Jozef sedel vo svojom aute a očami prehľadával skupinky mladých ľudí vychádzajúcich z hlavných dverí gymnázia. Niektorí vystreľovali dáždniky a s odhodlaním sa vrhali do besnenia mokrého živlu. Iní čakali na motorizovaných rodičov a priateľov a čľapotajúc vôkol seba k nim dobiehali. Ostatní postávali a čakali na… (ťažko povedať na čo); zrejme zvažovali možnosti, aby sa rozhodli správne.
Zuzana — to bola osoba, ktorú hľadal medzi pršiplášťmi, dáždnikmi, aktovkami na hlave.
Nedvíhala telefóny, tak si Jozef povedal, že Zuzanu počká pred školou. Bol rád, že prší. Zuzka určite neodmietne odvoz domov. Možno pôjdu do „svojej“ cukrárne, možno ho pozve k sebe a porozprávajú sa. Možno...
Už ju uvidel. Spoznal jej tyrkysový kabátik. Keby mala oblečené niečo v módnej zemistej farbe, ktorá bola momentálnym hitom medzi študujúcou mládežou, nespoznal by ju; zrejme. Ako dobre, že si vzala svoj tyrkysový kabátik.
Jozef vystúpil z auta a čakal, či sa naňho pozrie, či ho zbadá. Zuzana sa rozbehla… a chytila sa akéhosi mládenca s dáždnikom. Obaja sa smiali a utekali k zaparkovanému autu. Mladík bol galantný, otvoril jej dvere a počkal, kým nastúpi. Až potom stiahol dáždnik a vošiel do auta k volantu. Ľavé smerové svetlá zažmurkali a vozidlo sa stratilo v premávke.
Hodnú chvíľu Jozef pozeral za tým autom. Už dávno ho nebolo vidieť, no stále pozeral tým smerom. Akoby sa zasekol. Zabudol na dážď. Zabudol, že už niet na čo čakať. Jeho láska prebehla okolo neho vo vzdialenosti päťdesiatich metrov. Nemohol nič urobiť. (Nemohol?) No nič ani neurobil. Pozeral z diaľky na svoj smútok ako na beznádejný röntgenový snímok pľúc tuhého fajčiara; ako nestranný, nezainteresovaný diagnostik. Možno neskôr precitne. Určite precitne. No teraz…
Konečne si uvedomil, že skutočne prší. Že sa nepozerá vo vyhriatom kine na film Koniec našej lásky. Ten dážď je skutočný. To, čo videl, sa naozaj stalo. Tá bolesť je skutočná, neodvolateľne skutočná. Do slabín duše ho bodol pocit osamelosti a neúplnosti. Cítil sa ako nedokončená veta, ako stimulácia bez vyvrcholenia.
Sadol do auta, hlavu oprel o opierku a vyštval pred seba neprítomný pohľad. Pozeral na upršaný mestský výjav, ktorý budil zdanie, že ho narýchlo načmáral uhľom nie veľmi nadaný žiak nedeľnej školy kreslenia. Jozef bol prázdny. Nevedel, o čom má premýšľať. Nevedel, načo má premýšľať. Ticho, ktoré počuje naše telo, nie je až také mrazivé ako ticho, ktoré kričí do ucha našej duše.
-----------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Tento text som napísal asi týždeň po tom, čo som sa rozišiel s jednou zo svojich lások. Potreboval som to vtedy niekomu povedať, tak som to povedal papieru. Prečo som to teraz vytiahol? Asi nostalgia…
Som ženatý, výber životného partnera pre mňa skončil, no predsa si niekedy spomeniem, aké to vtedy bolo – ten smútok, tá beznádej pri rozchodoch. Tiež niekedy spomínate na svoje prvé lásky?
