Rozprával mi ho ujo Mišo, brat mojej babky, a je z jeho ranej mladosti.
Keďže má ujo Mišo už vyše sedemdesiat, muselo sa to odohrať niekedy okolo roku 1950, keď mal nejakých pätnásť rokov. Miništroval, odkedy sa to dalo, takže asi tak od svojich ôsmich rokov. Bol práve advent, predvianočné obdobie, a v kostole prebiehala vianočná spoveď. Keďže od rána snežilo, odpratávanie snehu zamestnávalo celé mestečko, aby na "Božie narodenie" boli všetky cesty aj chodníky prejazdné, či prechodné. Pán farár s pánom kaplánom namiesto obvyklých otčenášov a litánií dávali spovedajúcim sa mládencom, poväčšine miništrantom, za "pokutu" radšej odpratávanie snehu okolo kostola, aby sa veriaci doň nemuseli brodiť cez haldy snehu.
Aj malý Miško s kamarátom Jožkom boli poverení touto úlohou. Pán kaplán ich hriechy ošacoval polhodinkou, a potom ich vystriedajú ďalší. A tak i bolo. Po necelej polhodinke najprv Miškovi a potom i Jožkovi brali drevené odhŕňače z rúk iní chlapci a oni mohli ísť domov. No Jožko nad niečím tuho rozmýšľal a navrhol Miškovi, aby urobili niečo naviac, aby zbehli domov po odhŕňače a odhrnuli sneh aj pred farou. Veď za nejakú hodinku pôjdu dôstojní páni na obed, a snáď nedopustia, aby im premokli topánky...
Miško si pomyslel, že Jožko sa chce zapáčiť pánu farárovi, aby mal pri nadchádzajúcich voľbách predsedov miništrantských skupín väčšie šance, tak si povedal, že mu pomôže, a nejaké plusové body nezaškodia ani jemu. Odhŕňali vyše hodiny, a skutočne už videli dôstojných pánov ísť na obed. Pán farár ich najprv pochválil, no potom sa prísnejšie opýtal, či táto ich nadpráca neznamená, že pri spovedi zamlčali nejaké huncútstvo a týmto sa chcú vykúpiť. No Jožko všetkých prekvapil. Povedal, že svoje hriechy odčinil pri kostole, tu pri fare chce odčiniť hriech pána kaplána, ktorého sa na ňom dopustil tým, že jeho ockovi pri pílení dreva povedal, že je veľmi neposedný a neposlušný chlapec, pričom to nebola pravda. Pán kaplán, ktorý tam bol nový, si ho pomýlil s iným Jožkom, ktorý mal aj rovnaké - v meste veľmi časté - priezvisko. Po čase uznal svoj omyl, no neunúval sa, aby to Jožkovmu otcovi vysvetlil. Ten sa teraz na Jožka hnevá, všetko mu zakazuje, a neprávom. Keď už pán kaplán nechce odčiniť krivdu, ktorú sa na ňom dopustil, tak nech mu to teda Pán Boh odpustí, že on mu už odpustil.
Pán farár sa najprv prísne zamračil na Jožka, potom na kaplána, no nevydržal to dlho: rozrehotal sa na plné ústa. Keď sa upokojil, opýtal sa kaplána, či je to pravda. Ten mu to potvrdil. Nakázal mu, že skôr ako dostane obed, musí ísť k Jožkovmu otcovi a uviesť všetko na pravú mieru. Ten sklopil uši a chtiac-nechtiac tam išiel.
A po meste si ešte dlho rozprávali príbeh o Jožkovej príučke pánu kaplánovi.
