dozvedel som sa, že v Prahe to už zabalil, že sa sťahuje na Slovensko. Dvíhajúcou sa hladinou alkoholu v jeho krvi sme sa dopracovali k skutočnému dôvodu: druhýkrát sa rozvádza, v Prahe už nedostáva žiadne zákazky, lebo ho tam majú za ožrana a pochybnú existenciu.
Spomenul som si na sebavedomého ambiciózneho mladíka, akým bol pred nejakými dvadsiatimi rokmi. Jeho sebavedomie bolo pochopiteľné, lebo bol veľmi schopný a šikovný, čo nakoniec aj dokázal tým, že sa po štúdiách prepracoval do prvej ligy pražských architektov. Už menej pochopiteľné a znesiteľné bolo jeho správanie, zvlášť arogancia voči tým, ktorí sa nevyznačovali veľkou asertivitou. Najhoršie sa správal k našej spoločnej kamarátke Danke, ktorá sa netajila prianím, že hneď po strednej sa chce vydávať za svojho Mareka, s ktorým chodila od dvanástich rokov, že chce mať aspoň štyri deti, sliepky na dvore a ošípanú v chlieve (narýchlo zhrnuté). Petra tým privádzala do stavov nepríčetnosti, lebo ten nevedel pochopiť, ako môže niekto mať také prízemné a nízke nároky od života. Jeho jedinými prioritami vtedy boli sláva a peniaze, ako vravieval, a za tým bol ochotný kráčať až na kraj sveta.
Keď si nalial už asi po desiaty raz, pozrel na mňa pohľadom bernardína a kápl božskou: „Na hovno je mi sláva a peniaze, keď mám vo vajciach cement.“ Inými slovami povedané, je neplodný, údajne má veľa ženských hormónov a lenivé spermie. Kvôli tomu vraj skrachovali obe jeho manželstvá.
Neviem, či až tak veľmi túži po deťoch, možno ich chce kvôli tomu, že vlastné deti sú zrejme to jediné, čo nikdy mať nebude, no je jasné, že tá túžba navždy poznačila a poznačí jeho život. Pri rozhovore sme došli až k Danke a vtedy sa priznal, že často na ňu ostatné roky myslieval a že ho veľmi mrzí, ako sa k nej správal. Keď som mu povedal, že Danka má podľa môjho posledného sčítania päť detí, okomentoval to jedinou vetou: „Vidíš, Danka má všetko a ja nemám nič.“
Aj ja musím kápnout božskou: okrem toho, že ten kamarát sa nevolá Peter, nie je ani architektom a nepôsobil v Prahe. Aj keď slávnym bol a možno ešte je, ale v inej metropole a v inom odbore ľudskej činnosti. Dovolil som si to zmeniť, aby som mu týmto článkom neublížil. Snáď sa pozviecha a nájde opäť svoje ideály, aj keď som z jeho slov pochopil, že sláva a peniaze už preňho nie sú podstatné a pre tých, ktorí to už dosiahli, neznamenajú nič, ak sa o to nemajú s kým podeliť. Snáď pochopí, že najväčšia hodnota, čo tu po nás ostane, sú naše deti (v jeho prípade možno aj manželkine či adoptované), a z tých, ktorí v tom vidia zmysel života, sa netreba vysmievať, skôr si ich máme za to vážiť.
